Vladimír Brenkus: Odvážne za svojím snom

V predslove autor uvádza čitateľa do histórie opátstva Hronský Beňadik a v ňom uchovávanej vzácnej relikvie Kristovej krvi. Rodná obec misionára, Orovnica je filiálkou farnosti Hronský Beňadik, ktorú v roku 1929, ako aj správu kláštora prevzali saleziáni. V úvode sa čitateľ dozvedá, že keď v roku 1928, jeho rodičia Cyril a Pavlína Lovecká uzavreli sviatosť manželstva, Európa prechádzala veľkými zmenami, pribúdali ťažkosti, mnohí volili emigráciu, tu bola veľká zima, potom sucho a neúroda. V roku 1929 vypukla veľká hospodárska kríza. Aj vtedy žili ľudia, ktorí nevkladali svoju nádej a dôveru do politických systémov a bohatstva, ale ich život bol pevne zakotvený vo viere v Boha.

Ako prvá sa Cyrilovi a Pavlíne Šutkovým narodila 29. januára 1929 dcéra Vilma, ktorá v roku 1944 vstúpila do inštitútu dcér Márie Pomocnice, k saleziánkam, v rokoch 1969 – 1987, bola uvoľnená aby doopatrovala rodičov. Zomrela 30. septembra 2016.

Po príchode saleziánov vznikla myšlienka postaviť vo filiálnej obci  Orovnica kostol sv. Jána Bosca a Cyril Šutka bol zvolený za koordinátora stavby. Stavba postupovala pomaly napriek problémom ale 8. septembra 1935 bol kostol posvätený.

11. septembra 1930 sa v  rodine Šutkovcov narodil syn Ján. Ako posledná sa narodila potom ešte dcéra Alžbetka. Rodina žila v blízkom kontakte so saleziánmi a zúčastňovala sa podujatí aj v Hronskom Beňadiku. Janko nastúpil do gymnázia v Šaštíne, ale dokončil ho v Novej Bani.

V roku 1949 vstúpil v Hronskom Beňadiku do noviciátu. Tu ho zastihla i „barbarská noc,“ po internácií bol povolaný na stavbu priehrady mládeže pri Púchove a prepustený domov. Dostal povolávací rozkaz do PTP v Znojme, kam ale nenastúpil ale sa mu podarilo emigrovať a pokračovať vo svojej formácií a štúdiu v Taliansku a požiadal predstavených o povolenie odísť do misií, tí ho  určili do Ekvádora.

Najprv pôsobil ako asistent na misií Méndez-Cuchanza, teológiu študoval v kolumbijskej Bogote a 28. októbra 1960 tam bol vysvätený za kňaza. Po vysviacke pôsobil v Sucúaa, vysluhoval sviatosti, navštevoval odľahlé osady, rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio, pracoval na tom, aby sa zlepšili zdravotné podmienky i životná úroveň domorodcov.

Zažil mnoho zaujímavých zážitkov, stal sa neoddeliteľnou súčasťou života kmeňa Šuarov. Za svoju prácu a pôsobenie získal viaceré ocenenia. V rokoch 1985 – 1989 bol direktorom misie Méndez-Cuchanza, do roku 1995 pôsobil v Quito, do roku 2000 bol direktor misie v Macas, potom bo predstaveným saleziánskej misie a farárom v Macas.

V roku 2003 bol menovaný za direktora saleziánskej komunity v Limón, potom pracoval vo farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov Cuenca a život dožil v komunite v Macas, kde aj zomrel 11. augusta 2014, vo veku takmer 84 rokov, 65 rokov rehoľného a 53 kňazského života. Pochovaný je Catedral de Larisima Macase.

Od kňazskej vysviacky bol aj pravidelným spovedníkom dnes už blahoslavenej misionárky, saleziánky, sestry Márie Troncattiovej, až do jej smrti 25. augusta 1969.

Don Šutka mal napriek problémom možnosť niekoľko krát navštíviť svoju domovinu a stretnúť sa s najbližšími, so saleziánmi i s tými, ktorí podporovali jeho misiu. Pri prvej návšteve mohol sláviť aj odloženú primičnú sv. omšu v rodnej Orovnici. No stretol sa aj s nepriateľským správaním úradov a nepovolením návštevy. V zahraničí bol v kontakte aj so sestrou Betkou, ktorá s rodinou v roku 1969 emigrovala do Kanady.

Modlil sa, aby jeho misia mala pokračovanie, jeho nástupcom sa stal mladý salezián z Oravy Anton Odrobiňák, ktorého v septembri 2005 privítal v Ekvádore, ktorý tam pôsobí aj v súčasnosti.

V závere autor ďakuje, všetkým ktorí mu pomohli, aby táto kniha mohla vzniknúť, ktorí sa s ním podelili o spomienky a fotografie. Tiež uvádza zdroje a použitú literatúru a na konci je obsah. Kniha vyšla v pevnej väzbe formátu 235 x 167 mm, obsahuje viaceré fotografie z celého života misionára, má 136 strán.