Pred samotným odovzdávaním cien v bratislavskom divadle Aréna sme mohli na javisku vidieť krátku dramatizáciu. Je nesmierne vtipné, až smutnosmiešne, ako sa tvorcovia úvodného dialógu sami strelili do kolena. Chceli totiž ilustrovať, ako to momentálne vyzerá na poli kultúry. Na „poli“ doslova (scénu tvorila zemina) aj v prenesenom slova zmysle. Niekto sa vraj bojí, že ho to „skosí“, zatiaľ čo iní „pučia, klíčia, dužinatejú“…

Avšak tu pozor! Slovo kultúra má svoj pôvod práve v obrábaní rolí, teda v „kultivácii“ pôdy. A to nie je „liberálna“ ani „progresivistická“ záležitosť – obrábanie pôdy je z princípu konzervatívna činnosť, veď opakuje vekmi osvojené, zaužívané úkony dookola každý rok znovu a znovu! Tam nemôžete sústavne prichádzať s experimentálnymi postupmi, pretože si zničíte úrodu…

Alebo rovno otrávite pôdu.

Ďalej by sme mohli pokračovať tým, že výraz „kultivovať“ znamená zušľachťovať, vzdelávať, či zdokonaľovať. Preto má logicky aj štátom dotovaná kultúrna inštitúcia, akou je napríklad SND alebo SNG ctiť tradície a držať konzervatívnu líniu. Žiadne experimenty, žiadne LGBTi (alebo iné prechodné a spolitizované) trendy – to patrí do alternatívnych priestorov. Tak káže úplne základná logika, ktorú nevedomky potvrdili svojou mini-scénkou v úvode ceremoniálu aj samotní organizátori. Šach-mat.

A preto treba odlišovať medzi oficiálne podporovanou kultúrou, a tou sférou umeleckej tvorby, ktorá nie je dotovaná ani navonok zastupovaná štátom.

STVR toho roku urobila „bezpečnostné opatrenie“, keď nám neponúkla priamy prenos z odovzdávania cien (plánuje však odvysielať zostrih). A tak ste ho mohli sledovať len online – prostredníctvom youtube kanálu Denníka N (Tódová zabudla vypnúť komentáre, môžete im tam – zatiaľ! – jeden či dva nechať). Ten bol aj hlavný mediálny partner akcie. Ako ináč. A to vypovedá úplne za všetko. Hlavne to vypovedá o tom čo a kde je dnes “kultúra” – toto spolitizované odvetvie. 

Moderátor večera René Parák sa po ďakovačke partnerom hneď dostal k veci: Skupinka ľudí sa vraj snaží zlikvidovať všetko to, čo sa na poli kultúry podarilo vybudovať za posledných tridsať rokov. Hnev, smútok a frustráciu, ktoré pociťuje, mu pomáhali v poslednom období prekonať práve umelecké vystúpenia alebo výstavy, ktorých sa zúčastnil. Podporuje tiež kultúrny štrajk a obe výzvy na odvolanie ministerky kultúry…

A takto dnes, priatelia, vyzerá vrcholové odovzdávanie cien za najlepšie divadelné počiny. Politika first, make liberalism great again. Masívny potlesk.

Mimochodom, dodatočne som zistil, že René Parák má „profil osobnosti“ na webstránkach denníka SME. Je tam uvedená jeho politická príslušnosť – k strane Sloboda a solidarita! A na stránkach SaS má uvedený veľmi zaujímavý sprievodný text. Výberovo citujme: „Roky pandémie, ruská hybridná vojna a nakoniec otvorená agresia voči Ukrajine sprevádzaná nárastom cien energií a infláciou. To všetko sa podpisuje na celkovej atmosfére v našej spoločnosti. Každá kríza však prináša aj nové možnosti, ako robiť veci lepšie.“

Tak sme sa od drámy posunuli ku komédii…

Môžeme sa vo svetle uvedených ideologických preferencií čudovať, do akých rúk putovali ceny (a aké asi boli kritériá ich udelenia)?

Začnem skraja: Partnerka mladého Šimečku opäť boduje! Predstavte si, Soňa Ferienčíková (s kolektívom) získala cenu za Mimoriadny počin v tanečnom divadle. No čuduj sa svete! Podľa mňa by mali proces v kategórii tanec automatizovať. Načo unavovať ctenú – a zaiste „objektívnu“- porotu? Jednoducho jej to napíšte na pár rokov dopredu a hotovo. Čistá práca.

Pri preberaní ceny okrem poďakovania uviedla, že by sme si mali vážiť „slobodu a inakosť“. Ďakujem, cítim sa teraz intelektuálne nesmierne obohatený.

Najlepšou inscenáciou sezóny sa stal Pes na ceste podľa Vilikovského literárnejpredlohy. Áno, to je tam, kde herec Kostelný vulgárne nadáva publiku. Lebo to je také umelecké. Milí zlatí, vieme, kto bol Brecht, a vieme, čo je „búranie štvrtej steny“. Ale aj avantgardná forma sa dá robiť s noblesným obsahom. Kto sa nedokáže divákovi dostať „pod kožu“ elegantným, jemným spôsobom, ten si pomáha hlukom a vulgárnosťou. Čo iné k tomu povedať? Azda len toľko, že také ocenenie má hodnotu ako zabudnutý plod cukrovej repy hnijúci za krajnicou.

Prepáčte ten expresivizmus, niekedy mi ujde.

Ináč, aj najlepšia réžia sa ušla Psovi na ceste. Kostelný si potom odniesol ocenenie za najlepší mužský herecký výkon, hoci v inej hre. Trend je trend, a kto sa na ňom nesie, toho možno niekam aj vynesie – len či to stojí za to…

Tu si kladiem otázku, či dnes vôbec ešte môžu dostávať ceny aj skutoční umelci starej školy, účinkujúci v solídnych, „tradičných“ dielach. Len ako porovnanie uvediem adaptáciu môjho obľúbeného románu Sándora Máraia Sviece zhoria do tla. Pod názvom Popol a vášeň bolo toto výnimočné, komorné a subtílne dielo o večnej láske a vysporiadaní sa s minulosťou medzi dvoma mužmi nominované na DOSKY v roku 2007. Martin Huba aj získal cenu za najlepšieho mužského herca. Medzi ďalšími ocenenými ročníka figurujú baletné Svadby podľa Figara (Mozarta) alebo kostýmy za Schillerovu hru Úklady a láska.

To je trošku rozdiel oproti aktuálnemu ročníku, čo poviete?

Ale samozrejme, súčasná doba praje najviac bezobsažným krikľúňom. Či už na pódiu, alebo vo verejnom živote. Najväčšou tragédiou potom je, keď sa jedni a druhí spoja…

Prečítajte si tiež:

• Kovačič s priateľmi sú za hrdinov: Získali cenu a znovu žalovali na Markízu
• Slovenské divadlo chystá „čítanie z poľovníckej chaty“. Robert Fico mal spáchať vlastizradu