Roman Michelko: Rok 2016 v znamení prekvapení

Bratislava 16. decembra 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Štefan Puškáš)

Ak sa bude v histórii hodnotiť rok 2016, tak jeho leitmotívom bude séria prekvapení. A to nielen v domácej, ale aj v zahraničnej politike

Takto pred rokom nám vrcholila imigračná kríza a jediné diskusie, ktoré sa v tom čase viedli, boli o tom, či bude aj v nasledujúcich štyroch rokoch vládnuť Smer sám, alebo  bude potrebovať jedného koaličného partnera. Nakoniec, ako vieme, všetko dopadlo inak. Voľby skončili veľmi prekvapujúco. Úplne vybuchli prieskumné agentúry, ktoré nezaznamenali prudký nárast protestných hlasov, čo v konečnom dôsledku zásadným spôsobom prekreslilo našu politickú scénu. Fatálny krach predvolebných prieskumov agentúry vysvetľovali  tým, že nárast hlasov pre stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko a do istej miery aj pre SME RODINA Borisa Kollára nastal až v samotnom finiši volebnej kampane, keď už nebolo možné prieskumy zverejňovať.

Voľby na jar 2016 však jasne ukázali trend, ktorý sa potom v priebehu celého roka 2016 ďalej len posilňoval. Voliči v nebývalej  miere odmietli stranícky establishment, čím chceli dať štandardným stranám jasne najavo, že sa im už prejedli, že značná časť voličov politikom štandardných strán neverí a že sú ochotní radšej riskovať a voliť zmenu bez ohľadu na to, čo prinesie.

Najväčším porazeným v týchto voľbách bolo KDH, ktoré vzniklo vo februári 1990 a až do roku 2016 bolo v každom parlamente. Z vysokej politiky tak vypadla kontinuálne najstaršia ponovembrová strana, možno aj preto, že v sebe koncentrovala všetky „necnosti“ štandardných strán.

Samozrejme, po  neočakávanom výsledku volieb vznikla aj veľmi neočakávaná koalícia. Takmer nikto si pred voľbami nevedel predstaviť koaličné spojenie SNS a Mostu–Híd, respektíve predstava, že Blaha a  Šebej budú poslancami tej istej koalície, bola ďaleko za hranicami akejkoľvek fantázie.

Treba jasne povedať, že koalícia ktorá vznikla, nemala za cieľ „byť hrádzou proti extrémizmu“, čo bolo hlavným leitmotívom, ktorým sa zdôvodňovalo toto nepravdepodobné spojenie. Reálnym tmelom novej koalície bol strach z pokusu Kisku o sformovanie úradníckej vlády, čo by de facto znamenalo elimináciu politických strán, a dosadenie vlády riadenej z „Hradu“,  respektíve „z Grassalkovičovho paláca“, čo však nevyhovovalo takmer nikomu, okrem prezidentskej suity. Samozrejme, hrozbu prezidentskej vlády netreba preceňovať, aj tá by musela získať dôveru v parlamente, logicky by však viedla – po našom predsedníctve v Rade Európskej únie – k predčasným voľbám. A to tesne po voľbách 2016 nechcel skoro nikto.

Prekvapujúco sa však nevyvíjala len politika na domácej pôde. Rok 2016 bol v medzinárodnej politike ovplyvnený dvoma zásadnými politickými udalosťami. Prvou bol brexit a druhou udalosťou boli prezidentské voľby v USA. Obe dopadli prekvapivo a neočakávane. Paradoxné pritom je, že brexit bol pôvodne len cynickou hrou expremiéra Camerona, ktorej cieľom bolo pacifikovať radikálne krídlo vo vlastnej strane, zobrať vietor z plachát Farageovi a jeho UKIP-u a aj vďaka tomu vyhrať parlamentné voľby. Vydieranie  Európy s cieľom vyrokovať pre Britániu špecifické privilégia, malo byť len bonusom navrch. Ako sa ukázalo, prerátal sa. Voľby síce vyhral, ale z benefitov tohto víťazstva sa bude radovať jeho nástupkyňa Mayová.

Zároveň treba zdôrazniť, že rovnako ako pri našich voľbách, totálne vybuchli prieskumy verejnej mienky.  Nemalou mierou k tomu prispel aj charakter predreferendovej kampane, v ktorej o pravdu išlo až v poslednom rade. Práve brexit bol prvým zásadnejším politickým aktom, keď hrubý populizmus a veľmi voľné narábanie s faktami viedlo k tomu, že dnešná doba je čoraz častejšie nazývaná ako doba postfaktická.

Samozrejme, zvaliť celú zodpovednosť za výsledok referenda len na charakter volebnej kampane, nemožno. Veľkým spytovaním svedomia by si malo prejsť predovšetkým trio  Juncker –  Tusk – Schulz. Toto trio malo pravdepodobne leví podiel na výsledku britského referenda. Ukázalo sa však, že ani po takomto šoku euroelity, respektíve euroelitári nie sú schopní ani tej najmenšej sebareflexie.

Politickým vyvrcholením roka 2016 boli prezidentské voľby v USA. Presnejšie ich výsledok. Ich  nepravdepodobný víťaz  Trump nadobro deštruoval celý politický systém v USA. V značnej miere deštruoval mocenský duopol dvoch politických strán, predovšetkým však strelil poriadnu facku politickému establishmentu v USA.

Zaoberať sa hlbšie príčinami súčasného stavu nie je cieľom tohto prehľadu, tým je skôr definovať zásadný politický trend. A ten je jednoznačný. Nebývalé množstvo voličov jasne odvrhlo politický systém ako taký a bolo ochotných riskovať voľbu politika, ktorý sľuboval, že systém rozbije. Otázne je, či veľmi skoro nepríde vytriezvenie, ale to už je iná téma.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN