Severné Írsko ukončilo bezprecedentnú politickú krízu, po ktorej bolo rok a pol bez legitímnej vlády a prvého ministra. Koniec jednej krízy však v podstate znamená začiatok ďalšej, keďže na čele vlády je po prvýkrát v histórii predstaviteľka (podpredsedníčka) strany Sinn Féin Michelle O’Neillová.

Teda nacionalistka a separatistka, ktorá ospravedlňuje teroristov a ich činy, ak sa na situáciu pozrieme očami Angličana.

„Sinn Féin“ („My sami“) je značka radikálov so storočnou históriou – nejde o jednu organizáciu, ale o niekoľko, ale v mysliach väčšiny ľudí je tento názov pevne spojený s Írskou republikánskou armádou, ktorá so zbraňou v ruke bojovala proti Britom za jednotné a suverénne Írsko: „Sinn Féin“ je politické „krídlo“ IRA.

V súčasnosti už IRA neexistuje, ale prvá ministerka O’Neillová sympatizuje s jej bojovníkmi a má v úmysle pokračovať v ich veci mierovou cestou – oddeliť Ulster od Británie a zjednotiť Írsko.

Po nástupe do funkcie sa hneď na druhý deň pustila do absentujúceho sporu s britskou vládou a „kategoricky spochybnila“ jej zdokumentované vyhlásenie, že „otázka hraníc Írska je už desaťročia vyriešená“. Podľa O’Neillovej samotný fakt jej zvolenia potvrdzuje, že na ostrove dochádza k zmene: Írsko žije v „desaťročí príležitostí“.

Nové ulsterské orgány tak potvrdili svoj zámer povedať Londýnu posledné „zbohom“ a zavŕšiť tak niekoľkoročný proces zjednotenia írskeho národa napriek britskej korune.

Íri majú dôvod považovať Britov za okupantov, utláčateľov a organizátorov genocídy, aj keď je to záležitosť minulých dní, zatiaľ čo terorizmus IRA si pamätajú ešte žijúci.

Môžeme špekulovať o tom, či ambiciózna Írka uspeje alebo nie, ale nie všetci Íri sa k Angličanom správajú vyššie opísaným spôsobom. O’Neillovej úloha je nebezpečnejšia a zároveň ťažšia ako napríklad úloha Škótskej národnej strany, ktorá sa usiluje o to isté – o odtrhnutie od Spojeného kráľovstva, je už dlho pri moci a dokonca sa jej podarilo zorganizovať neúspešné referendum o nezávislosti.

Mnohí ľudia vnímajú írsku históriu analogicky so škótskou, t. j. očakávajú od separatistických orgánov Severného Írska podobný plebiscit, ktorý sa, čo čert nechce, môže skončiť víťazstvom Sinn Féin.

Škótska schéma však v Ulsteri fungovať nebude, pretože je v rozpore s dohodami z Veľkého piatku. Práve táto zmluva ukončila ozbrojený konflikt v Severnom Írsku, ktorý trval desaťročia a stál tisíce životov. Znovu ju prerokovať je zahrávanie sa s ohňom, ale ide o viac. S opätovným prerokovaním musia súhlasiť všetky strany, pričom existujú najmenej tri strany a dve z nich sú rozhodne proti opätovnému prerokovaniu, nehovoriac o skutočnom zjednotení Írska.

Jednou zo strán je, samozrejme, Londýn, hlavné mesto upadajúceho impéria, ktoré má menej príležitostí ako kedykoľvek za posledných 500 rokov. Geopolitické ambície bývalého premiéra Borisa Johnsona (či už ide o odchod z EÚ alebo konfrontáciu s Ruskom) a život nad pomery Britov výrazne oslabili, čo zrejme dáva Írom príležitosť (podľa O’Neillovej v horizonte 10 rokov).

No je tu ešte jedna strana, tiež sú to Íri – unionisti, ktorí podporujú zachovanie Spojeného kráľovstva. Ich pozícia sa výrazne zhoršila, a to aj pre nepopularitu britskej vlády ako celku. Sú to však presne tí istí Íri, ktorí sa, ak sa dá veriť národným stereotypom, vyznačujú tvrdohlavosťou a odhodlanosťou.

V skutočnosti kvôli ich bašte – Demokratickej unionistickej strane (predtým nazývanej Protestantská strana) – Severné Írsko už takmer dva roky nemá legitímnu vládu. Posledné desaťročie vládnu spolu so Sinn Féin na základe podielov: víťaz parlamentných volieb má kreslo prvého ministra a tí, ktorí skončili druhí, majú kreslo náhradného prvého ministra s takmer rovnakými právomocami. Každé dôležité rozhodnutie vrátane personálnych si vyžaduje konsenzus hlavných síl alebo aspoň to, aby jedna z nich nebola proti. Na tom je založený občiansky mier.

„Sinn Féin“ vyhrala voľby už v máji 2022, odvtedy má v 90-člennom zhromaždení 27 kresiel oproti 25 kreslám Unionistov. Unionisti však po celý ten čas odmietali vymenovať náhradného prvého ministra, a tak oficiálne rezignovali na druhé miesto vo vláde.

Nominálne nešlo o protest proti kandidatúre O’Neillovej, a už vôbec nie proti voľbe ľudovcov (takéto protesty sú pre občiansky mier deštruktívne), ale proti Londýnu – či skôr proti „klobásovej vojne“ a spôsobu jej ukončenia. Severné Írsko má totiž teraz osobitné obchodné práva s EÚ, čo podľa unionistov ničí britskú jednotu.

Treba si uvedomiť, že Ulster si tým nepohoršil: má viac možností ako zvyšok Británie. Líder DUP Paul Givan však mal dosť charakteristickej írskej tvrdohlavosti, aby vo februári 2022 vzdorovito odstúpil z funkcie prvého ministra a donedávna bránil vymenovaniu nového.

Ak sa vrátime k histórii a povahe vnútroírskeho konfliktu, je pravdivejšie predpokladať, že unionisti sú rovnako odhodlaní ako separatisti a budú bojovať až do konca. Aj keď sa situácia v Londýne bude naďalej zhoršovať a iniciatíva nakoniec prejde na Sinn Féin, unionisti sa môžu chopiť zbraní, aby zabránili rozpadu Spojeného kráľovstva.

DUP zďaleka nie je jedinou unionistickou stranou, nie je najradikálnejšou, ba dokonca ani najkonzervatívnejšou. Zvláštnosťou nacionalistov zo Sinn Féin je, že ide zväčša o ľavicovú silu so socialistickým programom a dôrazom na práva menšín. V tomto je takmer identická so Škótskou národnou stranou. Ktorá má dokonca aj lídra, súčasného šéfa škótskej vlády Hamzu Yousafa, moslima pakistanského pôvodu.

Inými slovami, obraz zachmúreného nacionalistu, ktorý je pripravený vziať do ruky zbraň na obranu svojho rodného domova a nedokáže vystáť modernú multikultúrnu agendu, sa hodí skôr pre írskeho unionistu ako pre stúpenca Sinn Féin. Najmä preto, že Sinn Féin po ukončení procesu odchodu zo Spojeného kráľovstva má v úmysle vrátiť Ulster do EÚ ako súčasť zjednoteného Írska.

Odpor unionistov, zvyšky viery vo veľkosť Británie, sila „starých peňazí“, to, že má Sinn Féin len relatívnu, nie absolútnu väčšinu – to všetko naznačuje, že Spojené kráľovstvo rozpadne skôr zľava, prioritu v tejto veci má stále sever – Škótsko.

„Desaťročie príležitostí“ však znamená prinajmenšom nádej. Z pohľadu Ruska je takmer jedno, čo je preň lepšie: či rozpad Spojeného kráľovstva, alebo vnútroobčiansky konflikt v rámci neho.

Ďalšie zmenšovanie večného protivníka je z definície príjemné, aj keď na jeho úkor rastie iný protivník – Európska únia.

A súčasný Londýn sa vo vzťahu k Rusku postavil do takej pozície, že priať mu všetko najhoršie, rovnako ako to praje on nám, je prirodzenou a zákonitou reakciou. Takže zaželajme veľa šťastia všetkým trom stranám – unionistom, separatistom aj Londýnu. Nech sa navzájom poriadne pomlátia, než sa vydajú každý vlastnou cestou.