Ponúka aj stručnú genézu vývoja vzťahov medzi Washingtonom a Havanou. Fidel Castro sa komunistom nestal z presvedčenia, ale preto, že ho USA odmietli a Sovieti prijali. „On nebol marxista, stal sa ním prakticky z donútenia”, hovorí Súlovský. Venuje sa takisto kubánskej raketovej kríze, vylodeniu v Zátoke svíň, Guantanámu, ale aj zostreleniu civilných lietadiel kubánskou stíhačkou. Rovnako tak miernemu otepleniu vzťahov za éry prezidenta Obamu, ktoré ale republikáni po návrate k moci uťali.

Súlovský, ktorý ako vedúci diplomatickej misie navštívil aj vojenské základne v horách, je presvedčený, že vojenský zásah zo strany USA neprichádza do úvahy. „Kubánska vláda je postavená na vojenskej moci so skúsenosťami z partizánskeho boja, a v horách majú skryté továrne na muníciu. Armáda je silná, skúsená a pripravená, nie ako vo Venezuele“. Raúl Castro na Kube síce formálne vládnuť prestal, ale nitky drží v rukách stále, cez firmu GAESA, ktorá roky prelievala peniaze do Panamy a Angoly. Napriek tomu obvinenie z drogového terorizmu voči nemu Súlovský odmieta. „Takýto trestný čin v medzinárodnom práve neexistuje, je to smiešny výmysel,” ktorý pobúril Čínu a Rusko.

Akú úlohu v celej situácii zohráva Marco Rubio? Aké riešenie by bolo pre Kubáncov ideálne? Aký vývoj môžeme na Kube očakávať a prečo si Američania môžu dovoliť z medzinárodného práva robiť trhací kalendár? Dozviete sa vo videorozhovore s odborníkom na medzinárodný obchod a Latinskú Ameriku, členom hnutia Republika, Ing. Petrom Súlovským.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Prezident Trump sa už nejaký čas vôbec netají tým, že mu veľmi prekáža kubánsky režim. Spojené štáty obvinili Raúla Castra z toho, že je zodpovedný za zostrelenie dvoch civilných lietadiel v roku 1996, hovorí sa aj o obchodovaní s drogami. Aká je vlastne genéza napätých vzťahov medzi Havanou a Washingtonom? Kedysi bola Kuba pre Američanov obľúbenou destináciou, boli tam kasína, do ktorých sa radi chodili zabávať. Kedy sa to pokazilo a čo sa vlastne stalo?

Súvisí to s celkovým postojom USA voči Latinskej Amerike a Monroovou doktrínou zo začiatkov 19. storočia. Vzťahy sa veľmi pokazili, keď Fidel Castro po vylodení, s obrovskou ľudovou podporou, obsadil celý ostrov. Batista ušiel a nastal socialistický režim.

Castro vraj pôvodne vôbec nebol prívržencom socializmu, ale skôr národovec.

Máte stopercentnú pravdu. On nebol marxista a stal sa ním prakticky z donútenia. Jeho prvá cesta viedla do USA, kde ho prijal len viceprezident a nebola mu sľúbená žiadna pomoc. Stal sa tak vďačným subjektom záujmu Sovietskeho zväzu, ktorý mu poskytol ekonomickú, politickú aj vojenskú pomoc. Pre Sovietov to bola výhodná situácia – mali tak nepotopiteľnú lietadlovú loď stopäťdesiat kilometrov od južného pobrežia USA.

Vieme, že počas tých dekád bolo viacero krízových momentov. Asi najznámejší je kubánska raketová kríza. CIA sa neustále pokúšala o zvrhnutie Castrovho režimu, aj za cenu jeho fyzickej likvidácie, vraví sa, že prežil niekoľko desiatok pokusov o atentát. Ale bol tam aj moment, nie až taký dávny, kedy prišlo k postupnému otepľovaniu vzťahov.

Pokúsim sa to zhrnúť veľmi rýchlo. Samozrejme, že Američanom vadilo postavenie Kuby vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Raketová kríza – a to asi nie je veľmi známy detail – bola reakcia Sovietskeho zväzu na to, že Američania rozmiestnili jadrové rakety stredného doletu v Turecku. Sovieti urobili recipročný krok na Kube. Svet bol vtedy skutočne na pokraji tretej svetovej vojny a keby nebolo pragmatizmu Chruščova a Kennedyho, tak by k nej asi aj došlo. Kríza sa vyriešila tajným dodatkom, a Američania stiahli rakety z Turecka.

Ďalším známym incidentom bolo vylodenie imigrantov v Zátoke svíň, kde Kennedy stiahol prisľúbenú pomoc a Castro túto inváziu za pár dní zlikvidoval. Nasledovalo postupné zavedenie embarga, Američania ich postupne zaviedli vo forme zákonov, ktoré obmedzovali akúkoľvek spoluprácu a sankcionovali krajiny pomáhajúce Kube. Najväčší zlom nastal po roku 1991, keď zanikol Sovietsky zväz a Kuba zostala bez prostriedkov. Socialistické štáty prestali z Kuby odoberať cukor, aj citrusy, a z Venezuely prichádzalo len minimum ropy.

Prišlo aj obdobie prezidenta Obamu, kedy sa tie vzťahy začali trošku zlepšovať. Na čom to nakoniec stroskotalo?

Súvisí to s postojom demokratov verzus republikánov. Na Floride žije jeden a pol až dva milióny kubánskych emigrantov, je to tzv. swing state, ktorý rozhoduje voľby. Republikáni sú voči Kube jastrabi. Obama, ako demokrat, hľadal cestu diplomacie, zmiernil embargo, obnovil diplomatické vzťahy – predtým existovala len záujmová misia USA pri švajčiarskej ambasáde. Keď nastúpil Trump, prevládli opäť tlaky kliky z Miami.

Kuba je teda dlhodobo pod tlakom, Američania s ňou zakazujú obchodovať, sú tam rôzne blokády, sankcie a podobne. Napriek tomu Ostrov slobody stále prežíval. Ako to Kubánci dokázali toľko dekád zvládať, keď USA robili všetko pre to, aby ten režim zničili?

Je tu viacero aspektov. Každý Kubánec, ktorý má príbuzného v USA, vie, že tam musí mať dva-tri džoby, aby prežil. Kubánci vedia, čo by ich čakalo pri ráznom prevalení režimu. Rozprával som sa aj s kubánskymi funkcionármi, a pre nich by bola najschodnejšia cesta vietnamizácie. To som odporúčal aj šéfovi americkej misie, ktorý mal veľký záujem o to, ako prebehla transformácia v Československu. Američania si vojenský zásah na Kube nemôžu dovoliť, pretože keby sa opakoval venezuelský či iránsky scenár, tá kubánska komunita na Floride by ich prestala voliť.

Aj bývalé Československo malo s Kubou veľmi úzke vzťahy, nielen obchodné. Čo sa zmenilo v postojoch voči Kube, už za samostatného Slovenska a Českej republiky, po rozdelení federácie?

K tomu sa viem zodpovedne vyjadriť, bol som obchodným radcom a mal som na starosti práve ekonomické vzťahy s Kubou. Mal som ťažkú pozíciu u privrženov prezidenta Havla, keď som hovoril – keď chcete, aby vám sliepka znášala vajcia, musíte jej trochu podsypať. Slovensko postupovalo pragmaticky a snažilo sa ďalej podporovať odvetvia, do ktorých sa investovalo za Československa. Čiže tie vzťahy boli – povedal by som – vyvážené a pragmatické. Česká strana, naopak, vsadila na kubánskych domácich disidentov, ktorí boli bezvýznamní a boli pod kontrolou tajných služieb, čo sa ukázalo aj pri dvoch migračných krízach.

Fidel Castro je jeden z najznámejších politikov novodobých dejín. Ako ho počas jeho vládnutia vnímali samotní Kubánci? Bol naozaj tým milovaným lídrom alebo to bolo viac-menej všetko podriadené sile?

Tu je taká zaujímavá skutočnosť, že jednak Kubánci sú s režimom všetci veľmi previazaní. Existovali, alebo možne ešte aj existujú, takzvané Comité de Defensa de la Revolución. To znamená, že na úrovni blokov boli nejaké výbory, a každý človek bol s ich aktivitami prakticky prepojený. Ale tomu by som Fidelovu obľúbenosť asi nepripisoval. On bol skutočne veľmi obľúbený – pozemková reforma, byty, školy a zdravotníctvo zadarmo. Nehovorím, že to bol zlatý diktátor, ale bol obľúbený diktátor.

Dokonca, ešte počas môjho pôsobenia, tam boli nejaké pouličné demonštrácie a on mal toľko odvahy, že vyšiel medzi ľudí, konfrontoval sa s nimi, a demonštrácia sa rozišla v priebehu hodiny, či dvoch. Rozprával sa s nimi a mal úžasnú charizmu. Život Kubáncov bol pritom veľmi ťažký. Prídely boli skutočne len na prežitie. Ale tá vďaka za to, že boli vytrhnutí z batistovského režimu, stále pretrvávala.

Ako to vyzerá na Kube teraz? Vieme, že vďaka Trumpovi tam už z Venezuely už neprúdi žiadna ropa. Objavili sa informácie, že na Kube už nie sú absolútne žiadne palivá. Musí to byť veľmi, veľmi náročné.

Je to pravda. Výpadky elektriny boli dvanásťhodinové už za môjho pôsobenia. Situácia vyplýva z nedostatku paliva, aj z rozpadnutej infraštruktúry. Keď teraz vypadla ropa z Venezuely, Rusi poslali loď so stotisíc barelmi. Vydržalo im to dva mesiace pri štvrtinovom využití siete. Takže, je to skutočne náročné. Pripravuje sa ďalšia loď, ale to nie je trvalé riešenie. Nie som zástanca toho, aby to takto pokračovalo. A nenásilná vietnamizácia by bola najvhodnejším riešením.

Za týchto podmienok, dokedy by to Kubánci ešte podľa vás budú schopní vydržať?

To závisí od toho, akým spôsobom sa bude ponímať tá humanitárna pomoc, z čoho sa bude skladať a hlavne – kto ju bude kontrolovať a rozdeľovať. Pretože teraz, asi pred dvoma týždňami, sa objavila informácia o návšteve riaditeľa CIA, čo je veľmi zaujímavé. Na Kube sa stretol so svojim náprotivkom, rokoval teda šéf tajných služieb so šéfom tajných služieb.

A vrátime sa aj k tomu, že už v devädesiatych rokoch mala celú ekonomiku pod kontrolou armáda, cez Raúla Castra. Ešte viac sa to zvýraznilo začiatkom dvadsiateho prvého storočia, keď zomrel Fidel a jeho funkciu prevzal Raúl Castro. Vytvoril firmu GAESA, ktorá teraz všetko totálne kontroluje. A toto práve využil riaditeľ CIA – napadli Raúla Castra cez to, že si cez túto firmu jednoducho sprivatizoval Kubu. Tú firmu riadil najprv jeho syn, potom jeho vnuk, prelievali sa tam peniaze cez banky do Panamy a do Angoly. Čiže tento aspekt tam je a asi sa k tomu budú musieť postaviť čelom. Najmä teda Raúl Castro a jeho – nazvem to – klan.

Kto momentálne vlastne na Kube vládne?

Je tam parlamentom zvolený prezident, ale za nitky ešte stále poťahuje Raúl Castro. V tejto súvislosti je zaujímavé, že takmer deväťdesiatpäťročného Raúla Castra USA obvinili z drogového terorizmu. Z hľadiska medzinárodného práva – nebudem sa púšťať do detailov – ale takýto trestný čin neexistuje. Existuje buď obchod s drogami alebo terorizmus, ale drogový terorizmus, z ktorého okrem iného obvinili aj Madura, je z hľadiska medzinárodného práva proste smiešny výmysel. To obvinenie teda veľmi pláva veľmi na vode a pobúrilo to aj Čínu. Tá vyslala Spojeným štátom veľmi vážny signál, že takto sa to robiť jednoducho nemá. Rusi sa k tomu obvineniu takisto postavili veľmi negatívne. A myšlienka, že by Američania mohli na Kube použiť venezuelský scenár, podľa môjho názoru neprichádza do úvahy.

Takže hrubá vojenská sila na Kube nie?

Myslím si, že sa im nepodarí kúpiť si tú vojenskú špičku tak, ako sa to podarilo vo Venezuele. Keď ste videli lietať americké vrtuľníky nad Caracasom, tak za normálnych okolností, vo vojenskej konfrontácii, je to nemožné. A kubánska vláda je postavená na vojenskej moci, ktorá je silná, a ktorá má obrovské skúsenosti z partizánskeho boja.

Ako vedúci misie som bol pozvaný, s celým diplomatickým zborom, do ich základní, ktoré sú v horách. Dokonca aj továrne na výrobu munície majú skryté v horách, čiže tam by to nebolo také jednoduché.

Známym pojmom je aj vojenská základňa Guantánamo, „preslávila“ sa počas invázie USA do Iraku, keď tam Američania umiestňovali irackých zajatcov. Aký má Guantanámo vlastne štatút?

Je to vyše storočná história, Kubánci podpísali tú zmluvu o prenájme pod nátlakom. Pôvodne to bola zásobáreň uhlia pre americké lode. Američania platia Kube smiešne nájomné tisíc dolárov ročne a Kubánci si tie šeky odkladajú. Jeden jediný preplatili omylom.

Je to mimo nejakých právnych rámcov, pretože Kubánci teraz tú zmluvu neuznávajú. Vypovedať ju nemôžu, pretože je tam klauzula, že sa tak môže stať buď po súhlase oboch strán, čo Američania neurobia, alebo že by Američania odišli, čo takisto neurobia. Čiže to status quo je taký veľmi neurčitý, ale prakticky je to momentálne zamrznuté a z právneho hľadiska neriešiteľné.

Už sme spomenuli aj zostrelenie dvoch civilných lietadiel, ktoré Američania používajú ako podklad na obvinenia voči Raúlovi Castrovi, je vraj zodpovedný za smrť štyroch amerických občanov. O čo tam vlastne vtedy išlo?

To je nesmierne zaujímavá a komplikovaná záležitosť, pretože išlo o lietadlá organizácie, ktorá sa volala Hermanos al Rescate. Tá vznikla, keď v deväťdesiatom štvrtom bola druhá migračná kríza a Kubánci sa na takých provizórnych plavidlách vydávali do Floridského prielivu. A pomocou lietadiel sa vtedy organizovali záchranné akcie a posielali lode, aby týchto ľudí zachraňovali.

Ale už dva roky pred tým zostrelením takéto lietadlá lietali ponad Havanu a zhadzovali letáky. Kubánci proti narušovaniu svojho vzdušného priestoru ostro protestovali a upozorňovali, že jednoducho zasiahnu. Jedného dňa im pretiekla trpezlivosť a dve lietadlá zostrelili.

No zaujímavý aspekt na celej veci je, že šéf tej organizácie bol v treťom lietadle, mimo kubánskeho vzdušného priestoru, a ten unikol, otočili sa. Môj osobný názor je, že posádky tých dvoch lietadiel, so štyrmi ľuďmi na palubách, boli nejakým spôsobom manévrované a obetované. Ten akt neospravedlňujem – podľa medzinárodných pravidiel mali byť lietadlá sprevádzané a prinútené k pristátiu. Ale nikto nevie, čo presne sa tam udialo, ani kde presne sa incident stal.

Keďže prezident Trump je nevyspytateľný, nikto nevie, aké plány s Kubou vlastne má. Aký vývoj sa podľa vás dá očakávať? A ešte jedna otázka – akú veľkú úlohu v tomto všetkom hrá Marco Rubio, keďže vieme, že jeho rodičia pochádzali z Kuby?

Nechcem rozoberať mentálnu, ani politickú stabilitu prezidenta Trumpa. Je jasne preukázateľná vo vzťahu k vojne k Iránu, keď ráno povie jednu vec, večer povie druhú vec, rokuje, vyhlasuje že sú blízko dohode a súčasne sa vyhráža útokom.

Jeho pozícia voči Kube vyplýva teda jednak z jeho radikalizmu, a najmä by som povedal z toho, čo mu radí Marco Rubio. Marco Rubio je vo vzťahu ku Kube radikálny jastrab, ktorý by sa rád videl ako prezident Kuby. Vzhľadom k tomu, že odtiaľ pochádza, sa tvári, že všetkým týmto vzťahom a Kubáncom rozumie. A Trump je pod jeho veľkým vplyvom. Tlaky na Trumpa sú obrovské, aj zo strany Číny, aj zo strany Rusov. Na svojich poradcov sa veľmi spolieha a v tej jeho nevyspytateľnosti je ťažké odhadnúť, ktorý názor svojich poradcov si práve vyberie.

Ale je pravda, že Marco Rubio je veľmi radikálny a pokiaľ by to bolo na ňom, a za Kubou by nestáli Rusi a Číňa, tak by možno k nejakému silovému a radikálnemu kroku aj siahol.

Dúfajme, že to opäť nebudú dramatické udalosti, ktoré sme videli napríklad vo Venezuele. Spojené štáty tam použili vojenskú silu, uniesli legitímneho prezidenta, čo naozaj je bezprecedentné. Vy ste naznačili, že by to nebolo možné bez toho, aby si kúpili špičky venezuelskej armády.

Použili ste správny výraz, bezprecedentné. Z hľadiska medzinárodného práva takýto jav ešte nenastal, aby niekto si dovolil uniesť prezidenta. Nech bol zvolený akýmkoľvek spôsobom, ale bol zvolený legitímne. Oni síce spochybňovali tú voľbu, ale to ich neopravňovalo k tomu, aby v rozpore s medzinárodným právom podnikli vojenskú akciu. K tomu, že si kúpili vysokopostavených predstaviteľov armády, to nie je žiadne tajomstvo. Verejne ponúkali päťdesiat miliónov dolárov tomu, kto Madura vydá. Majú pod palcom aj tú novú vládu, ale v podstate celý ten chavizmus a madurizmus nechali pri moci. A viceprezidentka ide po ruke Spojeným štátom. Keď ste sledovali zábery, ako americké vrtuľníky lietajú nad Caracasom, tak z vojenského hľadiska je to nepredstaviteľné, aby sa to neudialo tak, že armáda bola „kúpená“.

Asi dva týždne dozadu Trump na sociálnej sieti zverejnil obrázok, na ktorom bola Venezuela vyobrazená v amerických farbách, s hviezdičkami, ako päťdesiaty prvý štát USA. Je už teda pod úplnou nadvládou Američanov?

Myslím, že hlavný dôvod tohto celého bola tá ropa. Ale myslím si, že to nebol celkom vydarený krok, pretože venezuelská ropa je veľmi nevhodná pre použitie v Spojených štátoch. Trump si dokonca asi pred mesiacom pozval veľkých podnikateľov z firiem, ktoré vo Venezuele pôsobia, a tí sa postavili veľmi chladne k tomu, aby tam investovali. Vyžadovalo by si to obrovské investície a tá situácia je veľmi nestabilná. Čiže zas je to asi len zbožné želanie Trumpa, ako Americký záliv, alebo ako päťdesiaty prvý, druhý, alebo tretí štát USA.

Nebude to také jednoduché, pretože nejaké lobistické skupiny americkú politiku predsa len riadia. A pokiaľ taký veľký hráč, je Exxon povie, že tam investovať nebude, tak je to dosť nejasné.

Ešte by som sa vrátil k tomu, že to Madurove obvinenie je postavené na vode. Vôbec sa nevie, kedy a z čoho bude obvinený. Ako som spomenul, drogový terorizmus nie je trestným činom. Okrem toho Američania – keď odstreľovali tie lode v medzinárodných vodách – tam už bol dokonca vojnový zločin, keď preživších jednoducho zabili namiesto toho, aby s nimi jednali ako s vojnovými zajatcami. Takže Venezuela nebola dobrý vklad do snahy vytvárania dojmu nejakej mierumilovnej politiky prezidenta Trumpa.

Mnohí ľudia mali veľké očakávania, keď sa Trump po druhýkrát dostal do úradu, ale jeho kroky, ktoré predvádza v podstate po celom svete, vzbudzujú – jemne povedané – údiv. A to ešte sme sa nerozprávali napríklad o jeho plánoch s Grónskom, a podobne.

Priznám sa, že aj ja som mal dosť veľké očakávania. Ale ako som spomenul, nemá koncepciu. A v americkej zahraničnej politike dochádza k takým obrovským kotrmelcom – a to nie z mesiaca na mesiac, ale z rána do večera – že som osobne veľmi sklamaný. A vyvoláva to vo mne, aj vo vzťahu k Iránu a Blízkemu východu, veľké obavy. Už na neho musia tlačiť aj jeho veľkí spojenci, ako je Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Katar. A musia vo veľkom nakupovať zbrane, aby si ho nejakým spôsobom kúpili a donútili k rokovaniam. Pretože oni potrebujú pokoj, to sú krajiny, ktoré žijú z vývozu ropy. Hormuzský prieliv sa musí otvoriť, to je jasné.  Ale nie za takých podmienok, že jeden bude diktovať a druhý sa bude prispôsobovať. Tak to nefunguje. Okrem toho Irán má silných spojencov, Rusko a najmä Čínu, ktorá má tiež v rukách silné karty. To znamená, že ak si Trump myslí, že hrá poker, tak ho hrá s nie veľmi dobrými kartami.

Vraví sa, že v pokri netreba hrať karty, ale treba hrať protivníka. Ale v tomto asi Trump nie je úplne najlepší.

Golf mu asi ide lepšie. A mám pocit, že si myslí, že aj na tej Kube by sa mu golf hral veľmi dobre.

Prečo si Američania niečo takéto môžu dovoľovať? Vojnové zločiny, porušovanie medzinárodného práva, z ktorého si spravili trhací kalendár. Je to všetko naozaj len o tej veľkej vojenskej sile a peniazoch, ktoré sú za nimi?

Očakával by som ľahšiu otázku, ale aj podľa môjho názoru je to o tej obrovskej vojenskej sile, podloženej peniazmi. Vždy mi vŕtalo v hlave, ako je možné, že jeden kandidát na prezidenta dostane podporu dvoch miliárd, druhý dvoch miliárd sto miliónov, a nikto nič nespochybňuje. Je to hra ľudí v pozadí, ktorí investujú do každého kandidáta. Áno, je to obrovská vojenská sila podložená ekonomikou. Na záver len jedna poznámka – s prihliadnutím na americký dlh tridsaťjeden biliónov – ekonomické problémy sa vždy riešili vojnami. Len obrovský jadrový potenciál ostatných veľmocí a hrozba záhuby celého ľudstva nás držia v situácii, kde sa ešte môžeme spoliehať na diplomatické riešenia.