Na druhej strane ťažké vzájomné ostré osočovanie Ukrajiny a Ruska, tvrdé vyhlásenia na adresu toho druhého a radikálne odlišné podmienky mierových rokovaní a ukončenia vojny. Celkovo to vytvára dojem, že nikto nechce s nikým o ničom vyjednávať, ale mieni pokračovať v boji.

V tejto súvislosti sú v obehu dve verzie.

Prvá je, že celá súčasná rétorika Moskvy a Kyjeva, ich požiadavky nie sú ničím iným ako zvyšovaním stávok za rokovacím stolom, ale v skutočnosti všetko smeruje k prímeriu, Trump „dorieši“ problém, všetci dospejú k nejakým kompromisom a do Veľkej noci 20. apríla bude prímerie. Potom voľby a po nich mierová dohoda. A vo všeobecnosti je už všetko dohodnuté a teraz ide len o to, aby sa dohodli jednotlivé detaily a podmienky.

Druhá vec je, že Ukrajina a Rusko v skutočnosti nechcú robiť žiadne kompromisy. Každá strana považuje protivníka za existenčného nepriateľa a svoje víťazstvo chápe ako donútenie toho druhého kapitulovať. Okrem toho ani jedna z bojujúcich strán neverí, že je na pokraji porážky, a preto nemá životne dôležitú potrebu predčasného prímeria.

Ukrajinské orgány aj Kremeľ však nechcú priamo „poslať“ Trumpa s jeho mierovými iniciatívami do kelu zo strachu z „odpovede“ Washingtonu, ale naopak, snažia sa z amerického prezidenta urobiť svojho spojenca tým, že ho urobia zodpovedným za narušenie prímeria.

Z toho vyplývajú neustále manévre, ako napríklad Putinovo stanovenie podmienok prímeria, nezhody o tom, na ktoré objekty (energetické alebo celú infraštruktúru) sa vzťahuje moratórium na údery. Taktiež podľa jednej z verzií tému prevodu Záporožskej jadrovej elektrárne do USA navrhol Kyjev s cieľom konfrontovať Trumpa a Putina a zablokovať tak rokovania (americký prezident si však nakoniec vyhliadol všetky ukrajinské jadrové elektrárne, ale to je už iný príbeh).

Odkaz od Putina, ktorý Witkoff priniesol Trumpovi, ho dojal

A takúto „hru s Trumpom“ možno hrať donekonečna. Pritom samotný Washington má pomerne obmedzený arzenál opatrení na ovplyvňovanie Ruska. A nie je známe, či je Biely dom vôbec pripravený ho použiť vzhľadom na cieľ zastaviť zbližovanie Číny a Ruska. Spojené štáty majú na Kyjev oveľa väčšie páky. Ale ani ony si nie sú isté, či prinútia ukrajinské orgány urobiť to, čo kategoricky nechcú. Hoci, samozrejme, Trump by im mohol spôsobiť veľmi veľké problémy. Ale opäť nie je známe, či bude chcieť hrať takúto tvrdú hru.

A okrem toho by sme nemali zabúdať, že samotný Západ je veľmi rozdelený a nie všetci tam (najmä medzi európskymi lídrami) prajú Trumpovi šťastie pri nastolení mieru na Ukrajine.

Na druhej strane, Trump príliš sebavedomo hovorí o blížiacom sa prímerí. A aj z Moskvy a Kyjeva v poslednom čase prichádzajú rôzne signály, že koniec vojny je blízko. To dáva argumenty v prospech prvej verzie (že prímerie môže byť nastolené už v priebehu nasledujúceho mesiaca).

Veľa sa ukáže po rokovaniach v Saudskej Arábii, ktoré sú naplánované na zajtra a pozajtra. Po nich sa možno ukáže, či sú strany pripravené skutočne sa pohnúť smerom k ukončeniu vojny, alebo či majú v úmysle otáľať a všemožne naťahovať túto otázku a navzájom sa obviňovať z narušovania dialógu.

Tak či onak, ale povedzme si, že na verbálnej a sémantickej úrovni vyhlásení Kyjeva a Moskvy to vôbec nevyzerá, že by bol niekto pripravený uzavrieť mier.

A v tom je nebezpečenstvo. Zlyhanie rokovaní a nádejí na ukončenie vojny by mohlo viesť k vážnej eskalácii pokusov strán zvrátiť situáciu.

Ako príklad môžeme uviesť príbeh z posledného týždňa Majdanu vo februári 2014.

Mnohí už zabudli, ale ešte 16. februára, len niekoľko dní pred masakrami, všetci hovorili o blížiacom sa konci akútnej fázy krízy a dosiahnutí dohôd o normalizácii a začiatku politického procesu urovnania.

Otec, syn, zať a Zelenskyj. Pripravuje Trump zmenu moci na Ukrajine?

Za sprostredkovania Spojených štátov a viacerých ďalších krajín ukrajinský prezident Viktor Janukovyč a opozícia začali „oddelenie síl“ ako prvú etapu smerom k „deeskalácii“. Protestujúci na Majdane opustili budovu KSCA. Vládne jednotky zrušili uzavretie Hruševského ulice.

Všetci hovorili, že konečná dohoda medzi orgánmi a opozíciou by sa mala dosiahnuť tento týždeň.

Zároveň však miera nenávisti na oboch stranách neklesala. To znamená, že sa hovorilo o dohode, ale nebolo cítiť, že je blízko. Naopak, bolo jasne vidieť, že obom stranám vôbec nezáleží na tom, aby sa konečne dohodli.

A o dva dni neskôr, 18. februára, sa demonštranti z Majdanu pokúsili preraziť k Najvyššej rade. Zastavil ich Berkut a zahnal späť na Majdan. Potom vládne sily samy prešli do ofenzívy. Začala sa konfrontácia s veľkými stratami na životoch. A keď 20. februára prišli do Kyjeva zástupcovia európskych krajín a Ruskej federácie, aby sa dohodli na dohode o politickom urovnaní, bolo už preliate more krvi. Kompromisná dohoda o urovnaní bola uzavretá 21. februára ráno, ale na Majdane nikoho nezaujímala. Ľudia sa dožadovali pomsty.

Ukrajinský prezident čelil skutočnosti, že takmer všetci z jeho okolia ho začali považovať za hlavnú prekážku zmierenia situácie. A v dôsledku toho utiekol z krajiny. A kríza sa nevyriešila za podmienok kompromisu, ale faktickou kapituláciou jednej zo strán. Hoci víťazná strana získala pre seba a pre krajinu obrovské problémy, ktoré trvajú dodnes.

A toto je jeden z príkladov, k čomu to všetko vedie, keď sa všetci tvária, že chcú, aby sa problém „konečne vyriešil“, ale kompromisy sa od začiatku odmietajú.