Všetky kresťanské chrámy boly porúcané, posvätné spisy spálené. Sama manželka cisárova, zbožná Priska a dcéra spanilomyseľná Valéria boly nútené, aby modlám obetovali. To isté dialo sa pri dvore cisárskom s hodnostármi a dôstojníkami vojenskými. Kto nechcel vieru zaprieť, bol pozbavený dôstojnosti a umučený. Najviac zúrili spolucisári Galerius a Maximinus Herkulius v údelných krajinách svojich. Vtedy tiekla potokmi krv nevinných kresťanov.

V krajine Pontuse boli mučení kresťania tak, že pod nechty boly vbíjané im klince a bývali polievaní vriacim olovom, keď nechceli svätú vieru zaprieť a modlám obetovať. I do mesta pontského Amasee doniesol miestodržiteľ rozkaz cisársky, aby všetci kresťania modlám obetovali. A keď vojakom čítal nariadenie, ktorým sa vylúčením z vojska kresťanom hrozilo, riekol udatný plukovník Theodor odhodlane, že i on je kresťanom.

Miestodržiteľ znal udatnosť a zásluhy plukovníka kresťanského a preto napomínal ho, aby aspoň na oko prísny rozkaz cisárov vyplnil. Svätý plukovník riekol:

„Ja som kresťan a ako taký znám, že je nemožné modlám obetovať! Ja klaniam sa Pánu Ježišovi Kristovi, ktorý je kráľom neba i zeme.“  Miestodržiteľ Binkus riekol úctivo k slávnému bojovníkovi v príbytku jeho:

„Počúvni ma Theodor! Ozbroj sa a poď k obetám našim.“

Svätý bojovník odpovedal:

„Popri verejnej službe cisárskej slúžim i kráľovi svojmu Ježišovi Kristovi a jedine Jemu môžem obetovať. Každý človek zná, komu a za čo slúži. Za cisárov bojujem verne proti nepriateľom, lebo to požaduje blaho vlasti a oni mňa za tú službu platia. Pri tom slúžim i Pánovi svojmu, kráľovi nebeskému, živému Bohu a jednorodenému Synovi Jeho, Pánu Ježišovi, aby som obsiahol večnú odplatu, večný život.“

„Čo?“ zvolal vladár, zaslepený pohan Binkus:

„Nuž Boh tvoj má i Syna?“

„Má“, odpovedal vážne Theodor; „áno má Syna! On je Slovo pravdy, skrze ktoré všetko, čo je, bolo učinené.“

„A možno Ho poznať ?“  pýtal sa vladár.

„Prajem si, aby ti Boh udelil milosti, že by si ho dokonale mohol poznať“ , zvolal kresťanský plukovník. Vladár sa pýtal:

„A keď Ho poznáme, Či treba je cisára opustiť a k Nemu ísť?“  Horlivý kresťan vysvetľoval: „Neznám, čo by ti mohlo zabraňovať, že by si opustil tmu a ku svetlu išiel! A rozmysli si len, aký krátky je čas, ktorý dôvernej službe pozemského cisára možno venovať. A aká nekonečná je dôvera a nádej, keby si vstúpil so mnou do služby živého Boha, Pána neba i zeme, i keby si Mu tak verne slúžil, jako Mu ja slúžim.“

Vladár, ktorý bol kresťanskému plukovníkovi ináč zo srdca naklonený, riekol:

„Ponechávam ti čas na rozmyslenie, snáď si vec lepšie rozmyslíš a cisárov uposlúchneš.“

Zbožný Theodor slúžil nemýlený za čas milému Bohu, modlieval sa horlivo, aby poprial posily tým mnohým vyznavačom, ktorí v krvavom prenasledovaní bývali trápení. I povzbudzoval kresťanských mešťanov ku stálosti vo svätej viere. V meste Amasei bol slávny pohanský chrám, posvätený matke bohov Cybele.

Keď horlivý sluha Boží videl, že pohania proti všetkému kresťanskému zúria, podpálil v rozhorčení svojom slávné to miesto nezmyselnej modloslužby pohanskej a zvolal:

„Medzi diablami je ten najhorším, ktorý prvé miesto medzi nimi zaujíma. On je najnespravodlivejší medzi nespravodlivými, medzi vrahmi najukrutnejší, medzi rozpustilcami a nešľachetníkmi najvýstupnejším a najnehanebnejším!“  Svätý Gregor z Nyssy nazval tento skutok svätého Theodora odvážlivým podujatím.

Pohanská zberba začala zúriť proti smelému kresťanskému plukovníkovi. Svätý Theodor riekol pokojne:

„Zapálil som len drevo. I stalo sa, že i ,matka bohov’ horiacou sa stala.“

Vladár dal svätého Theodora uväzniť a prísne strážiť. Svätý vyznavač prespevoval v žalári chválospevy všemohúcemu Bohu a rozmlúval sa s blahoslavenými duchami. Žalárnik a strážni vojaci mysleli, že slyšia mnohé hlasy a že snáď kresťania vnikli do žaláru, ktorí s uväzneným plukovníkom sa zhovárajú a žalmy prespevujú. A hľa, ked vstúpili do žaláru, nenašli v ňom nikoho, leda svätého Theodora. I divili sa veľmi a s nimi i vladár, ktorému tú podivnú vec oznámili. Vladár Binkus usiloval sa znovu, aby svätý Theodora ku plneniu rozkazu cisárskeho naklonil, i lichotil mu a sľuboval všemožnú milosť od cisárov. Všetko márne. Svätý Theodor nedal nič na lichotenie, ani na hrozby, i neľakal sa.

„Či sa nehanbíš,“ riekol vladár ku nemu po krátkom čase, „nešťastný človeče, že dôveruješ človekovi, ktorého vôbec Kristom menujete, ktorý na potupnom kríži zomrel? Aké bláznivé je zmýšľanie tvoje! Veď vydávaš seba slepo najpotupnejším a najbolestnejším mukám!“

Svätý Theodor riekol oduševnene a rozhorčene:

„Bezbožník, plný úskoku a zlosti, ty si synom diabla a otrokom jeho! A nebojíš sa Boha pokúšať, ktorý mňa posilňuje? Veď skrze Neho panujú vladári na zemi a On zahanbí tyranov, ktorí mocou diabla trýznia národy zeme. A ty otrok diablov chceš ma nahovoriť, aby som odriekol sa živého Boha a vzýval mrtvé skaly a drevené sochy?“ Rozhnevaný vladár zkríkol:

„Riekni rovno, či chceš sa klaňať štátnym bohom a cisárovi, alebo či zotrváš pri Kristovi svojom ?“ Svätý Theodor zvolal oduševnene:

„Klaniam sa iba Synu Božiemu, Pánu Ježišovi Kristovi, sluhom Jeho som, On mňa posilňuje a ochraňuje. Rob, čo sa tebe ľúbi!“

Pohanský vladár dal dľa predpisu cisárov svätého Theodora ukrutne mučiť. Svätý vyznavač znášal bolestné muky trpezlivo a neohrozene a modlil sa pri tom, keď telo jeho bolo trýznené:

„Pána Boha svojho chcem zvelebovať každého času; chvála Jeho bude vždy v ústach mojich!“ Kati odvliekli umučeného svätého Theodora do žalára. V noci ožiaril sa žalár nadzemskou jasnosťou, i zjavil sa Ježiš horlivému sluhovi Božiemu a riekol mu:

„Buď neohrozený. Ja som s tebou; neboj sa ničoho!“

Jasnosť nadzemská prerážala sa i von zo žalára, že preľaknutý žalárnik vbehol k svätému väzňovi, čo sa s ním deje. I nenašiel nič podozrivého. Podivnú udalosť oznámil vladárovi. Pohan zase nahováral svätého Theodora sľubmi a hrozbami, aby zaprel svätú vieru a modlám obetoval. Ale márne bolo všetko namáhanie jeho. I dal svätého Theodora znovu bolestne mučiť.

A keď ani to nespomohlo, vyriekol nad ním nasledujúci výrok:

„Theodor, ktorý neuposlúchol rozkaz slávnych cisárov a bohom neobetoval, ale v Ježiša Krista verí, ktorý pod Pontským Pilátom bol ukrižovaný, nech bude za živa spálený.“

Na druhý deň ráno vystúpil svätý Theodor na zapálenú drevenú hranicu, poznamenal sa znamením svätého kríža a radostne odovzdal dušu svoju Bohu, ktorému verne a neohrozene slúžil. To stalo sa dňa 9. novembra roku 306 v pontskom meste Amasei. Zbožná kresťanská žena, menom Eusebia, pozbierala ostatky jeho a druhov Eutropia, Kleonia a Basiliska, ktorí s ním pre svätú vieru boli upálení, i pochovala ich veľmi počestne. Neskôr boli prenesené ostatky svätého Theodora do Zugerty, blízko mesta Brindisi v Itálii, kde sa posiaľ prechovávajú.

Na príhovor svätého Theodora stali sa mnohé divy a zázraky nad ostatkami jeho. Svätý Gregor z Nyssy , v roku 396, držal vo výročný deň mučeníckej smrti svätého Theodora skvelú slávoreč, i obrátil sa k nemu s nasledujúcou prosbou:

„Mnohé dobrodenia potrebujeme. Zastávaj, ó svätý Theodor, úrad poslanca nášho u kráľa za vlasť svoju, lebo vlasť mučeníka je miesto, kde trpel. Spolumešťania, bratia a pokrvní jeho sú tí, ktorí ostatky jeho okrášľujú, ochraňujú a zvelebujú. Trasieme sa pred obťažnosťami, trasieme sa pred nebezpečenstvami. Neďaleko od nás sú bojovní Skýti, ktorí pomýšľajú na vojnu proti nám. Bojuj za nás ako bohatier, vzdychaj za nás k Bohu ako mučeník, lebo, aj keď  časný život si už dokonal, nie sú ti neznáme utrpenia a úzkosti ľudské. Vypros nám pokoj, že by sme nepremeškali slávné svätenie sviatkov, že by bohopustí a zlodejskí barbari nepoškvrnili chrámy naše a oltáry, že by bohorúhač nezbúral svätyne. Veď sme hotoví my, ktorí posiaľ iba meno tvoje spomíname, všetko to činiť, čo je dľa ducha tvojho, ale i dúfame skrze orodovanie tvoje záštitu dosiahnuť. Svätý Theodor! Ako bojovník bráň nás, ako mučeník buď orodovníkom naším a vyprostredkuj nám pokoj, a keď potrebujeme ešte mocnejšieho orodovania, nuž spoj sa s ostatnými mučeníkmi, s bratmi svojimi, i proste spoločne za nás! Obráť sa k Petrovi, k Pavlovi a k Jánovi, aby zaujali sa svätej cirkvi, ktorú sami založili. Ó keby bludoverci vždy od nás boli vzdialení! O keby spoločnosť kresťanov skrze Tvoje a spoločníkov Tvojich modlitby úrodnou zemou sa stala!“

Svätý Theodor vyobrazuje sa v rúchu vojaka rimského, v ľavej ruke drží ratolesť palmovú, pravou rukou opiera sa o meč, v pozadí jeho je horiaci pohanský chrám. Sv. Theodor bol nielen udatný vojak, ale i horlivý sluha Boží. Neznal ľudských ohľadov, ked išlo o to, aby svätú vieru verejne vyznal. Keby bol dbal na lichotivé slová vladára, stal by sa bol zradcom presvedčenia svojho, ale mu bolo sväté náboženstvo Kristovo drahšie, než všetky dôstojenstvá pozemské. Aby vieru svoju živo osvedčil, zapálil pohanský chrám nesmyselnej Cybely, matky vraj všetkých bohov, a zvolal:

„Medzi zlými je ten najhorším, ktorý prvé miesto medzi nimi zaujíma!“

Kresťan, či za našich bohopustých časov nehambíš sa z ohľadov ľudských za svätú vieru, na ktorú dnes „osvietenci“ všemožne dorážajú? Či ti snáď nie je milším pohodlie, chvála svetská, výhody časné, než sväté náboženstvo? Nehovej duchu času tohto, lebo staneš sa zradcom svätej viery, samého seba a večného spravodlivého Boha. Svätý Augustín hovorí:

„Ozajstný kresťan stará sa o to, akým má byť ako kresťan, aby bol považovaný ako človek.“

Karol Jerguš