Spomienka svätého Polykarpa: posledného apoštolského otca a mučeníka

Polykarp bol žiakom apoštola Jána, takže patril do generácie priamych nasledovníkov apoštolov, ktorých nazývame „apoštolskí otcovia“. Polykarp bol najmladší a posledný z nich. Je tiež prvým svätcom biblickej doby, pri ktorom máme doloženú trvalú úctu k jeho pozostatkom a jeho hrobu bezprostredne po mučeníckej smrti. Jeho liturgickú spomienku si pripomíname 23. februára.

Polykarp sa narodil v malázijskej Smyrne (dnešný İzmir) v roku 69. Pravdepodobne sám apoštol Ján, ktorý žil v blízkom Efeze, ho okolo roku 100 ustanovil biskupom rodného mesta Smyrny. Každopádne sa Polykarp podľa zhodných svedectiev viacerých prameňov s apoštolom Janom osobne poznal. Vo svojej komunite udržiaval tzv. „jánovskú tradíciu“ slávenia Veľkej noci, teda 14. nísanu podľa židovského kalendára.

Túto tradíciu sa Polykarp v roku 154 rozhodol brániť v Ríme, kde sa stretol s pápežom Aniketom. Rím však – tiež s odvolaním na apoštolskú tradíciu – slávil Veľkú noc vždy v nedeľu po 14. nísanu. Stretnutie rímskeho biskupa so smyrenským bolo pokojné, hoci nedospeli k dohode; svoje priateľské stretnutie však korunovali spoločným slávením eucharistie.

Krátko po návrate do Smyrny vypuklo prenasledovanie kresťanov, ktorému padol za obeť aj Polykarp. Správa o jeho mučeníku opisuje, ako bol predvedený pred rímskeho prokonzula a vyzývaný, aby sa vzdal „svojej bezbožnosti“ – kresťania boli skutočne nazývaní „ateistami“, pretože nekonali rímske božstvá. Na priamu výzvu „Zapri Krista!“ odpovedal:

„Osemdesiatšesť rokov mu slúžim a nikdy mi nič zlé nespravil. Ako by som sa mohol rúhať svojmu kráľovi a Spasiteľovi?“

Polykarp bol odsúdený na trest smrti upálením. Smyrenským kresťanom sa podarilo zhromaždiť jeho pozostatky a s úctou ich pochovať. Pravidelne sa potom 23. februára, vo výročný deň jeho „narodenia pre nebo“, ako uvádza správa o Polykarpovej mučeníckej smrti, miestna komunita stretávala práve na mieste jeho posledného odpočinku. Polykarp bol tiež prvý, koho nazvali gréckym slovom martys, teda „svedok“; tento výraz sa následne stal pojmom pre mučeníctvo.

Život sv. Polykarpa, biskupa v Smyrne, je doložený z viacerých zdrojov. Počas svojej cesty do Ríma (pravdepodobne okolo roku 107) ho krátko navštívil sv. Ignác z Antiochie, ktorý mu následne venoval jeden zo svojich listov. V ňom chváli Polykarpa, ktorý „celou svojou mysľou lpí na Bohu ako na nepohnuteľnej skale“, a nazýva ho „nanajvýš požehnaným“.

Sám Polykarp napísal list kresťanom vo Filipách, ktorého text sa zachoval. „Ani ja, ani nikto iný sa nemôže rovnať múdrosti blahoslaveného a slávneho Pavla, ktorý sa s vami stretol tvárou v tvár,“ píše a povzbudzuje filippských kresťanov, aby sa držali všetkého, čo im tento apoštol zveril.

O Polykarpovi sa zmieňuje aj sv. Irenej z Lyonu, ktorý sa s ním osobne stretol počas svojho malázijského vyhnanstva. A predovšetkým môžeme vychádzať z autentickej správy o Polykarpovej mučeníckej smrti (v rokoch 155/156), ktorú krátko po jeho smrti napísali smyrenskí kresťania pre okolité komunity.

Zdroj: Cirkev.cz

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk