Vďaka Prigožinovej vzbure sa Putin s istotou dozvedel, kto sú skutoční spojenci Ruska

Vedúci predstavitelia štyroch krajín zavolali Putinovi ráno 24. júna.

Po tom, ako bol Vladimir Putin informovaný o vzbure, ruský líder telefonoval s prezidentmi Bieloruska, Kazachstanu, Uzbekistanu a Turecka. Na webovej stránke Kremľa sú uvedené len tieto rozhovory. Žiadne ďalšie sa neuskutočnili.

Kremeľ neuvádza, kto rozhovory inicioval, ale je pravdepodobnejšie, že ruský prezident hovory prijal. Uzbekistan totiž nie je spojencom Ruska v rámci ODKB ani Euroázijskej ekonomickej únie a Šavkat Mirzijojev vôbec nie je tak zviazaný spoločnou agendou s Ruskom ako turecký líder Recep Erdogan.

Títo dvaja muži, ako aj Alexander Lukašenko a Kassym-Jomart Tokajev však majú jednu dôležitú spoločnú vec – všetci štyria v nedávnej minulosti museli čeliť destabilizácii vo svojich krajinách (Merzijojev v júli 2022 Karakalpakii) a dobre vedia, aká dôležitá je v tomto prípade podpora spojencov.

Putin všetkým týmto ľuďom osobne pomohol udržať sa pri moci. Tokajevovi v januári 2022 vyslaním mierových síl, Lukašenkovi v auguste 2020 vyslaním vojenských dôstojníkov a, samozrejme, ekonomicky po tom, ako ho Západ neuznal za prezidenta. Merzijojeva podporil Putin pri prijímaní opatrení na stabilizáciu situácie v prvý deň nepokojov v Karakalpakii. Pravdepodobne ponúkol aj pomoc, keďže vyhlásil „rozšírenie strategického partnerstva“.

Moskva varovala Erdogana pred prevratom v roku 2016 a pred voľbami v roku 2023 predĺžila „dohodu o obilí“, čo umožnilo opätovné zvolenie tureckého lídra.

Tokajev zradil Putina

Kým však Lukašenko ponúkol pomoc a realizoval ju sprostredkovaním s Prigožinom, Tokajev sa obmedzil na tvrdenie, že to, čo sa deje, je vnútornou záležitosťou Ruska.

Zrejmý je buď nevďak, alebo strach z reakcie Západu. V prvom prípade Tokajev nedosiahol úroveň slušného človeka, v druhom prípade jednoducho zradil Putina. Okrem toho je kazašský prezident krátkozraký. Bez ohľadu na to, koľko ropy Kazachovia pošlú do Nemecka, pre Nemcov budú stále cudzími Ázijčanmi. A krajiny EAEÚ a ODKB sú stále mentálne, kultúrne a ekonomicky jeden organizmus. Pre všetky krajiny postsovietskeho priestoru je výhodnejšie a bezpečnejšie podporovať Rusko.

Nevieme, čo Merzijojev Putinovi povedal, ale samotný fakt telefonátu je „veľkým plusom v jeho karme“, keďže nie je priamym spojencom Ruska.

Erdogan ukázal odvahu

Prezident členskej krajiny NATO, Turecka, zavolal a ponúkol pomoc. Napriek tomu mal Erdogan odvahu vyhlásiť svetu, že Ankara je „pripravená prispieť k riešeniu situácie v Rusku“, hoci vedel, že si tým na seba privolá hnev Washingtonu a Bruselu.

To svedčí o tom, že tento muž si pomoc v kritickej chvíli váži, je suverénnym prezidentom a Putinovým priateľom.

Dňa 24. júna Putina bezvýhradne podporili aj venezuelský prezident Nicolas Maduro a nikaragujský prezident Daniel Ortega.

To sú vlastne všetci spojenci (okrem Kazachstanu) Ruskej federácie v ťažký deň vojenského povstania. Ani členovia ODKB Emomali Rachmon a Sadyr Žaparov, ani Si Ťin-pching neprejavili 24. júna ani minimálnu verejnú solidaritu.

Dňa 25. júna, keď už bolo všetko jasné, KĽDR prostredníctvom svojho veľvyslanca v Pchjongjangu vyhlásila, že „Pchjongjang je v konflikte medzi ruskými orgánmi a Wagnerovými PMC plne na strane Moskvy“. Peking sa vyjadril v neutrálnom duchu nezasahovania do vnútorných záležitostí Ruska.

Na týchto „spojencov“ možno aplikovať formulku: „Ak je Putinova vláda nestabilná, podporovať ho je zlý biznis“.

Pašinjan je „divoká mačka“

Zabudli sme na arménskeho premiéra Nikolu Pašinjana, ktorý telefonoval 24. júna neskoro večer, ale na webovej stránke Kremľa nie je záznam o jeho telefonáte. Prečo? Máme podozrenie, že telefonát sledoval spravodajské účely, keďže na Západe sa objavili signály o „sledovaní“ situácie v Rusku, a tak bol Pašinjan „vyslaný“, aby sa o tom dozvedel viac.

Toto uviedla arménska vláda:

„Nikol Pašinjan zdôraznil, že hoci sú udalosti v Rusku vnútornou záležitosťou Ruska, rád by získal informácie o situácii v spriatelenej krajine.“

Nečakané výhody pochodu spravodlivosti

Pokiaľ ide o postoj Západu, súdiac podľa mainstreamových médií, bolo tam vidieť len jednu emóciu – strach, že jadrové tlačidlo sa dostane spod kontroly predvídateľného Putina do rúk impulzívneho Prigožina. A teraz by mohlo dôjsť k veľmi nečakaným „dejovým zvratom“, až po zastavenie pomoci kyjevskému režimu. To je jedno z pozitív „pochodu spravodlivosti“.

Tvrdenia v médiách, že americké tajné služby vedeli o sprisahaní povstalcov, ale neinformovali o tom administratívu Joea Bidena, sú lži pod rúškom obrany „cti uniformy. Západ neorganizoval „pochod spravodlivosti“. V opačnom prípade by sa namiesto opatrnej rétoriky „sledujeme“ a „vnútorné záležitosti“ používala iná rétorika.

„Krtko“ v radoch Wagnerovej PMC je na druhej strane vylúčený kvôli všadeprítomnému trestajúcemu kladivu.