Čo je lokalizovaná vojna? Je to vedenie bojových akcií na prísne obmedzenom území a „mierové spolužitie“ protivníkov so zvyškom sveta.

Pokusy o obmedzenie bojovej zóny sa uskutočnili už predtým. Tak v roku 1885 v Berlíne všetky európske štáty podpísali tzv. konžský zákon. Podľa neho mali byť v prípade vojny v Európe všetky africké kolónie bojujúcich krajín neutrálne. To znamená, že kolonizátori všetkých krajín na africkom kontinente mali až do ukončenia európskeho konfliktu mierovo koexistovať.

Z hľadiska „moci bieleho muža“ bol tento akt celkom rozumný. Ak by v rokoch 1914 – 1918 a 1939 – 1945 v Afrike neprebiehali žiadne nepriateľské akcie, proces dekolonizácie by sa oneskoril a mal by iný priebeh.

Žiaľ, Briti, ktorým je, ako vieme, dovolené všetko, zaútočili v roku 1914 na nemecké kolónie vo východnej Afrike. Po roku 1945 za to zaplatili zánikom britského impéria.

Od skončenia druhej svetovej vojny sa vo svete vedú len lokálne vojny. Prvou klasickou lokálnou vojnou bola kórejská vojna v rokoch 1950 – 1953. Bojovalo sa v nej len na území Kórejského polostrova a mimo neho sa odohrávali len menšie epizódy, ktoré sa väčšinou týkali akcií amerického letectva.

Podľa plánov Pentagónu bola od roku 1945 do začiatku 50. rokov jedinou možnosťou vojny so ZSSR „masívna jadrová odveta“. A na samom začiatku 50. rokov bola okrem nej vypracovaná aj doktrína lokálnej jadrovej vojny. Niekedy Spojené štáty používali aj inú terminológiu – „v priestore obmedzená jadrová vojna” (limited nuclear war in theatre of war).

Aká drahá je súčasná vojna?

A vznik tejto doktríny súvisí s tromi faktormi.

Po prvé, Američanom sa podarilo počas troch rokov udržať v mantineloch kórejskú vojnu, na ktorej sa z oboch strán zúčastnilo viac ako 600 tisíc ľudí, 5 tisíc lietadiel a stovky lodí.

Po druhé, ZSSR vyvinul jadrové a termonukleárne zbrane, ako aj prostriedky na ich dodávku cez oceán. Preto plnohodnotná jadrová vojna v akomkoľvek variante sľubovala USA „neprijateľné straty“.

Tretím faktorom bola veľká prevaha ZSSR nad krajinami NATO v oblasti pozemnej výzbroje. Americkí generáli tvrdili, že sovietske tanky dosiahnu Lamanšský prieliv za menej ako mesiac po vypuknutí bojov.

Jadrová vojna na bojisku podľa názorov amerického vojenského a politického vedenia znižovala pravdepodobnosť, že sa Spojené štáty zapoja do všeobecnej jadrovej vojny a zároveň si splnia svoje záväzky voči spojencom.

Lokálna jadrová vojna, ktorú USA plánovali v 60. rokoch, neznamenala zničenie ZSSR a mala sa skončiť podpísaním mierových dohôd. Týmto spôsobom by USA dosiahli svoje politické a hospodárske ciele.

Najdôležitejšou podmienkou, aby lokálna jadrová vojna neprerástla do všeobecnej vojny, bolo, že vedenie NATO uvažovalo o použití jadrových zbraní len v bojovej zóne a len proti vojenským objektom, s obmedzením sily špeciálnej munície na 10 kiloton.

Podľa americkej vojenskej doktríny sa za najpravdepodobnejšiu považovala jadrová vojna v priestore operácií v Európe. Vedenie USA a NATO nikdy oficiálne nešpecifikovalo, ktoré európske krajiny by spadali do zóny lokálnej jadrovej vojny. Predpokladalo sa však, že by to boli SRN, NDR, Československo, Poľsko a prípadne Taliansko. V lokálnej jadrovej vojne sa neuvažovalo o možnosti použitia aj taktických jadrových zbraní na území ZSSR a USA.

Ponechávam na autoroch fantázie, aby špekulovali, ako by prebiehala lokálna jadrová vojna v Európe v 60. – 80. rokoch 20. storočia a aká bola pravdepodobnosť jej prerastenia do svetovej termonukleárnej vojny.

Poviem len, že teoreticky bola možnosť lokálnej jadrovej vojny v Európe bez toho, aby prerástla do svetovej termonukleárnej vojny a s uzavretím následného mieru, dosť pravdepodobná.

V 21. storočí už takáto možnosť neexistuje ani teoreticky. Teraz pripúšťam len jeden variant lokálnej jadrovej vojny – výmenu jedného alebo dvoch jadrových úderov a potom – začiatok mierových rokovaní medzi Ruskom a USA bez akýchkoľvek Zelenských, Macronov a iných postáv, ktoré môžu rokovania len zdržiavať alebo dokonca narúšať.

Predstavme si, že dôstojníci NATO po získaní údajov z kozmických lodí nasmerujú riadené strely Storm Shadow a Scalp na ciele hlboko vo vnútri Ruskej federácie. Kremeľ opakovane varoval pred neprípustnosťou takýchto akcií a nevyhnutnosťou odvetného úderu proti krajinám NATO.

V prípade raketového úderu na centrálnu časť Ruska má Kremeľ dve možnosti – kapituláciu alebo odvetu. Poľské letisko Rzeszow, vzdialené 83 kilometrov od ukrajinských hraníc, je na to najchutnejším objektom. Západ ho označuje za obrovské centrum na presun zbraní pre AFU.

Vedenie NATO si dobre uvedomuje nezákonnosť takýchto akcií a v oblasti Rzeszowa sústredilo desiatky najmodernejších SAM. Takže úder raketami s konvenčnými hlavicami nebude dostatočne účinný. Iná vec je použitie špeciálnych hlavíc.

Nech tam NATO zhromaždí hoci aj sto najlepších SAM, na oslepenie všetkých týchto SAM stačí jeden výbuch špeciálnej munície vo vzdialenosti 30 – 80 km od Rzeszowa. A o 5 minút ďalšia špeciálna munícia zasiahne lietadlá na letisku a sklady so zbraňami. Vzhľadom na veľkosť objektu by sila bojovej hlavice nemala byť menšia ako 10 kiloton.

Súbežne s útokom na Rzeszow možno informovať Biely dom, že ide len o demonštračný útok. Aby Biely dom nestratil tvár, mohol by reagovať zasiahnutím niektorého uzla na území LNR alebo DNR špeciálnou náložou. A potom sa o niekoľko hodín začnú rokovania.

Úplne však odmietam lokálnu jadrovú vojnu podľa amerických scenárov zo 60. rokov. Vtedy bolo v tyle amerických a sovietskych vojsk niekoľko spojeneckých štátov, ktoré mali byť cieľom jadrových úderov. A územia oboch superveľmocí mali zostať nedotknuteľné.

Teraz je Rusko za frontovou líniou. A Kremeľ nenechá jadrové údery na ruskú krajinu bez trestu. V reakcii na to budú nad oceánom lietať stovky medzikontinentálnych balistických rakiet z odpaľovacích síl a ponoriek.

Západná propaganda ubezpečuje európskych občanov, že Rusi sa nikdy neodvážia uskutočniť jadrový úder. Podľa prieskumu, ktorý v polovici septembra uskutočnil francúzsky denník Le Figaro, je tak 47,5 % Francúzov presvedčených, že Rusko nikdy nepoužije jadrové zbrane. Zrejme nastal čas, aby ruské médiá a generáli ubezpečili európsku verejnosť o opaku.

Mier so stratou územia alebo „večná vojna“

Pred použitím taktických jadrových zbraní by nebolo zlé uskutočniť niekoľko operácií, o ktorých som už viackrát písal. Ide o zničenie Kyjevskej priehrady a Dneperskej priehrady, po ktorých sa Dneperské nádrže zmenia na reťaz jazier, ako napríklad Dneper pod vyhodenou Kachovskou priehradou. A preprava vojenskej techniky z pravého na ľavý breh Dnepra bude vylúčená.

Druhým dôvodom je zničenie mostov cez Dunaj medzi Ukrajinou a Rumunskom, ako aj zamínovanie ukrajinských vôd Dunaja. Formálne to nie je útok na Rumunsko, ale v skutočnosti to povedie k úplnému ochromeniu plavby po Dunaji.

Tretím krokom je vyhlásenie neutrálnych vôd Čierneho mora za bezletovú zónu pre vojenské lietadlá nečiernomorských krajín. Za posledných 30 rokov Američania opakovane organizovali bezletové zóny nad Juhosláviou, Irakom a Líbyou. Prečo by Rusko nemohlo využiť bohaté americké skúsenosti?

Dovoľte mi pripomenúť, že v rokoch 1947 až 1990 sovietska protivzdušná obrana zostrelila viac ako štyridsať amerických a iných špionážnych lietadiel a vec bola obmedzená len na škandalózne diplomatické nóty.

Mimochodom, ruskí piloti a protilietadloví delostrelci zďaleka nie vždy zostrelili špiónov vo vzdušnom priestore ZSSR. Tak 13. júna 1952 bolo viac ako 100 km od sovietskeho pobrežia zostrelené švédske špionážne lietadlo „Hugen“. Švédi sa postarali o veľký hluk. Lietadlo vytiahli až v noci z 19. na 20. marca 2004 v úplnom utajení. Novinári neboli vpustení.