Umelá inteligencia je ako ekonomická aj demografická výzva

Umelá inteligencia totiž vstupuje do prostredia, v ktorom vyspelé krajiny starnú, pracovná sila sa zmenšuje a sociálne systémy sú stále financované najmä z práce, teda z miezd a odvodov. „Keď algoritmus nahradí človeka, pridaná hodnota nezmizne. Len sa presunie z miezd do ziskov, z práce ku kapitálu,“ upozorňuje Kočiš. Menej pracujúcich tak znamená užšiu daňovú bázu práve v čase, keď verejné výdavky rastú. Otázka preto nestojí len tak, či bude ekonomika výkonnejšia, ale komu bude tento výkon patriť.

Historické dáta ukazujú, že tento problém nie je nový, no AI ho môže výrazne prehĺbiť. Podľa údajov Economic Policy Institute rástla v USA od roku 1979 produktivita práce takmer o 90 %, zatiaľ čo hodinová mzda typického pracovníka len o 33 %. Rast ekonomiky sa tak len obmedzene premietol do príjmov väčšiny domácností. To je podľa Kočiša kľúčové, pretože ekonomika nestojí len na schopnosti vyrábať, ale aj na tom, kto má príjem, aby produkciu dokázal kúpiť. Zatiaľ čo mzdy sa vo veľkej miere vracajú do spotreby, kapitálové príjmy majú k spotrebe podstatne slabší sklon. Výsledkom môže byť paradox technologicky efektívnej ekonomiky s chronicky slabým dopytom.

Ak AI zvýši podiel kapitálu na úkor práce, môže oslabiť príjmovú stabilitu najmä mladších generácií, zvýšiť neistotu a predražiť rozhodnutia o bývaní či zakladaní rodiny. Technologická zmena sa tak nepriamo prepája s demografiou. Slabnúci rast miezd zároveň znamená fiškálny tlak v čase starnutia populácie. Ekonomika môže bohatnúť, no verejné financie sa môžu zhoršovať, čo zvyšuje tlak na redistribučné mechanizmy alebo úpravu daňovej štruktúry z dôvodov makroekonomickej stability.

Kočiš upozorňuje, že ak sa zisky z AI budú výrazne koncentrovať, porastie nerovnosť, oslabí sa dopyt a zvýši politické napätie. Ak sa však časť príjmov vráti domácnostiam, napríklad cez zdanenie ziskov, transfery alebo kvalitné verejné služby, vyššia produktivita sa môže premietnuť do reálnej životnej úrovne väčšiny. Na druhej strane práve v takomto prostredí vzniká priestor pre populizmus, ktorý má podľa empirických analýz dlhodobo negatívne ekonomické dôsledky. Štúdia Funkeho, Schularicka a Trebescha (2023) ukazuje, že v krajinách s populistickými vládami je HDP na obyvateľa po pätnástich rokoch približne o 10 % nižšie než v scenári bez nich.

Umelá inteligencia sa zároveň dotýka aj jednej z najcitlivejších tém, a to pôrodnosti. Hoci sa často spomínajú drahé bývanie, neistá práca či hypotéky, každá generácia mala podľa Kočiša svoje prekážky. Rozdielom je rast príjmov a s ním spojený rast nákladov obetovanej príležitosti rodičovstva. Čím je spoločnosť bohatšia a produktívnejšia, tým „drahšie“ je rozhodnutie mať deti, najmä z pohľadu času a kariérnych príležitostí. Tento vzťah je viditeľný najmä v dynamicky rastúcich ázijských ekonomikách, zatiaľ čo výnimkou zostáva napríklad Izrael, kde sa fertilita dlhodobo drží okolo troch detí na ženu.

Produktivita a bohatstvo tak prinášajú paradox. Zvyšujú životnú úroveň, no zároveň zdražujú rodinu a zosilňujú demografické tlaky. Samotné sociálne dávky preto podľa analytika pôrodnosť dlhodobo nezvrátia. Problémom nie je ani samotný pokles pôrodnosti, ale fakt, že sociálne a ekonomické systémy sú stále nastavené na rastúcu populáciu. Ak sa AI stane motorom ešte rýchlejšieho rastu produktivity, no zároveň prehĺbi príjmovú nerovnosť, môže tieto tlaky ešte zosilniť. „AI môže zväčšiť koláč, no zároveň zmenšiť počet ľudí pri stole,“ uzatvára Kočiš. Budúcnosť tak nebude závisieť len od výkonu technológie, ale najmä od toho, ako sa jej výnosy rozdelia.