Môže sa človek dožiť 200 rokov? Držiteľ Nobelovej ceny vysvetľuje, prečo nám nestačí poraziť choroby

Rekord v dlhovekosti naďalej predstavuje 122 rokov a 164 dní. Ramakrishnan poukazuje na rozdiel medzi predlžovaním priemernej dĺžky života a posúvaním jeho absolútnej hranice. Moderná medicína umožnila oveľa väčšiemu počtu ľudí dožiť sa staroby, horná hranica ľudského veku sa však neposunula rovnakým tempom.

S pribúdajúcimi rokmi zároveň prudko rastie pravdepodobnosť úmrtia. Podľa údajov, ktoré vedec uvádza vo svojej knihe „Prečo zomierame“, je riziko úmrtia vo veku 25 rokov v priebehu nasledujúceho roka približne 0,1 percenta, v 60 rokoch jedno percento, v 80 rokoch šesť percent a pri stovke približne 16 percent. Človek, ktorý sa dožije 108 rokov, má už približne iba 50-percentnú šancu, že prežije ďalší rok.

Ramakrishnan pritom nevidí fyzikálny zákon, ktorý by človeku vyslovene znemožňoval žiť 150 alebo 200 rokov. Problém je v samotnom fungovaní organizmu. Bunky neustále opravujú poškodenú DNA, odstraňujú poškodené súčasti, recyklujú bielkoviny a udržiavajú mitochondrie. S pribúdajúcim vekom však tieto opravné mechanizmy postupne strácajú účinnosť.

Vedci preto skúmajú viacero možností, ako starnutie spomaliť. Patrí medzi ne kalorická reštrikcia či rapamycín, ktorý v experimentoch predĺžil život myší, ale má aj imunosupresívne účinky. Výskum sa venuje tiež metformínu a agonistom GLP-1. Zatiaľ však neexistujú dostatočné dôkazy, že by tieto lieky dokázali predĺžiť život zdravých ľudí.

Ďalšou cestou je čiastočné „omladenie“ buniek pomocou bunkového preprogramovania. Úplné preprogramovanie buniek v organizme však môže mať vážne následky vrátane vzniku nádorov, a preto vedci hľadajú spôsob, ako bunkám vrátiť niektoré vlastnosti mladšieho stavu bez straty ich identity.

Ramakrishnan preto zostáva voči radikálnemu predlžovaniu života opatrný. Aj keby sa vedcom podarilo ovládnuť niektoré známe mechanizmy starnutia, organizmus čelí ďalším prekážkam, napríklad postupnému hromadeniu genetických mutácií v bunkách.