Ukrajina sa bude musieť naučiť gruzínske lekcie vojny 08.08.08

Bratislava 10. augusta 2023 (HSP/Foto:TASR/AP-Andreea Alexandru,Piotr Molecki)

Operácia na prinútenie Gruzínska k mieru má 15 rokov. Tento vojenský konflikt Ruska v aktuálnej atmosfére práve prebiehajúcej ďalšej vojny, v podstate na identických základoch, preto silne zarezonoval v ruskej spoločnosti. Prinášame vám článok z ruských novín Vzgljad, ktorý ukazuje cestu pre Ukrajinu na príklade vývoja rusko-gruzínskych vzťahov

Gruzínska rusofóbna politika zmizla, Saakašvili je vo väzení, Gruzínci radi prijímajú ruských turistov a obchodné a dokonca aj politické vzťahy medzi oboma krajinami sú na vzostupe. Takto teraz vyzerajú výsledky operácie na prinútenie Gruzínska k mieru, ktorá sa začala pred 15 rokmi, 8. augusta 2008. A z toho vyplýva pre kyjevský režim veľké ponaučenie.

Na 8. augusta pripadlo 15. výročie takzvanej vojny 08.08.08 – rusko-gruzínskeho konfliktu, ktorý vznikol v dôsledku snahy vtedajšieho gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho zmocniť sa Južného Osetska silou.

“Rusko na podlý útok na Cchinvali reagovalo rozhodne a agresorovi sa postavilo tvrdo na odpor. Za chrbát hlupáka Saakašviliho sa postavil kolektívny Západ, ktorý sa už vtedy snažil rozkolísať situáciu v tesnej blízkosti ruských hraníc. Ruské ozbrojené sily rýchlo a tvrdo potrestali arogantných nacionalistov za päť dní. Chránili sme našich ľudí, ktorí žili v Abcházsku a Južnom Osetsku, pred nepriateľom. Novým štátom sme dali možnosť rozvíjať sa s podporou Ruska”, – napísal Dmitrij Medvedev, ktorý bol v čase týchto udalostí hlavou ruského štátu.

Tento konflikt sa ukázal ako prelomový pre ruskú zahraničnú politiku. Kým pred konfliktom Západ veril, že Rusko nemá silu ani vôľu brániť svoje záujmy v postsovietskom priestore, v auguste 2008 na vlastnej koži pocítil červené línie Ruska. Vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Condoleezza Riceová (ktorá podľa médií presvedčila Saakašviliho, že Moskva nebude reagovať na inváziu) neskôr poprela svoju účasť na vyprovokovaní ozbrojeného stretu.

Schopnosť Ruska brániť sa videli nielen na Západe, ale aj u jeho susedov. Práve po vojne v roku 2008 sa začala normalizácia rusko-tureckých vzťahov. Ako každý východný líder, aj hlava Turecka Recep Erdogan si cení predovšetkým silu a pripravenosť ju použiť.

Po roku 2008 odborníci robili prognózy a predpoklady. Ako sa bude postsovietsky priestor vyvíjať v tejto novej realite? Aký vplyv bude mať vojna na rusko-gruzínske a rusko-západné vzťahy? Nakoľko udržateľné budú nové pravidlá hry? Teraz, po 15 rokoch, sú odpovede na tieto otázky do veľkej miery jasné.

V prvom rade treba, žiaľ, poznamenať, že nádeje na úplnú reformáciu Západu neboli oprávnené.

Áno, udalosti z roku 2008 boli pre Spojené štáty a európske krajiny šokom. Moskva dôrazne vyhlásila, že je neprijateľné, aby sa z postsovietskych krajín stali akési protiruské vojensko-strategické predmostia. V dôsledku toho sa Spojené štáty v tej dobe rozhodli zafixovať stratu tejto krajiny – nezačala sa žiadna superrozsiahla rusofóbna kampaň a špeciálne vytvorená komisia na vyšetrenie konfliktu (pomenovaná podľa jej šéfa – bývalého fínskeho prezidenta Marttiho Ahtisaariho) uznala, že za ozbrojený stret je zodpovedný Michail Saakašvili.

Zdá sa, že Američania mali nakoniec uznať postsovietsky priestor za zónu ruského vplyvu. Mali si uvedomiť, že odmietnutie Washingtonu zasahovať do záležitostí tohto regiónu by eliminovalo väčšinu všetkých rusko-amerických konfliktov. A nasmerovať svoje úsilie do iných regiónov, napríklad do východnej Ázie.

Americké orgány však boli príliš zvyknuté na svoju hegemóniu a neboli morálne pripravené uznať ruské záujmy. Obávali sa rusko-európskeho zbližovania, ktoré sa pri absencii konfliktov v postsovietskom priestore zdalo prirodzené a ktoré na druhej strane ohrozovalo americkú kontrolu nad Starým svetom.

V dôsledku toho Američania o šesť rokov neskôr urobili nový pokus – pomohli zorganizovať štátny prevrat na Ukrajine. V tejto krajine sa k moci dostali otvorení rusofóbovia. Začal sa konflikt na Donbase. Potom Moskva uznala za vhodné dať šancu vyjednávaciemu procesu. Všetky tieto pokusy Západu a kyjevského režimu boli nakoniec zmarené. Konečným výsledkom bolo vynútené rozhodnutie začať SVO.

Osud Gruzínska však nakoniec, o 15 rokov neskôr, možno vnímať aj ako prognózu osudu budúcej Ukrajiny – a rusko-ukrajinských vzťahov. Najmä ľudia, ktorí v tých dňoch hovorili o zničení rusko-gruzínskych vzťahov do základov, o generáciách nenávisti a vzájomnej zatrpknutosti, sa ukázali byť hlboko pomýlení.

Áno, medzi Moskvou a Tbilisi neexistujú diplomatické vzťahy – Gruzínsko ich prerušilo hneď po vojne a dodnes ich odmieta obnoviť. Ale to je v podstate formalita. V skutočnosti sú bilaterálne vzťahy na vzostupe.

Gruzínsko je jednou z obľúbených destinácií ruských turistov. Vzťah k ruským občanom v Gruzínsku je veľmi priateľský – to si môžete byť istí, prinášajú peniaze. Obchodný obrat medzi krajinami v roku 2022 vzrástol o 50 % v porovnaní s rokom 2021 (až na 2,5 miliardy dolárov) a v prvých mesiacoch roku 2023 je takmer dvojnásobne vyšší ako v roku 2022.

Existujú nepochybné náznaky, že je to vďaka účasti Gruzínska na tzv. schéme paralelného dovozu. Spolu s odmietnutím Tbilisi zúčastniť sa na protiruskej koalícii Západu to svedčí o vysokej úrovni bilaterálnych politických vzťahov. Ktoré obe strany spoľahlivo chránia pred rôznymi gruzínskymi radikálnymi skupinami snažiacimi sa sabotovať tento proces.

Ako sa to stalo? Zabudli Gruzínci na vojnu? Nie, pamätajú si všetko. Len sa poučili a zmenili svoju politiku.

Po prvé, značná časť Gruzíncov z udalostí v roku 2008 neobviňuje ani tak Rusko, ako skôr Michaila Saakašviliho. A samotný Saakašvili, pripomíname, je teraz v gruzínskom väzení.

Po druhé, svoju úlohu zohrala aj správna vojenská línia Moskvy. V roku 2008 mnohí vyzývali Rusko, aby “dobylo Tbilisi”. Ruské vojská však splnili svoju úlohu ochrániť Južné Osetsko (a zároveň Abcházsko), demilitarizovali Gruzínsko zničením jeho vojenských základní a odišli. Po tom, čo ukázali, že nezasahujú do suverenity susednej krajiny, ale len bránia ruské štátne záujmy.

Napokon, po tretie, Gruzínsko chápe, že má oveľa nebezpečnejších susedov. V tejto krajine nie je ani jedna seriózna proturecká strana, a to jednoducho preto, že v Tbilisi považujú za najväčšiu hrozbu pre gruzínsku suverenitu Ankaru a Baku, nie Moskvu. A tak ako pred stovkami rokov, záchrana Gruzíncov pred Turkami spočíva v maximálnom zblížení s veľkým severným susedom – Ruskom.

Gruzínske dejiny preto ukázali nielen novú politiku Ruska, ktorá chráni postsovietsky priestor pred Západom, ale aj pripravenosť Moskvy rovnocenne spolupracovať so susednými štátmi, ktoré si v skutočnosti zvolili politiku neutrality (hoci s formálnymi deklaráciami o zbližovaní so Západom). Gruzínsko to ukázalo, Ukrajina to ešte len ukáže.

Prečítajte si tiež:

• Podoljak komentuje neúspechy ukrajinskej ofenzívy
• Pomôžu tanky M1A1 Abrams urýchliť ofenzívu ukrajinských ozbrojených síl?