Ale primárnym cieľom agresorov zjavne nie je ani jadrová energetika ani snaha nejako demokratizovať Irán, ako občas propaganda tvrdí. Prekáža samotná existencia Iránu ako regionálnej veľmoci.

Podarí sa tento cieľ agresorom dosiahnuť?

Nuž, ľuďom, ktorí nemajú dostatok informácií vojenského charakteru ťažko predpovedať, ako vojna v Iráne dopadne.

Osobne ale pokladám za pomerne pravdepodobné, že áno.

Jedna možnosť je, že Iránu proste zničia väčšinu vojenskej kapacity a silno ho ekonomicky poškodia. Režim síce ostane fungovať, ale v ešte horšej situácii, ako bol doteraz. Niečo ako Kuba na Strednom Východe.

Ale pokojne sa môže splniť aj maximalistický cieľ, a to silné narušenie fungovania krajiny, jej čiastočný vnútorný rozpad.

Vojenská sila, ktorá je v úderoch použitá, rozhodne vzbudzuje rešpekt. USA a Izrael v podstate bez obmedzení bombardujú napríklad Teherán, ktorý je hlboko vo vnútrozemí krajiny (najbližšia americká základňa je 900 km, ale samotné americké rakety a lietadlá lietajú z ešte väčšej vzdialenosti, podobne ako izraelské).

Ale celý útok, bez ohľadu na to, ako úspešný bude, môže zároveň prudko zvýšiť riziká pre svet, aj samotné USA a Izrael:

1. Terorizmus

Šiítské skupiny sa zväčša nevenovali niečomu ako bombové atentáty alebo podobné zastrašovacie útoky voči vojakom či civilistom (napriek tomu, čo Trump vykladá svojmu planktónu o Iráne ako o údajnom hlavnom podporovateľovi terorizmu vo svete).

Ale predstavte si ľudí, ktorým teraz americké bomby zabíjajú otcov, ženy a deti. Ľudí, ktorí vidia, ako im malý štátik zrovnáva so zemou ich štvrť, či už v Teheráne alebo Bejrúte.

Preto je pokojne možné, že celá akcia povedie k prudkému zintenzívneniu foriem asymetrického boja. Či už od samotných šiítov, alebo od iných skupín, ktoré sú otrasené krviprelievaním a útlakom.

2. Súťaž o výrobu jadrových zbraní

Na to teraz intenzívne upozorňujú Rusi a podľa mňa majú pravdu. Jednoducho, ako Irán, tak veľa iných krajín si teraz povie, ak by sme mali jadrovú zbraň, nedovolia si nás napadnúť. A preto je pokojne možné, že sa práveže zintenzívni úsilie Iráncov, ak to režim prežije, nejakú bombu si zaobstarať, podobné to ale môže byť u iných krajín.

Pričom kľúčový je tu jeden špecifický aspekt, extrémne dôležitý: na kontrole nešírenia jadrových zbraní sa doteraz podieľalo ako Rusko, tak, v menej viditeľnej ale dôležitej úlohe, Čína. Pri tom, čo sa teraz deje, už ale nemusia mať žiadnu snahu vplývať na to, aby si ich kľúčoví spojenci, ako Irán, nezaobstarávali ničivé zbrane.

3. Zintenzívni sa mocenská politika v medzinárodných vzťahoch

A niektoré krajiny si to môžu škaredo odniesť. Príklad: Rusi teraz s veľkým znepokojením sledujú, ako pád Iránu môže obnažiť ich mäkké podbruško – Kaukaz. Ale aj strednú Áziu. A nepochybne zvažujú, či spravodajskými aktivitami alebo aj preventívne vojensky nezasiahnuť tak, aby si poistili kontrolu nad niektorými štátmi.

Podobne sa Čína teraz zrejme vrhne do intenzívneho zbrojenia, lebo zjavne musí byť pripravená chrániť svoje záujmy aj vojensky.

Doterajší svetový poriadok mal ďaleko od dokonalosti, ak za dokonalosť považujete naivné ružové sny a právne fikcie. Iste, veľmoci mali menej obmedzení ako ostatní, a rozhodne sa neriadili len právom, alebo “hodnotami”.

ALE napriek tomu vládol duch porozumenia v tom, že diplomatické vyjednávania SÚ dôležité, že je dôležité nevyzerať ako agresor, že by sa nemalo úplne nepokryte niekde mocensky zasahovať. To Trump veľmi nebezpečne rozbil. (A v tomto je to oveľa horšie, ako to bolo za prezidentov z radov Demokratov, napriek tomu, čo digi dezolé komentátori rozprávajú.)

Niežeby sa to nedalo čakať. Je to do určitej miery prirodzeným vyústením toho, že superveľmoc klesá v hospodárskej dominancii svetu ale stále má najvýkonnejšie ozbrojené zložky.

Mimochodom, na toto som presne zvykol upozorňovať v časoch, keď som sa ešte profesne venoval témam globalizácie. V roku 2009 som bol jedným z troch autorov úvodnej správy o stave globalizácie vo svete pre vysokoprofilovú konferenciu Európskej komisie o tom, ako sa má EÚ správať v globalizovanom svete. Keďže správa aj nasledujúce diskusie zdôrazňovali hospodárske aspekty, v rozhovoroch som sa snažil upriamiť pozornosť na to, že úvahy o rýchlo klesajúcom vplyve Západu sú trochu pomýlené. Áno, Čína hospodársky a technologicky rýchlo napreduje, podobne aj juhovýchodná Ázia, ale a) ako ukázal Irak, ani pomerne dobre vyzbrojená a veľká krajina Tretieho sveta nemá šancu dlhšie vzdorovať západnej technike, a v mnohom sa s vývojom moderných technológií táto moc zväčšuje, b) jediná moc, ktorá je schopná zasahovať hocikde na svete, je stále len USA so svojím spojencom UK.

Čiže, s tým, že USA budú viac využívať svoje vojenské možnosti, sa dalo rátať. Ale napriek tomu je veľký rozdiel, či sa to robí uvážene, alebo bez ohľadu na celý rad dôsledkov, ktoré to môže mať.

A ako sa tá politika podáva. Lebo tak ako v bežnom živote, aj v medzinárodných vzťahoch je dôležitá aj forma komunikácie, nielen mocenské vzťahy (medzi ľuďmi v rodine či na pracovisku, podobne aj medzi štátmi).

A Donald – to je veľmi osobitná forma rozhodovania aj komunikácie. Nežijeme v ani trochu bezpečnom svete.