Starosta Mariupola Vadym Bojčenko (de jure stále vo funkcii, aj keď je mesto už dva roky pod kontrolou ruských síl) tiež uviedol, že sa do mesta vrátilo už 30 % obyvateľov, ktorí odišli po začiatku vojny. Ako dôvod uviedol nedostatočnú podporu presídlencom zo strany ukrajinskej vlády.

Nedávno poslanec „Sluha národa“ Maksym Tkačenko povedal, že na územia pod kontrolou Ruska sa vrátilo 150-tisíc ľudí, z toho 70-tisíc len do Mariupola. Neskôr však tieto slová pod tlakom bezpečnostných zložiek poprel a vyhlásil, že išlo o „nepodložený a emocionálny odhad“. Podpredsedníčka vlády Ukrajiny Iryna Vereščuk vyhlásila, že Ukrajinci do Ruska nejdú. Slová Tkačenka označila za lož a „hype kvôli senzačným titulkom“. Podľa nej štát robí pre presídlencov všetko, čo sľúbil, len nemá dostatok zdrojov.

1.  decembra označil moderátor krymskotatárskej televíznej stanice ATR Ajder Muždabajev Ukrajincov, ktorí sa vracajú do svojich domovov na okupovaných územiach, za „neľudí“ a vyzval na odňatie ich ukrajinského občianstva.

„Vracia sa tam preto, že v okupovaných mestách chýba ukrajinský duch. Žiadny normálny Ukrajinec by počas horúcej fázy vojny neprekročil hranicu. Títo ľudia páchajú zradu voči Ukrajine. Stávajú sa potenciálnymi nepriateľskými vojakmi. Takéto konanie nemá žiadne ospravedlnenie,“ vyhlásil Muždabajev.

Aká je realita? Mnohí majú záujem o návrat. Jedným z hlavných dôvodov je snaha získať podľa ruských zákonov vlastnícke práva k nehnuteľnostiam. Ak je byt zničený, chcú podať žiadosť o kompenzáciu. To je však nemožné bez získania ruského občianstva, na čo je potrebné vycestovať do Ruska. Navyše, ruské úrady hrozia konfiškáciou tzv. „opustenej nehnuteľnosti“, medzi ktoré patria aj byty neprevedené podľa ruských zákonov.

Pre mnohých ľudí je otázka vlastníctva bytu naliehavá a sú ochotní ísť do Ruska. Byty sa dajú následne predať. V Mariupole, ktorý Rusi aktívne obnovujú, sú podľa poradcu starostu mesta Petra Andriuščenka ceny bytov dvakrát vyššie ako pred vojnou a naďalej rastú. Jednoizbový byt sa dá predať za desiatky tisíc dolárov. Sám Andriuščenko priznal, že by svoju nehnuteľnosť predal, ak by mal tú možnosť, a vyzval ostatných, aby urobili to isté: „S radosťou a bez najmenšieho zaváhania by som predal svoj byt v Mariupole Rusom. Takto by som získal predčasné reparácie. A po návrate by som si ho bezpochyby získal späť. Toto je spravodlivosť v reálnom svete. Ak máte tú možnosť, urobte to. Úprimne,“ napísal Andriuščenko.

Niektorí sa chcú vrátiť kvôli ťažkostiam so začlenením v Európe alebo na Ukrajine, prípadne im chýba ich rodné mesto. Nálady v prospech návratu posilňuje aj ruská kampaň na sociálnych sieťach, ktorá ukazuje rýchle tempo obnovy Mariupola a prezentuje „zlepšujúci sa život“ pod ruskou kontrolou.

„V ukrajinskej televízii bolo možné počuť frázy o Ukrajine ako o ‚jednotnej krajine‘. Ale v skutočnosti to bolo inak. Citát z inzerátu: ‚Byty neprenajímame psom a Doneckým,‘“ — povedal muž, ktorý sa presťahoval z Ukrajiny do Ruska cez Európsku úniu.

Okrem toho niektorí utečenci, najmä tí s nedostatkovými profesiami na ruskom trhu práce, ktorí si nenašli dobrú prácu v EÚ, zvažujú možnosť presťahovať sa do Ruska. Svoj dôvod vycestovať do Ruska a získať ruský pas majú aj dôchodcovia-utečenci, aby si mohli vybaviť ruský dôchodok ako doplnok k ukrajinskému.

Medzi ukrajinskými utečencami je naozaj veľa záujemcov o presídlenie do Ruska z rôznych dôvodov. Ich túžba však naráža na veľkú prekážku – filtráciu na letisku Šeremetevo pre občanov Ukrajiny, ktorou neprejdú všetci. Tým, ktorí ňou neprejdú, môže byť udelený dlhoročný zákaz vstupu do Ruska. Bez filtrácie na Šeremeteve môžu do Ruska vstúpiť len tí Ukrajinci, ktorí už majú ruský pas. Ak má osoba iba ukrajinský pas, filtrácia je povinná.

„A mňa dnes nepustili do Šeremeteva. Povedať, že som v šoku, by bolo málo. Na Ukrajine alebo dokonca v EÚ mi hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Ešte pred rokom 2014 som aktívne hlásala myšlienku jedného národa,“ — napísala 3. júla ukrajinská občianka Oksana, ktorej odmietli vstup do Ruska.

Tatiana žila v Avdejevke do konca decembra 2023. Odísť z mesta nechcela, zostávala do poslednej chvíle – až do momentu, keď nad panelákom, kde bývala, začali lietať granáty a zvuky výbuchov neprestávali ani na minútu.

Neodchádzala aj preto, že chcela ísť iba do Ruska, rozpráva Tatiana, ale to nebolo možné. Musela sa dostať na územie Ukrajiny a zniesť pritom odsudzujúce pohľady ukrajinských vojakov – „všetkých podozrievali, že ich nenávidíme, a vlastne mali pravdu.“

Slovenská europoslankyňa: "Ukrajina nás vydiera. Zo všetkých síl sa snaží zatiahnuť štáty EÚ do tretej svetovej vojny"

Na Ukrajine žena zostať nechcela, a tak sa ihneď vydala do Moldavska. „Moji synovia najskôr študovali na lýceu v Donecku, teraz sú na ruských univerzitách. Keď som odchádzala zo svojho bytu, v duchu som sa s ním rozlúčila. Ale Boh bol milosrdný, byt zostal takmer neporušený, ak nerátam okná. V každom prípade som vedela, že sa vrátim domov. Peniaze som takmer nemíňala, šetrila som,“ hovorí Tatiana.

Avdejevka prešla pod kontrolu ozbrojených síl Ruskej federácie začiatkom februára. Vtedy sa žena hneď rozhodla vrátiť. Ukázalo sa však, že na to potrebuje nemalú sumu: má ukrajinský pas, formálne je Ukrajinka, hoci sa tak necíti. Tatiana si vopred kúpila lístok na let „Minsk – Moskva“ a vyrazila autobusom do bieloruského hlavného mesta. Cesta trvala asi dva dni, no žena si uvedomovala, že ide domov, a to jej dodávalo silu.

Presná štatistika o odmietnutiach a povoleniach na vstup neexistuje. Zo správ na sociálnych sieťach a rozprávaní ľudí, ktorí filtráciou prešli, je tiež ťažké získať jasný obraz. Na začiatku roka, podľa komentárov, bola šanca prejsť filtráciou približne 50 na 50. Od leta sa začalo písať, že počet odmietnutí prudko stúpol a povolenie získajú len vo veľmi zriedkavých prípadoch. V posledných týždňoch sa však objavujú správy, že situácia sa zmenila: púšťajú viac ľudí a čakacia doba sa skrátila z niekoľkých dní na maximálne 10-12 hodín vo väčšine prípadov.

„Moji spolucestujúci sa obávali, že ich do Ruska nepustia. Ja som sa smiala: ako by to bolo možné, veď predsa ideme domov,“ spomína žena.

Po prílete na Šeremeťovo všetkých ľudí s ukrajinskými pasmi zhromaždili v samostatnej miestnosti a prikázali im čakať. Potom ich postupne volali na pohovor s pracovníkom Federálnej bezpečnostnej služby. Po rozhovore Tatiana pokojne čakala, kým jej vrátia pas a vydajú batožinu – veľmi chcela ísť domov, no ešte ju čakala cesta z Moskvy do Donecka a odtiaľ do Avdejevky.

Po niekoľkých hodinách vyšiel muž a prečítal zoznam ľudí, ktorým bol povolený vstup do Ruska. Tatiane vstup povolený nebol. „Zostala som úplne bez slov. Počas pohovoru sa ma pýtali, prečo som nešla hneď do Ruska. Úprimne som odpovedala, že to nebolo možné, hlavné bolo prežiť. Potom sa pýtali, prečo som sa nevrátila do Avdejevky vo februári. Povedala som, že som šla domov hneď, ako som našetrila peniaze,“ rozpráva.

V ten deň nepustili asi 200 ľudí – bola tam obrovská masa ľudí, spomína žena. Ľudia zo Stachanova, Mariupola, Snežného, Makejevky a malých obcí. Takmer všetci tam majú príbuzných.

„Nepustili nás všetkých, pretože vraj predstavujeme hrozbu pre bezpečnosť štátu. Ja predstavujem hrozbu? Ja sa len chcem vrátiť domov! Samozrejme, skúsim sa dostať znova, o tak tri mesiace, zatiaľ si musím našetriť peniaze,“ rozpráva žena.

.

Tatiane nedali žiadne dokumenty, ktoré by vysvetľovali dôvod odmietnutia vstupu do Ruska. Už z Minska písala žiadosti na štátne úrady a dostala odpoveď od FSB: „Informácie o zákaze vášho vstupu do Ruskej federácie nemáme. Zároveň vás informujeme, že v budúcnosti sa dostatočnosť dôvodov pre vstup do Ruskej federácie bude posudzovať priamo na hraničnom priechode.“

To znamená, že rozhodnutie prijíma priamo na Šeremeťove pracovník pohraničnej služby FSB. Žiadne oficiálne kritériá na povolenie alebo odmietnutie vstupu pritom neexistujú.

Zo stretnutí s ďalšími ľuďmi, ktorým tiež neumožnili prekročiť hranicu, sa žena dozvedela, že mnohých, ktorí sa pokúsia vstúpiť druhýkrát, odmietnu okamžite – dokonca ich ani nepozvú na pohovor. Neformálne však pracovníci FSB hovoria, že tí, ktorých nepustili, môžu skúsiť vstúpiť do Ruska až po skončení špeciálnej vojenskej operácie.

„Chápem, aká je teraz doba a aké sú riziká,“ hovorí Tatiana. „Nemám nič proti tomu, nech ma preverujú akokoľvek – nemám čo skrývať. Veľmi sa chcem vrátiť a vidieť synov. Ale neviem, čo mám robiť. Hovoria mi, že musím napísať prezidentovi, ale bojím sa sťažovať na pohraničnú službu, aby mi úplne nezakázali návrat domov.“

Dvaja dôchodcovia z Lucku sa tiež chceli presťahovať do Ruska. Ona pracovala v obchode, on v múzeu ukrajinského umenia. Ich deti odišli do zahraničia pred vojnou a pár dúfal v pokojné prežitie staroby. Keď sa začala vojna, rozhodli sa prenajať svoj dom utečencom z východu Ukrajiny. Sami odišli do Nemecka ako utečenci, aby získali lekársku pomoc a dávky. Podarilo sa im absolvovať množstvo operácií a zlepšiť si zdravie vďaka nemeckej medicíne. Podmienky života v Nemecku ich však sklamali: chladné a daždivé počasie, skromné dávky a obmedzené možnosti.

Kuleba: Ukrajina prehrá vojnu, ak bude pokračovať v súčasnom stave

Po „liečebnej“ fáze v Nemecku sa dôchodcovia rozhodli pokračovať ďalej – do Španielska, aby žili v teplejšom podnebí. Stále však dúfali v skoré „víťazstvo“ Ukrajiny a získanie reparácií, čo by im malo zlepšiť finančnú situáciu.

Španielsko ich však neprijalo tak, ako dúfali: nedostali to, čo chceli, sociálna podpora bola obmedzená a možnosti zamestnania žiadne. Začali si uvedomovať, že úspory (asi 10-tisíc eur vrátane príjmov z prenájmu domu v Lucku a dávok) sa môžu rýchlo minúť, a návrat k bývalému životu na vidieku s penziou 100 dolárov ich vôbec nelákal. Navyše európske krajiny začali sprísňovať pravidlá pre utečencov, znižovať dávky a obmedzovať humanitárnu pomoc, čo ich situáciu ešte zhoršilo. Preto sa dôchodcovia rozhodli odísť do Ruska.

Tam ich však čakala filtrácia. Pracovníci FSB pristupovali k utečencom z Lucku s nedôverou. Na otázky o Majdane sa dôchodcovia priznali, že ho podporovali, pretože „túžili po európskej životnej úrovni: bezvízovom styku, vysokých dôchodkoch, kvalitnej medicíne“.

Výsledkom bolo, že im bol odmietnutý vstup do Ruska.

Riziko neúspešnej filtrácie a následného zákazu vstupu do Ruska je vysoké. Tento rizikový faktor je medzi ukrajinskými utečencami dobre známy a práve on mnohých z nich odrádza od plánov na návrat domov. Keby nebolo filtrácie na Šeremeteve, prílev Ukrajincov do Ruska by pravdepodobne prekročil aj 150-tisíc ľudí, o ktorých hovoril Maksym Tkačenko. Nie je vylúčené, že by sa mohlo hovoriť o stovkách tisíc ľudí. Pokiaľ však filtrácia bude pokračovať v súčasnej podobe s vysokým rizikom odmietnutia, masový prílev ľudí nebude v žiadnom prípade možný.