Slovenský biskup kázal o vojne na Ukrajine. Rusom nemôže prísť na meno, liberáli ho za to milujú

O kom to pán biskup kázali? Že by o Vladimírovi Zelenskom?

Dávalo by to zmysel, pokiaľ vás zaujímajú fakty, a nie osobná dojmológia opretá o prvoplánovú emocionalitu a citové vydieranie. Pán farár však uvažuje tak, že vojna na Ukrajine je primárne o rozširovaní sféry vplyvu (Ruskej federácie)…

Vďaka úryvku z kázne sa stal novým miláčikom liberálnych zväzákov zo „satirickej“ stránky ZOMRI. Hýčka si ho aj prešovské médium Korzár. To vyzdvihlo, že kňaz „zasiahol aj neveriacich“, keď odsúdil „klaňanie sa agresorom“. No bodaj by si neveriacich nezískal, keď neprichádza s realistickou analýzou situácie, ale len opakuje, čo sa žiada a patrí v rusofóbnej, prozápadnej, zaslepenej a ignorantskej bubline!

Ale sám sa pritom bráni, že on nepolitizoval, on hovoril o nádeji…

Pripomeňme duchovnému otcovi – aj ďalším, ktorí pozabudli – v dôsledku čoho začala špeciálna vojenská operácia na Donbase. Po prvé: Euromajdan v roku 2014 nebol len akousi „sériou demonštrácií“, ale obyčajným, nelegitímnym štátnym prevratom. Obalenie do ľúbivej frázy „revolúcia dôstojnosti“ na tom nič nezmení. Do „demokratických procesov“ na Ukrajine pritom investovali USA (na základe slov Victorie Nulandovej) okolo päť miliárd dolárov.

Z takého rozpočtu už sa – čisto teoreticky – nejakýten puč dá odštartovať a udržiavať…

Východná časť Ukrajiny, teda oblasť zvaná Donbas, však nedemokratický prevrat odmietla prijať. Etnickí Rusi, ktorí tvoria najväčšiu minoritu spomedzi tamojšieho obyvateľstva, sa po sérii vlastných protestov postavili na ozbrojený odpor, a tým prakticky začalo vzájomné ostreľovanie odporcov kyjevského režimu s jeho prívržencami.

Do roku 2022 stál tento konflikt podľa rôznych odhadov z rôznych zdrojov spolu okolo 14-16 tisíc ľudských životov (pričom existuje aj názor, že to číslo sa týka len ruskej strany).

Pripomeňme, že bojov sa zúčastnili aj krajne pravicové paramilitantné jednotky Ukrajiny. Ultranacionalistické prúdy v krajine sa spojili pod značkou tzv. Pravého sektora, a už počas Majdanu dostali do nemocnice desiatky policajtov. Rozhovor s vodcom nacionalistov Dmitrom Yaroshom z roku 2014 priniesol renomovaný magazín TIME. Je šokujúce, že u nás si nik ani nevšimol význam tejto bojovej skupiny pre post-majdanovskú ukrajinskú administratívu aj armádu…

Ale viete, čo je ešte tragické? Fakt, že naši „intelektuáli“ z iniciatívy ako je napríklad Mier na Ukrajine, kolektívne a vedome (alebo nevedome) ignorujú dlhodobo prebiehajúce procesy na potlačenie kedysi ústavne garantovaných ľudských práv národnostných menšín. Zašlo to tak ďaleko, že tieto tendencie, ktoré sa premietli aj do ukrajinskej legislatívy, majú na Wikipédii vlastný záznam – pod termínom „derusifikácia“…

Je toto vôbec možné?!

Opäť si zhrňme len fakty bez emócií: Podľa prieskumu analytickej firmy Gallup sa k ruskému jazyku ako preferovanému komunikačnému prostriedku hlásilo až 83% obyvateľov Ukrajiny. To bolo ešte v roku 2008. V roku 2012 zistili výskumníci, že ruština dominuje vo vzdelávaní, masmédiách či službách. Až 87% kníh na ukrajinskom trhu bolo v ruskom jazyku (a dovážaných z Ruska). Avšak, v roku 2015 už štát začal potláčať tieto jazykové možnosti. Okrem iného aj zákazom vybraných ruských televíznych staníc, filmov a seriálov. Všetko je zdokladované, ide o holé fakty, žiadna propaganda, žiadne hoaxy, žiadne „dezolé“. Kto poctivo hľadá pravdu a urobí si vlastný výskum, dospeje k rovnakým výsledkom.

A ďalej: V roku 2017 za prezidenta Petra Porošenka došlo k výraznému obmedzeniu prístupnosti ruských webstránok a sociálnych sietí. Písal o tom napríklad The Economist. Európska rada vtedy vyjadrila nad touto cenzúrou „starosť“, avšak tým to zhaslo. Aj ľudskoprávna organizácia Human Rights Watch povedala svoje – krok kyjevského režimu mal vážne zasiahnuť do základného ľudského práva na informácie, a ovplyvniť tak pracovné i súkromné životy miliónov obyvateľov.

Lenže ukrajovanie z práv minorít a potláčanie ruského jazyka i kultúry pokračovalo.

Najväčší šok pre mňa bola informácia, že od roku 2016 obmedzila Ukrajina dovoz kníh vydaných v Rusku a v ruskom jazyku. Predstavte si, že by niečo podobné zaviedol (alebo čo i len skúsil zaviesť) s maďarskou literatúrou toho času Ján Slota – veď by sme tu mali nepokoje, len taký hukot!

Mimochodom, niektorí ľudia chybne porovnávajú situáciu na Donbase s južným Slovenskom. Vraj, aj maďarská národnostná menšina teda môže žiadať „samostatnosť“ či odtrhnutie, pokiaľ si to mohli dovoliť Rusi na východe Ukrajiny. Lenže pozor, to sú dve neporovnateľné situácie! Ukrajina totiž po páde prezidenta Janukovyča tvrdo pracuje na derusifikácii vo všetkých oblastiach. Vrátane škôl, kde bola ukrajinčina zákonne prijatá ako jediný vyučovací jazyk od piateho ročníka hore (s výnimkou pre školy, ktoré poskytujú výučbu v angličtine alebo inom z jazykov EÚ). Naši maďarskí spoluobčania naopak užívajú všetky občianske práva a môžeme smelo vyhlásiť, že na Slovensku sa ako národnostná menšina tešia úcte, férovosti a prosperite.

Parlamentné zhromaždenie Rady Európy už dávnejšie vyjadrilo znepokojenie nad ukrajinskými tendenciami bojovať proti jazykom menšín – oficiálne vyhlásili, že na Ukrajine je vzdelávanie národnostných menšín vystavené prekážkam. Podrobnú správu si môžete prečítať TU. Ozvali sa aj Rumunsko, Poľsko či Maďarsko, ktorých občanov žijúcich na Ukrajine sa nový jazykový zákon tiež bytostne dotýkal.

A? Derusifikácia úspešne pokračovala ďalej vo všetkých sférach života…

Vo svetle uvedených faktov potom vyzerá zaujato, neobjektívne a nezorientovane nielen „hviezdny“ kňaz s chlapcami od ZOMRI, ale aj cirkev, ktorú zastupuje. Veď je preukázané, že pod kyjevským pomajdanovým režimom sa na Ukrajine diala celkom otvorená snaha o potláčanie práv menšín a predovšetkým etnických Rusov! Prostredníctvom zákonov, a s účasťou polovojenských jednotiek ultranacionalistického Pravého sektora (a spol.).

Prečo niektorí našinci– vrátane médií hlavného prúdu – ignorujú tieto fakty, keď posudzujú vojnu na Ukrajine?

Isteže, akákoľvek vojna je tragická a treba ju odmietnuť. Avšak, pomenúvajme veci tak, aké sú! A tu nejde o žiadne šírenie „kremeľskej propagandy“, akoby mohol niekto arogantne namietnuť – všetky údaje v článku tvoria fakty a priniesli ich západné média. (Mimochodom, v texte zámerne ignorujem meno a štatút Banderu – k tomu sa hádam povedalo a napísalo dosť. Nehovoriac o tom, že sme sa nedostali ani k porušeniu minských dohôd zo strany Kyjeva či k rozširovaniu NATO na východ – čo je ďalšia samostatná téma…)

Pán biskup evanjelickej cirkvi i jemu podobní takto narobia svojej inštitúcii viac škody, než prospechu. Potom sa čudujeme, keď návštevnosť kostolov stále klesá?

Ale keď už duchovní musia stoj čo stoj otvárať boľavé geopolitické témy, nech si urobia domáce úlohy dôsledne. V opačnom prípade zavedú veriacich a celá cirkev vyzerá ako neadekvátna a neinformovaná. Naviac pôsobia len ako nedovzdelaní posluhovači „jedinej správnej“ ideológie: Tej, ktorá nás učí neznášať našich slovanských bratov. . 

A to veru nie sú myšlienky, ktoré našepkávajú anjeli…

Mimochodom, zavádzanie našej verejnosti zašlo už tak ďaleko, že stretám ľudí, ktorí po debate, v ktorej im predložím vyššie uvedené argumenty o príčinách vojny na Donbase, ukončia svoju časť dialógu v zúfalstve argumentačných nedostatkov replikou, že „A tí Rusi sú aj tak hnusní!“

Takto zle sme na tom s mentálnym nastavením hádam ešte nikdy neboli…

Prečítajte si tiež:

• „Vojna bude pokračovať“. Alebo ako čítať Zelenského odkaz Putinovi
• Promajdanovské weby zamlčiavajú nepohodlnú pravdu: Ukrajinci sú schopní ukradnúť čokoľvek