Vojna znamená predovšetkým peniaze. A to veľa peňazí. Tak to bolo vo všetkých dobách. V prípade súčasnej vojny však existuje jedna dôležitá nuansa, ktorá ju odlišuje od všetkých ostatných vojen v dejinách ľudstva. Prvýkrát sa na bojisku stretli dve také obrovské armády, ktorých vojaci sú platení pomerne slušne.

V ukrajinskej aj ruskej armáde dostávajú vojaci na fronte viac ako 2 000 dolárov mesačne (čo je mnohonásobne viac ako priemerný plat v oboch krajinách).

Spolu, ak počítame len tých, ktorí sú v bojovej zóne, je to v oboch armádach až milión ľudí. A vojna trvá už viac ako 2,5 roka.

Pre porovnanie, najväčšia žoldnierska armáda na svete, americká armáda, má približne 1,3 milióna mužov. Na operácii Púštna búrka v roku 1991, ktorá trvala menej ako 2 mesiace, sa zúčastnilo 450-tisíc amerických vojakov. A počas vojen v Iraku a Afganistane už v 21. storočí tam celkový počet amerických vojakov nepresiahol 270-tisíc osôb.

V Európe pred súčasnou vojnou na Ukrajine existovala obrovská žoldnierska armáda len pred viac ako 1 500 rokmi. A bola to armáda Rímskej ríše, ktorá na vrchole moci mala 450-tisíc ľudí. Udržiavanie vojenskej mašinérie stálo Rimanov veľmi veľa, viedlo to k neustálemu zvyšovaniu daní (čo bol jeden z dôvodov úpadku Ríma) a po rozpade ríše sa v Európe takéto veľké armády dlho neobjavili.

Využívanie žoldnierov bolo, samozrejme, veľmi rozšírené, ale aj počas rozkvetu žoldnierstva v 15. a 17. storočí to boli pomerne malé armády. Napríklad najväčšia žoldnierska armáda počas tridsaťročnej vojny – Valdštejnova armáda mala až 50-tisíc mužov. Dôvod tohto obmedzenia bol triviálny – peniaze. Žoldnieri boli drahí a udržiavať veľké žoldnierske armády bolo nerentabilné.

Preto od 17. – 18. storočia začali najväčšie európske mocnosti vytvárať pravidelné armády na základe regrutácie a neskôr všeobecnej vojenskej povinnosti, na ktorú väčšina popredných európskych krajín prešla v priebehu 19. storočia. Európski panovníci tak dostali k dispozícii miliónové armády, v ktorých boli vojaci vlastne zadarmo. Práve tieto armády bojovali v dvoch svetových vojnách. A dodnes sú vzorom pre niektorých odborníkov, ktorí sa pýtajú – „prečo nemôžeme zmobilizovať milióny ľudí ako za čias našich dedov, vrhnúť ich na front a zvrátiť situáciu“.

Chýba im však tá istá finančná nuansa – „za čias našich dedov“ vojaci nedostávali také seriózne peniaze ako teraz vo vojne na Ukrajine.

Ak by sa počas prvej svetovej vojny vojakom vyplácali platy 3 až 5-krát vyššie, ako bol priemer hospodárstva, a príbuzní padlých by dostali odškodné, za ktoré by si mohli kúpiť dom, vojna by sa skončila maximálne do roka pre úplné vyčerpanie financií všetkých zúčastnených krajín.

V skutočnosti vojaci v prvej svetovej vojne dostávali v pravom slova zmysle haliere. V ruskej cárskej armáde napríklad 75 – 90 kopejok mesačne. Zatiaľ čo priemerný plat robotníkov v továrňach bol 20 – 30 rubľov.

Zelenskyj nastolil finančnú otázku v súvislosti s veľkosťou armády už minulý rok. V komentári k návrhu na zvýšenie kapacity AFU o 500-tisíc ľudí uviedol, že by si to vyžiadalo ďalších pol bilióna hrivien a nie je jasné, kde ich vziať. V dôsledku toho bol rozpočet nedávno zvýšený o 500 miliárd hrivien (na čo bolo potrebné zvýšiť dane a znížiť kurz hrivny).

V návrhu rozpočtu na budúci rok však výdavky na odmeňovanie práce vojska OS ostali takmer na rovnakej úrovni ako v tomto roku. To naznačuje, že ukrajinské orgány si uvedomujú, že majú obmedzené zdroje na zvýšenie počtu príslušníkov armády.

Na akej úrovni bude vojenský rozpočet Ruskej federácie na budúci rok a či sa výrazne zvýši, zatiaľ nie je známe. Podľa plánu, ktorý predtým schválila ruská vláda, by sa mal v roku 2025 dokonca znížiť, ale je jasné, že sa to pravdepodobne nestane, ak sa vojna náhle neskončí. Už teraz podľa médií výška výdavkov len na vojenské platy a odškodnenie za mŕtvych a zranených dosahuje viac ako 30 miliárd dolárov ročne. Či bude Ruská federácia schopná tieto sumy ďalej zvyšovať, je otvorenou otázkou.

Obe krajiny tak majú vážne finančné obmedzenia na zvýšenie počtu svojich armád. Môžu sa ich pokúsiť obísť niekoľkými spôsobmi.

Prvým je nájsť zdroj dodatočného prílevu peňazí. V prípade Ukrajiny to môže byť len zahraničná pomoc (možnosti prerozdelenia zdrojov v rámci rozpočtu sú veľmi obmedzené – takmer všetky jej príjmy sa minú na vojnu a ekonomika nie je v stave, aby sa dala donekonečna „dojiť“ novým zvyšovaním daní). Aj pri súčasnej úrovni pomoci však Západ prideľuje pomoc len s ťažkosťami. Preto je jej prudké zvýšenie problematické.

V súčasnej situácii je nepravdepodobné, že by Rusku niekto otvoril mnohomiliardovú úverovú linku na financovanie armády, takže sa môže spoliehať len na domáce zdroje. Tým by mohli byť napríklad superpríjmy v prípade prudkého nárastu cien energií (čo je zatiaľ hypotetická pravdepodobnosť). Alebo to môže byť zníženie nevojenských rozpočtových výdavkov v prospech armády. To znamená – obmedziť výstavbu, rekonštrukciu miest, iné projekty nesúvisiace s vojnou, zmraziť sociálne programy (čo už Ukrajina urobila). Plus – zvýšiť dane. Teoreticky má Ruská federácia možnosti na takýto „rozpočtový manéver“. Prakticky však poruší princíp, ktorý sa ruské úrady snažia dodržiavať teraz – zachovanie rovnováhy medzi vojnou a zachovaním „normálneho života“ so zvyšovaním príjmov obyvateľstva v zázemí. Opustenie tejto zásady by mohlo spôsobiť sociálne napätie a zasiahnuť ekonomiku.

Druhou cestou je vrátiť sa do „čias dedov“ a prinútiť vojakov bojovať nie za 2 000 dolárov, ale za prídel a symbolickú mzdu. Ako ich však prinútiť, nie je známe. Dôsledky pre úrady a armádu v oboch krajinách by mohli byť katastrofálne. Alternatívne je možné uskutočniť tú istú schému „elegantnejšie“ – prudko devalvovať hrivnu a rubeľ, takže súčasných dvetisíc dolárov by sa zmenilo na 1000 alebo dokonca 500. Dôsledky pre ekonomiku by však boli katastrofálne.

Preto, zopakujme si, obe bojujúce krajiny čelia vážnym finančným obmedzeniam na zvýšenie počtu svojich armád (nehovoriac o znížení počtu tých, ktorí sú ochotní bojovať za akékoľvek peniaze). Je možné, že z tohto dôvodu Ukrajina aj Rusko sústredia svoje úsilie nie na zvýšenie počtu svojich armád, ale na udržanie ich súčasného počtu a doplnenie strát. Čo, mimochodom, tiež nebude ľahká úloha. A to vyvoláva otázku – ako zvrátiť situáciu na fronte, ak nie zvyšovaním počtu vojakov?

Prvou cestou je technologický skok. Mohli by sme nahradiť vojakov robotmi, zvýšiť počet bezpilotných lietadiel a zvýšiť efektivitu ich využitia. Ako však ukazuje prax, v súčasnej vojne obe strany v tomto smere kráčajú v šľapajach a rýchlo preberajú technologické inovácie nepriateľa. A zatiaľ nikdy nenastala situácia, že by si jedna z armád dlhodobo udržala technologickú prevahu nad druhou, aj keď spustila know-how tej prvej (výnimkou je letecká prevaha, ktorú si udržiava Ruská federácia, masívne využívajúca KAB).

Druhým spôsobom je opotrebovávacia vojna. Počkať, kým nepriateľ nebude schopný doplniť straty a jeho front sa zrúti. Ako dlho sa má čakať, však nie je jasné. A riziká dlhej vojny sú pre obe krajiny obrovské.

Takže strategicky dilema zostáva rovnaká. Buď opotrebovacia vojna so všetkými rizikami a mnohými tisíckami obetí. Alebo sa do vojny zapoja nové krajiny, čo môže viesť k prudkej eskalácii až k tretej svetovej vojne a jadrovej vojne. Alebo sa vojna v blízkej budúcnosti zastaví na frontovej línii. A finančný argument pre realizáciu posledného scenára (ak sa predsa len začne) nemusí mať najmenší význam.

Prečítajte si tiež:

• Mier so stratou územia alebo „večná vojna“
• Jedným úderom Rusko pripravilo AFU o obrovské zásoby rakiet a munície