Ešte v roku 2017 priznali USA prostredníctvom článku v NY TIMES, že priamo zasahovali do situácie v Sýrii. Konkrétne podporou ozbrojených rebelov. Tých skupín sa, pravda, v konflikte objavilo mnoho, avšak najväčšia podporná operácia CIA od čias pomoci afgánskymmudžahedínom v boji proti Sovietskemu zväzu sa týkala strany s napojením na Al Kájdu. A tak nakoniec Trump ukončil financovanie a zbrojenie rebelov. Program bol totiž podľa Pompea (pozri rovnaký článok) neefektívny aj po štyroch rokoch intenzívneho financovania (NY TIMES hovoria doslova o „tajomstve za miliardu dolárov“). Samozrejme, Trumpovi odporcovia operovali s naratívom, že akciu ukončil ako priateľské gesto voči prezidentovi Putinovi, keďže Rusko vtedy ešte držalo Assadov režim…

Aj tu, mimochodom, môžeme vidieť, aké zložité matematické operácie predstavuje mocenská hra v globálnom meradle. Trump si musel klásť otázku: Budem naďalej ukrajovať z koláča vlastného národa, aby som podporil opozíciu v ozbrojenom boji proti tyranovi s tým, že naše zbrane sa dostanú do rúk aj teroristickým organizáciám?

Nezávislý žurnalista, rodený sýrčan Richard Medhurst má na aktuálnu situáciu vlastný pohľad (mimochodom, YouTube demonetizoval jeho vysielací kanál…). Upozorňuje na geopolitický kontext, ktorý nemôžeme ignorovať, keďže Sýria je nie je izolovaný ostrovček mimo sféry vplyvu viacerých záujmových skupín. Treba zdôrazniť najmä fakt, že krajina bola premostením Iránu k Libanonu a Izraelu – teda priestorom, cez ktorý mohli prúdiť zbrane do Palestíny.

Všimnúť si musíme čo sa deje v oblasti z hľadiska celku a doterajšieho vývoja: Izrael ničí Gazu, útočí na Libanon, a teraz bez hanby aj na sýrske pozície. Čo robí svet? Prizerá sa, ako vždy. Vrátane Turecka, ktoré deklarovalo podporu slobodnej Sýrii. Ako je to možné? Prečo sa aj moslimské krajiny prizerajútej neprávosti?

Mimochodom, kroky Izraelu za posledných poldruha roka nemožno vnímať ináč, ako snahu o územnú expanziu: Veď postupné vyhladzovanie Gazy, potom útok na Libanon, a teraz preberanie Golanských výšin nie je nič iné. Podobne to číta aj generál Viktorín. Či už budú svoje výboje maskovať ako „preventívne opatrenia pre národnú bezpečnosť“, alebo nie, faktom ostáva, že Netanjahu expanduje.

Médiá zaplavili zábery oslavujúcich obyvateľov ťažko skúšanej krajiny. Áno, pre oslobodených z hrozných mučiarenských kobiek väznice Sendája (a podobných), ako aj ich rodiny, je to životná udalosť. Nedokážem si predstaviť nespravodlivosť a utrpenie, ktorému boli vystavení dlhé roky. Vidíme ľudí oslavovať aj v uliciach, veď tyran padol…

Ale čo príde po ňom? Pretože – ako sa zamýšľa napríklad BBC (https://www.bbc.com/news/articles/c0q0w1g8zqvo), líder rebelov za víťaznú skupinu HTS, Mohamed Al Džaulání prešiel výraznou zmenou – z džihádistu Al Kájdy sa stal upravený, umiernene pôsobiaci typ „štátnika“. Sám tvrdí, že svet sa nemusí obávať, že už je iný, a krajinu začnú budovať nanovo, v tolerantnom duchu. Preč je imidž fundamentalistu, na ktorého USA dávnejšie vypísali odmenu v miliónoch dolárov! V zelenej košeli, bez šatky na hlave a so skrátenou bradou pôsobí tak trochu ako blízkovýchodný Zelenskyj…

Ani čo by mu niekto poradil, ako „vymeniť nálepku“. Ale môže to byť samozrejme náhoda, možno sa tak rozhodol úplne sám…

Medhurst tiež nahlas uvažuje o perspektívach krajiny. Veď ak sa novým lídrom stanú bývalí zástupcovia Al Kájdy, vôbec nie je také jasné, ako sa budú stavať k otázke ľudských práv a slobôd, a ich dodržiavania. To je legitímna obava. A čo bude s vývojom infraštruktúry, vzdelávania, či s hospodárskou situáciou? Navyše, primárnym aktívom Sýrie je ropa. Ten, kto bude z úzadia kontrolovať novú vládu, bude kontrolovať aj zdroje. Pokiaľ to bude Západ, posilní svoju pozíciu voči Rusku – vieme, že urobí čokoľvek, aby sa dostal spod závislosti na ruskej rope.

Kanál Geopolitical Economy Report prináša vlastnú podrobnú analýzu situácie. Uvádza, že veľkým víťazom pri zmene režimu sú Izrael, USA a Turecko. Ropa alebo strategická poloha krajiny je tentoraz ten pomyselný koláč, na ktorom sa bude hodovať. A pod vplyvom dvoch spomínaných mocností s členstvom NATO bude zrejme konať budúca sýrska vláda, zaviazaná ich podpore.

Najdôležitejšia otázka je pritom stále rovnaká: Čo prinesie pád diktátora pospolitému ľudu? Pretože po prvej veľkej vlne radosti prichádza niekedy vytriezvenie…

Ešte úvaha na záver: Laickému oku sa môže javiť „blitzkrieg“, ktorý sa podaril povstalcom, ako husársky kúsok. Lebo veď „čakali na vhodný okamih“, kým budú Irán a Rusko zamestnaní vlastnými problémami. A ja sa pýtam: Naozaj si niekto myslí, že keby spomínaní spojenci chceli Assadov režim udržať, nedokázali by zabrániť rýchlemu prielomu? Práve naopak – aj skutočnosť, že Assad dostal v Rusku azyl, kam sa okamžite aj premiestnil, naznačuje, že v zákulisí prebehli určité dohody medzi veľkými hráčmi. Veď to nie je tak dávno, čo stretnutia s Putinom absolvovali Assad aj Erdogan…

A čo teda bude ďalej? Na objektívne analýzy je zatiaľ priskoro. Vznikne v Sýrii teokratický režim? Rozdelí sa štát na rôzne regióny? Dostanú sa jednotlivé rebelské skupiny do sporu a dopadne Sýria ako Líbya?

Výsledky všetkých dohôd či sporov sa v budúcnosti budú priebežne odhaľovať na posunoch v geopolitickej situácii. Aj s dopadom na Európu – stačí spomenúť na migračné vlny z minulosti, prístup ku ktorým rozdelil aj našu spoločnosť…

Prečítajte si tiež:

• Rusko je blízko k dohode s novými sýrskymi orgánmi o zachovaní svojich vojenských základní v Sýrii
• Sýrska lekcia pre Slovákov: Ak to nejde za domáce, pôjde to za zahraničné!