Po 15. marci 2025 zažili cestujúci vlakmi Železníc Slovenskej republiky prekvapenie. Železničná spoločnosť Slovensko (ŽSSK) zaviedla poplatok za servis. Takže okrem toho, že sa po 15. januári do cien cestovných lístkov premietla vyššia 23 % DPH, čo navýšilo cenu lístkov v priemere o 3 až 4 % a zároveň došlo k zaokrúhľovaniu cien, aby sa obmedzilo používanie 1 a 2 centových mincí (čo pri digitalizácii stráca opodstanenie), spoplatnili ŽSSK kúpu cestovných lístkov v pokladniciach ako aj vo vlaku.

Železniciam nepribudol žiaden nový náklad spojený s touto osobnou službou napriek tomu za každý lístok kúpený pri pokladni si cestujúci doplatí k cene lístka 1 € a k lístku zakúpenému vo vlaku si priplatí 3 €. Aby tá pokuta za odmietnutie digitalizácie, lebo inak ako pokuta sa to nazvať nedá, poplatok je za každú osobu a každú cestu.

Ako každé pravidlo, aj toto má svoje výnimky. Kto bude od servisného poplatku oslobodený?

– Cestujúci od 70 rokov.

– Držitelia preukazu ŤZP-S.

– Cestujúci od 62 rokov pri kúpe lístka na 100 % zľavu.

– Poplatok sa neuplatňuje ani na lístky na batožinu, bicykel, SC príplatky, medzinárodné lístky, IDS lístky a niektoré špeciálne ponuky.

Zavedenie servisného poplatku ŽSSK odôvodňuje cieľom pokryť náklady spojené s osobným predajom lístkov a podporou digitálnych foriem nákupu, ktoré sú pre spoločnosť ekonomickejšie:

„Prioritným cieľom nie je obmedzovať naše služby, ale odľahčiť tie miesta, kde sú dlhé rady, ponúknuť rýchlejšie a pohodlnejšie riešenia pre nákup lístkov pre cestujúcich, získať ďalšie peniaze z poplatkov za servis do firmy a ušetriť peniaze pri vydávaní papierových dokladov.”

Toto zdôvodnenie kríva, lebo miest s dlhými radami na cestovné lístky až tak veľa na Slovensku nie je. Podľa štatistík ŽSSK už viac ako 45 % cestujúcich nakupuje lístky online. To znamená, že väčšie rady cestujúcich sa možno tvoria vo veľkých železničných uzloch Bratislava, Žilina, Košice a to aj vďaka cudzincom oslobodeným od poplatku.

Navyše ten pracovník pri pokladnici tam musí byť, či si za celý deň kúpi lístok 1 alebo 1000 cestujúcich. Aj tak musí mať zaplatenú rovnakú mzdu, Takže naopak, čím menej ľudí si kúpi lístok na pokladnici, tým viac peňazí na jeho výplatu musí železničná spoločnosť získať inde.

ŽSSK si pripravila aj komunikačnú stratégiu pre pracovníkov v pokladniciach s pohoršenými cestujúcimi. Aby im s úsmevom na tvári vysvetľovali, že je to poplatok za predajné miesto, tlač lístkov a ich prácu.

Čo sa týka predaja lístka vo vlaku, výšku poplatku zdôvodňuje spoločnosť tým, že ide o výnimočnú službu a vlakový personál sa má primárne venovať bezpečnosti a kontrole cestovných dokladov. Čo sa týka nákladov, platí to, čo pri pokladnici, sprievodca musí byť schopný túto službu poskytnúť, čo i len 1 cestujúcemu.

Pri kúpe cestovného lístka online, či už pomocou počítača v e-shope železničnej spoločnosti alebo cez aplikáciu „Ideme vlakom“ na smartphone, servisný poplatok neplatíte. V oboch prípadoch musíte mať k dispozícii pripojenie do internetu. Pri nákupe lístka cez web môžete dopadnúť aj takto:

Podmienkou je, že musíte mať e-mail a účet v ŽSSK preferovanej banke, alebo musíte mať platobnú kartu, ktorou môžete uskutočniť online platbu. Ak si chcete uplatniť nárok na bonusové zľavy, musíte byť navyše zaregistrovaný a pri nákupe prihlásený.

Čo sa týka 0 servisného poplatku pri online platbe, aj to je podľa mňa len dočasné, lebo aj digitálne technológie treba jednak servisovať, spravovať, pravidelne obmieňať a aj tú el. energiu musí niekto zaplatiť. Servisný poplatok za digitálne služby (nákup cestovného lístka online) bude rásť  spolu s rastom cien spojených s prevádzkou týchto služieb.

Takže keď si to zrátame, spoločnosť neušetrí určite nič na mzdových nákladoch. Na tlači lístkov niečo ušetrí. Na druhej strane minie papier na rôznych pribúdajúcich reguláciách a zelených hláseniach.

Digitálne výpalné pre slobodnú nevirtualizovanú rodinu  

Aby sme si ilustrovali dopad na zákazníka, t. j. cestujúceho, ktorý odmieta virtualizáciu života, uveďme si koľko zaplatí rodinka (otec, mama a 3 deti od 6-15 rokov) za cestu vlakom zo Svätého Jura do Pezinka, dajme tomu na vinobranie. Na stanici vo Svätom Jure nie je pokladnica (doteraz bolo možné kúpiť lístok bez pokuty vo vlaku). Takže v prípade, že cestou tam narazí na sprievodcu, zaplatí 2x 0,55 + 3x 0,30  = 2,00 € riadne/ zľavnené cestovné + 5x 3,00 = 15 € „servisný poplatok“. Späť to bude menej, lebo si môže kúpiť lístok na stanici v Pezinku. Takže cestovné 2 € + 5 € servisný poplatok. Cesta Svätý Jur – Pezinok, tam a späť by dnes rodinu nezávislú na digitálnych technológiách stála 24 €. Cesta vlakom medzi týmito dvomi stanicami trvá 6 minút a vzdialenosť po železnici 5,5 km.

Pritom to nie sú žiadni podvodníci, ktorí by sa chceli voziť na čierno spoliehajúci sa na to, že sa vo vlaku vyhnú na takom krátkom úseku vyhnú sprievodcovi. Takýchto poriadnych občanov SR, rodinku s tromi deťmi, ktorá pomáha prekonať demografickú krízu, ktorej Slovensko čelí, občanov, ktorí platia dane v tomto štáte, štátna spoločnosť potrestá pokutou 20 € len za to, že chcú zostať slobodní, odmietajú tráviť čas na internete, sociálnych sieťach, čumieť do mobilu.

Na jednej strane počúvame o tom, ako deťom, ale aj dospelým škodí, keď trávia veľa času prisatí na  obrazovku počítača, či mobilu, ako to spoločnosť desocializuje, ako tým trpia rodiny, ako nám pribúda agresie, ako prichádzame o schopnosť osobne komunikovať. A na druhej strane nútime ľudí, aby riešili pomocou digitálnych technológii stále viac vecí.

Železnice oberajú ľudí o možnosť voľby

Železničná spoločnosť Slovensko (ZSSK) argumentuje zavedenie poplatkov ekonomickými dôvodmi – teda snahou znížiť náklady na prevádzku pokladníc a obmedziť manipuláciu s hotovosťou. Tvrdia, že digitálne nákupy sú pre nich efektívnejšie a lacnejšie ako prevádzka predajných miest s pracovníkmi.

Ak by železniciam išlo o to, aby odbúrali fyzický kontakt medzi cestujúcim a obsluhou pokladnice, tak mohli ísť cestou automatov na staniciach. Obdobné pribúdajú na letiskách. Tým by okrem možnosti kúpiť si lístok online zostala možnosť kúpiť si lístok na stanici bez pokuty, bez nákladov na pracovníka pri pokladnici. Aký je teda skutočný dôvod trestať slobodných cestujúcich?

Z pohľadu cestujúcich krok železníc vyvoláva otázky o slobode výberu. Mnohí ľudia nechcú alebo nemôžu využívať digitálne technológie – či už z princípu, obáv o súkromie, alebo jednoducho preto, že im viac vyhovuje osobná interakcia. Z ich pohľadu ide o neférové znevýhodnenie tých, ktorí chcú fungovať mimo online sveta.

Trend digitalizácie v službách často prichádza pod zámienkou efektivity, ale v skutočnosti môže znamenať aj stratu možností pre tých, ktorí sa nechcú prispôsobiť. V istom zmysle je to forma ekonomického tlaku na to, aby sa všetci „virtualizovali“ – či už chcú, alebo nie. A aké sú možnosti odporu? Buď sa ľudia prispôsobia, alebo budú platiť za „luxus“ analógového sveta.

Je to problém, ktorý sa netýka len železníc, ale aj bankovníctva, štátnej správy či bežného obchodu. Digitalizácia síce prináša pohodlie, ale zároveň centralizuje kontrolu a zvyšuje závislosť jednotlivca na technologických systémoch. A keď raz hotovosť, papierové lístky či osobné služby zmiznú úplne, otázkou zostane: bude ešte vôbec možná voľba?

Násilná digitalizácia

Ak železnice stále prevádzkujú pokladnice, znamená to, že tam pracovník musí byť, bez ohľadu na to, či odbaví sto ľudí alebo jedného. A teda argument, že digitalizácia znižuje náklady, tu stráca silu – lebo pokiaľ sa neodstránia všetky pokladnice, náklady na personál stále existujú.

To, čo sa deje, preto nevyzerá ako úsporné opatrenie, ale skôr ako nátlak na digitalizáciu. Poplatok za „servis“ v pokladnici nemá zmysel, ak už aj tak platíme za lístok. Je to skôr forma pokuty za to, že niekto odmieta digitálne riešenie. A to isté platí aj pri kúpe lístka od sprievodcu – keď už tam ten sprievodca je, aký je reálny dodatočný náklad za vydanie lístka? Prakticky žiadny.

Toto smerovanie je však celosvetovým trendom, na digitalizáciu nás pripravuje EÚ, OSN, či WHO. Služby sa neoptimalizujú v prospech ľudí, ale v prospech systémov. A namiesto toho, aby bol zákazník odmeňovaný za to, že využíva digitálne možnosti, je trestaný za to, že ich nevyužíva.

Železnice nás smerujú do digitálneho gulagu

Kde to skončí? Možno jedného dňa zmiznú pokladnice úplne a sprievodcovia nebudú predávať lístky vôbec. Alebo sa zavedenie digitálneho ID a plnej kontroly nad pohybom osôb stane podmienkou na cestovanie. Dnes je to „len“ poplatok, zajtra to môže byť povinná aplikácia, pozajtra QR kód spojený s identitou.

QR kód si veľmi dobre pamätáme z doby Covidovej, kedy nám elity sľubovali, že sa bez Covid PASSu nenajeme v reštaurácii, nedostaneme na podujatie, či na pobočku banky.

Pandémia slúžila ako testovací polygón pre rôzne digitálne kontrolné mechanizmy – od QR kódov až po sledovanie pohybu osôb cez mobilné aplikácie. Vtedy sa to predávalo ako „dočasné opatrenie“, ale mnohé z týchto technológií nezmizli, iba sa presunuli do iných oblastí.

Letná olympiáda v Paríži 2024 bola ďalším krokom. Návštevníci si síce možno mysleli, že ide len o pohodlie a rýchlosť pri kontrole vstupov, ale v skutočnosti si zvykali na nový režim: bez QR kódu, aplikácie či digitálnej identifikácie sa nedostaneš dnu. Nie preto, že by neexistovali iné spôsoby kontroly, ale preto, že ide o formu socializácie – o to, aby ľudia začali považovať digitálne sledovanie za normálne.

A teraz to vidíme pri železniciach. Dnes je to poplatok za papierový lístok. Zajtra možno QR kód ako jediný spôsob nákupu. A potom? Možno personalizovaný lístok viazaný na identitu, kde sa bude kontrolovať nielen to, kam cestuješ, ale aj či máš nárok cestovať – napríklad na základe sociálneho kreditu, uhlíkovej stopy alebo očkovacieho statusu.

To všetko pod zámienkou „bezpečnosti“, „ekológie“ či „pohodlia“. Ale v konečnom dôsledku ide o stratu slobody a kontrolu nad pohybom ľudí. Zvykajme si – alebo sa ozvime, kým je čas.

„Možno by sa bolo dobre aj zamyslieť, či zo strany ŽSSK nejde o porušovanie slovenskej ústavy a či nejde o diskrimináciu občanov SR na základe ich digitálneho statusu.“