„Samotná skutočnosť, že je žena, jej nijak nebráni v tom, aby prevzala vedúcu úlohu v Cirkvi.“ To je jedna z kľúčových pasáží záverečnej správy Skupiny č. 5, jednej z desiatich študijných skupín, ktoré v roku 2024 zriadil pápež František s cieľom vypracovať stanoviská a návrhy k otázkam, ktoré vyvstali počas Synody o synodalite. Táto skupina, poverená a koordinovaná Dikastériom pre náuku viery, sa venovala prehĺbeniu teologických a kánonických otázok, týkajúcich sa špecifických foriem služby, medzi ktoré patrí aj téma účasti žien na živote a vedení Cirkvi, odovzdala svoju záverečnú správu Generálnemu sekretariátu synody. Ide o tretiu skupinu – po skupine zaoberajúcej sa digitálnou misiou a formáciou kňazov – ktorá predložila svoju štúdiu, ktorá je výsledkom komplexného procesu načúvania, analýzy, výskumu a dialógu s biskupmi a univerzitami. Dnes sa teda zverejňuje, podľa vôle pápeža Leva XIV., ktorý stanovil, že postupne, ako budú jednotlivé správy odovzdávané, budú zverejňované „v duchu transparentnosti“. Pápež, ktorému bude patriť konečné rozhodnutie o podnetoch a odporúčaniach obsiahnutých v jednotlivých správach, stanovil, že po dokončení práce skupina ukončí svoje pôsobenie a bude považovaná za „rozpustenú“.

Myšlienky pápeža Františka a profil žien v dejinách Cirkvi

Vo svojej práci si študijná skupina osvojila niektoré myšlienky pápeža Františka, „ktoré doteraz neboli príliš prijaté“. Citujú sa totiž exhortácie dokumentov Evangelii gaudium a Querida Amazonia, takisto ako motu proprio Antiquum ministerium o katechetickom úrade. Naopak, neexistuje žiadna zmienka o téme takzvaných diakoniek: táto otázka bola posúdená ako „nezrelá“ a preto ju pápež predtým zveril dvom komisiám, ktorým predsedal kardinál Giuseppe Petrocchi. Druhá z nich sa v decembri minulého roka vyjadrila proti možnosti ženského diakonátu, no bez toho, aby „vyslovila konečný úsudok“.

Študijná skupina sa zamerala na „hlbokú“ analýzu profilu niektorých žien v rámci dávnej i nedávnej histórii Cirkvi: od starozákonných žien a Márie Magdalény cez Janu z Arku, Hildegardu z Bingenu, Francescu Cabrini až po nedávne osobnosti, akými sú Dorothy Day, Mária Montessori a Wanda Półtawská. Ide o ženy, ktoré „vykonávali skutočnú autoritu a skutočnú moc v prospech misie“, nie „spojenú s prijatím posvätného kňazského stavu“, ale „veľmi plodnú pre vitalitu Božieho ľudu“.

Ešte je pred nami dlhá cesta

Poradkyne skupiny zásadne prispeli k vypracovaniu správy, ktorá je výsledkom „živého a aktívneho“ načúvania, „dynamického“ rozlišovania, „mediácie a hľadania možného konsenzu medzi požiadavkami, ktoré sú často vo vzájomnom rozpore“. V dokumente sa spolu s vrelým poďakovaním všetkým ženám, ktoré od Amazónie po periférie Afriky a strednej Európy, ale aj v kúriách, školách a Caritas, sa angažujú v službe Cirkvi, najviac vyjadruje „nespokojnosť“, pretože „hoci sa urobilo veľa krokov vpred“, „ešte je pred nami dlhá cesta“. Mnohé ženy totiž pociťujú „nepohodlie“ v súvislosti so svojou účasťou na živote komunít, v ktorých sa nachádzajú, najmä ak sa porovnávajú s občianskou spoločnosťou v krajinách, z ktorých pochádzajú.

„Problematické oblasti“

V dokumente sa poukazuje na rastúci počet žien (mladých aj starších), ktoré sa odkláňajú od Katolíckej cirkvi či od aktívnej účasti na miestnych cirkevných aktivitách. Spolu s tým dochádza aj k poklesu ženských povolaní k rehoľnému životu. Všetko toto, ako sa uvádza v dokumente, je spôsobené aj „všeobecnou krízou viery“. „Ďalšou problematickou oblasťou“, ktorá sa v dokumente spomína, je čoraz silnejšia požiadavka žien pôsobiacich v pastorácii alebo odborníčok v rámci teológie a kánonického práva, aby „sa prehodnotili súčasné formy vedenia Cirkvi s cieľom sprístupniť ich ženám“. Ide o prístup ku kňazskému sväteniu, možnosť zriadiť nové úrady so špecifickými charakteristikami, možnosť kázať počas spoločných slávení a téma „prevzatia vedenia komunity alebo konkrétnych diecéznych úradov“.

Zmeniť mentalitu

Záverečná správa Skupiny č. 5 ďalej žiada prekonať „spôsob myslenia a správania“ rozšírený v cirkevnej mentalite, ktorý možno identifikovať ako „klerikalizmus“ alebo „šovinizmus“. Ide o „postoj k výkonu moci a slova, ktorý vytvára nedôveru a v neposlednom rade aj odstup voči ženskému svetu“. Problém je cítiť aj v prijatí „jazykového kódexu“ zo strany klerikov a niektorých laikov, ktorý identifikuje „ženskosť“ iba s charakteristikami ako „jemnosť, rezignácia, poslušnosť, slabosť“ alebo výlučne „s úlohami patriacimi do rodinnej sféry“. Ako už na dvojitom zasadnutí Synody o synodalite, opätovne sa zdôrazňuje odporúčanie „venovať väčšiu pozornosť jazyku a obrazom používaným v kázaní, vyučovaní, katechéze a pri vypracúvaní oficiálnych dokumentov Cirkvi, pričom sa má venovať väčší priestor prínosu svätých žien, teologičiek a mystičiek“.

Prekážky v uznaní chariziem a povolania

Je potrebné „uznať, že ženy naďalej narážajú na prekážky pri dosiahnutí plnšieho uznania svojich chariziem, svojho povolania a svojho miesta v rôznych oblastiach života Cirkvi, na úkor služby spoločnej misii“, uvádza sa v ďalšej časti záverečnej správy. A to napriek tomu, že ženy poskytujú silný impulz misii kresťanskej komunity: sú prvými svedkami viery v rodinách, aktívne pôsobia v malých komunitách a farnostiach; angažujú sa v školách, nemocniciach a ubytovacích centrách, vedú iniciatívy zamerané na zmierenie a podporu ľudskej dôstojnosti a sociálnej spravodlivosti, pôsobia v teologickom výskume a v inštitúciách spojených s Cirkvou. „Je potrebné,“ píše sa v dokumente, „aby sa celý tento prínos žien do života Cirkvi mohol v našej dobe naplno realizovať, aby ženy boli podporované vo svojej službe cirkevnej misii, a aby sa objavovali nové formy účasti žien na jej vedení.“

Žiadne ústupky

Podľa 5. skupiny je otázka žien „znamením doby“. Preto sa vyžaduje „zmena mentality na všetkých cirkevných úrovniach“, ešte skôr ako sa začne hovoriť o „rolách“. Najprv je potrebné prekonať predstavu, že aktívna účasť žien na živote a vedení Cirkvi je „ústupkom“ zo strany hierarchickej autority. „Týmto spôsobom sa možno vzdialiť od plánu čisto funkčnosti a zastupovania, keďže ženy majú na to právo ako pokrstené a nositeľky charizmy, čím sa uprednostňuje poriadok bytia pred poriadkom konania“.

Študijná skupina v tomto zmysle zdôrazňuje „opis úlohy žien v živote Cirkvi, vychádzajúci z reality v jej celistvosti, osvetlený vierou, prekonávajúci obmedzený pohľad na niektoré charakteristiky, ako je materstvo, nežnosť alebo starostlivosť, ktorý odoberá priestor iným, rovnako dôležitým ženským vlastnostiam, ako sú napríklad vodcovské a poradenské schopnosti, schopnosť učiť, načúvať alebo rozlišovať“.

Archetyp Márie

V tomto kontexte členovia študijnej skupiny navrhujú „prehodnotiť mariánsky archetyp ženských rolí v Cirkvi, najmä určitý spôsob prezentácie postavy Márie“. To znamená venovať pozornosť aspektom Márie, ktoré nie sú len spojené s materstvom, napríklad „jej úlohe svedkyne, premýšľavej a pýtajúcej sa ženy, plne zapojenej do radostí a bolestí svojho ľudu, a skutočnosti, že s najväčšou pravdepodobnosťou, a ako sa píše v Skutkoch apoštolov 1,14, bola oporou pre prvú kresťanskú komunitu, ktorá sa zhromaždila na modlitbe po Kristovom nanebovstúpení“.

Teológia a magistérium sú teda vyzvané, aby sa zapojili do „interakcie s konkrétnou históriou ľudí“, vyhýbajúc sa „pokušeniu dávať hotové odpovede“, ale ponúkajúc „slovo, ktoré zohľadňuje skutočné problémy, je zdieľané, a predstavuje výsledok spoločného hľadania“.

Menovanie žien v Kúrii

V záverečnej časti sa správa venuje analýze pontifikátu Františka a Leva XIV.: prvý sa vyznačuje menovaním žien na dôležité pozície v Rímskej kúrii; druhý, ktorý, zdá sa, svojimi prvými rozhodnutiami pokračuje v tomto smere. Tento príklad dvoch pápežov „je vzorom, ktorý by mal podnietiť k zamysleniu“ a ktorý by mali nasledovať aj mnohé diecézy, aby tak dosiahli skutočný „cirkevný pokrok“, zdôrazňuje správa.

V súvislosti s menovaním žien sa analyzuje apoštolská konštitúcia Praedicate Evangelium o Rímskej kúrii, v ktorej sa uvádza, že „každý veriaci môže predsedať dikastériu alebo orgánu, ak má osobitnú kompetenciu, vládnu moc a funkciu“. Existujú úrady, ktoré síce vyžadujú svätenie, ale to „samotné nevyčerpáva všetky možnosti služby“. „Preto by sa nemalo diskutovať o možnosti, aby žena zastávala funkciu vedúcej dikastéria alebo iného vatikánskeho orgánu. Ide totiž o skutočnosť, ktorú predpokladá apoštolská konštitúcia“, tvrdí Skupina č. 5. V ďalšom odseku zdôrazňuje obohatenie, ktoré by vytvorenie väčšieho priestoru pre účasť žien v inštitucionálnych funkciách prinieslo do rozhodovacích procesov aj vďaka „odlišným perspektívam“ . V tejto súvislosti sa uvádzajú „chvályhodné“ príklady, ako napríklad francúzske diecézy, kde existuje funkcia „generálnej delegátky“ alebo „biskupskej delegátky“, či amazonské regióny, kde ženy vedú pastoračnú činnosť komunít a vykonávajú Bohoslužbu slova a rozdávanie Eucharistie. V niektorých prípadoch sú však tieto kroky „náročné“ a vyžadujú „skutočnú kultúrnu transformáciu, t. j. zmenu mentality“.

Nové oblasti zodpovednosti

Piata skupina preto navrhuje predefiniovať oblasti kompetencií tak, aby sa „otvorili nové oblasti zodpovednosti pre ženy v Cirkvi“. Vo všeobecnosti sa potvrdzuje to, čo už bolo uvedené v Záverečnom dokumente Synody o synodalite, a to, že „neexistujú dôvody, ktoré by bránili ženám v prevzatí vedúcich úloh v Cirkvi“.

Salvatore Cernuzio – VaticanNews
Preklad: Klára Tomášiková

Článok pôvodne vyšiel na portáli TK KBS.