Slovenský cestovateľ – pre istotu chce zostať v anonymite, v Rusku ho volajú „Pjotr“, a tak ho môžeme volať aj my – toto leto niekoľko týždňov cestoval po Ruskej federácii (RF), kde navštívil Petrohrad a republiku Karelsko. Keďže pre mnohých Slovákov môžu byť zaujímavé informácie a zážitky z dnes pre nás už exotickej krajiny „z druhej strany novej Železnej opony“, rozhodli sme sa jeho rozprávanie uverejniť vo forme článku a fotoreportáže.

Ako sa dostať do Ruska

„Pobyt cudzinca v Rusku je úplne normálny, bezproblémový a ľudia, možno preto, že krajina je vo vojnovom konflikte, sa mi zdajú ešte srdečnejší ako predtým,“ hovorí Pjotr. „Do 15. júla platil zákaz prechodu hraníc smerom do Ruska iným spôsobom ako lietadlom alebo loďou. Teraz, po vyše dvoch rokoch bol tento zákaz uvoľnený, takže je pomerne jednoduché sa do Ruska dostať po zemi. Niekto považuje cestu do Ruska za nebezpečnú, moje skúsenosti sú však opačné.“

Vysvetľuje, že do Ruska sa v súčasnosti zo Západu takmer nelieta, a preto cestujúci často využívajú napríklad letecké spojenie cez Istanbul, a tí, ktorí cestujú na sever Ruska, najmä trasu cez Fínsko: „Priletia do Helsínk a odtiaľ cestujú po zemi, k ruským hraniciam.“

Na hranici, konkrétne na fínskej strane, to však teraz môže byť pre niekoho dosť nepríjemný zážitok: „Vodič, ktorý nás viezol na hranicu, nás strašil, že fínski colníci najnovšie majú psov, ktorí hľadajú ukryté eurá, a že všetka batožina ide cez rentgen. Európska únia totiž prijala zákaz vyvážať európsku menu do Ruska a Fíni to vážne kontrolujú.

A keďže platobné karty vydané mimo Ruska a Bieloruska, na rozdiel od čias pred ,špeciálnou operáciou‘, v Rusku teraz zväčša nefungujú (teda ak len náhodou neprichádzate z krajiny, ktorá je voči Rusku priateľská, a ktorá prechádza na systém ,Mir‘), mnohí cestovatelia sa snažia si so sebou nejakú tú eurovú hotovosť prepašovať,“ varuje Pjotr. A upozorňuje, že ak vám nejaké ukryté eurá nájdu, nielen že vám ich môžu zabaviť, ale môže to mať aj trestnoprávnu dohru.

„Je však pravda, že zďaleka nekontrolujú každého, niekedy sa iba spýtajú, či neveziete niečo nepovolené a môžete ísť,“ hovorí Pjotr a dodáva, že na ruskej strane je to menej napínavé. „Ruskí colníci vraj niekedy vážia mäso či syr, či neprevyšuje povolenú hmotnosť 5 kg na osobu, ale inak sú v pohode. Odo mňa nikto nepýtal ani potvrdenie o negatívnom PCR teste na Covid-19, ktoré by ste inak mali mať so sebou.“

Ruské leto 2022 – sťahovanie národov

„Pôvodne som mal v pláne ísť fotografovať buď na Bajkalské jazero alebo na Altaj, lenže situácia s cestovaním je toto leto v Rusku mimoriadna,“ hovorí Pjotr. „Po dvoch rokoch ,pandémie‘ sa toto leto aj obyvatelia RF konečne mohli vybrať na dovolenky. Keďže však Rusi teraz len ťažko dostávajú víza, tak sa ich veľká väčšina rozhodla tráviť dovolenku v Rusku. Tieto všetky okolnosti spôsobili, že toto leto tam bolo, a vlastne ešte stále je hotové sťahovanie národov.“

(Tu si dovolíme drobné terminologické vysvetlenie: v Rusku rozlišujú medzi „Russkije“, čo sú príslušníci ruského národa, a „Rossijane“, čo sú občania Ruskej federácie, teda môžu to byť nielen Rusi, ale aj príslušníci všetkých ostatných národov a národností, ktoré žijú v RF. V slovenčine však pre oba tieto výrazy máme len jedno slovo: Rus. Pjotr tu zjavne mal na mysli „Rossijanov“.)

„Preto som zmenil plán a radšej som ostal v Petrohrade a v prírode neďaleko fínskych hraníc, v Karelsku,“ Vysvetľuje Pjotr, prečo navštívil práve túto republiku Ruskej federácie, ktorá leží na hraniciach s Fínskom, má necelých 800 tisíc obyvateľov a rozlohu 172 tisíc km².

Na dovolenku z Petrohradu autom na Krym? Prečo nie…

Pjotr ďalej opisuje toto výnimočné prázdninové leto v Rusku: „Väčšina dovolenkových destinácií, nielen pri Čiernom mori, ale aj všade inde, je kompletne vybukovaná až do konca septembra, všetky lístky na vlak, autobus či lietadlo sú buď vypredané, alebo tie, ktoré zostali, stoja trikrát toľko ako normálne.

Medzi najatraktívnejšie dovolenkové oblasti patrí oblasť Čierneho mora, kde však je z bezpečnostných dôvodov od februára zatvorených až jedenásť letísk. Na Krym sa teraz lietadlom vôbec nedostanete. Ľudia však neľutujú ani desiatky hodín trvajúcu cestu, aby sa tam dostali – a keď to nejde inak, tak cestujú autom.

Autoturistika sa tak stala toto leto v Rusku dominantným spôsobom dovolenkovej dopravy. Takto išli na dovolenku k Čiernemu moru napríklad moji známi až z Petrohradu, ktorý je odtiaľ vzdialený takmer 2500 kilometrov,“ hovorí Pjotr. „Na druhej strane, tento spôsob cestovania jediný nie je postihnutý západnými sankciami. Benzín je v Rusku oveľa lacnejší ako u nás – jeho cena sa stále pohybuje okolo 50 rubľov za liter, čo je trochu viac ako 80 centov.“

Kúpa auta je drahá kvôli sankciám

Kúpa auta je dnes v Rusku trochu zložitejšou vecou, než u nás. Pjotr opisuje svoju skúsenosť, keď jeho známi potrebovali kúpiť auto a on im s tým chcel trochu pomôcť: „Navštívili sme veľa predajní, vrátane zahraničných značiek, a nakoniec sme skončili u domácich výrobcov Lada a UAZ, ktorí nám z ponuky vyšli ako najlepšie možnosti.

Ceny áut sú tam momentálne veľmi predražené. Škodovky patria medzi drahšie značky, ako napríklad Volkswagen alebo lepšie ázijské autá. Ich cena je možno aj trikrát vyššia ako na Slovensku.“

Nie je pritom zakázané priviezť si auto z cudziny, lenže človek za to platí veľmi vysoký poplatok, takže napokon to nie je až taká veľká výhra v porovnaní s kúpou u oficiálneho predajcu. „V marci bol znemožnený oficiálny dovoz áut oficiálnymi predajcami, a preto autosalóny a podnikatelia dovážajú autá na vlastnú päsť a za trhové ceny. Obyčajná rok stará Dacia/Renault Duster stojí v prepočte okolo 32 tisíc eur.“

Potraviny sú drahé

„Drahé sú v Rusku aj potraviny: ceny v obchodoch sú približne dvojnásobné ako na Slovensku,“ hovorí Pjotr. „Počas mojej cesty po Rusku som si uvedomil, že v tomto smere sa máme my na Slovensku veľmi dobre.“

Prečo sú potraviny v Rusku drahé? Tu si dovolím Pjotrovo rozprávanie trochu doplniť. Vyššie ceny sú totiž prekvapujúce len na prvý pohľad: treba si uvedomiť, že reálne svetové ceny potravín sú dnes vyššie, než tie v krajinách EÚ. Prečo? Západní agropotravinári sú štedro dotovaní svojimi bohatými krajinami, takže si môžu dovoliť zaplavovať aj východoeurópske členské štáty EÚ svojou produkciou s takpovediac dumpingovými cenami – a tým sa potom musia východoeurópski výrobcovia prispôsobovať a horko-ťažko živoriť z minimálnej marže. V Rusku túto zvrátenosť nemajú (oni majú svoje vlastné), a preto ceny potravín zohľadňujú reálne výrobné náklady.

„Okrem uvedených vysokých cien niektorých druhov výrobkov ako sú potraviny či osobné autá, však inak nič nenaznačuje, že ruský trh by mal byť gniavený sankciami. Trh je bohatý, zaplavený množstvom rôzneho tovaru. Čo sa neprivezie oficiálne, to sa privezie neoficiálne, možností je stále veľa,“ hovorí Pjotr.

„Pre Rusov nejaké sankcie naozaj nie sú príliš vážnym problémom. Nebude ľahko dostupná elektronika, autá či podobné veci zo Západu? No tak nebude. Nakoniec to posilní vnútornú produkciu a vlastný trh.“

Ruský vidiek

Obrovská krajina ako Rusko má mnoho tvárí. Jednou z nich je aj romantické Karelsko, ležiace severne od Petrohradu. Je pravým opakom tohto šesťmiliónového rušného veľkomesta: pokojom a mierom dýchajú husté lesy, ktoré sa striedajú s lúkami, močarinami a s nespočtom pôvabných jazier a jazierok.

Ľudské osídlenie je tu pomerne riedke. „Ľudia v týchto osadách či na samotách často žijú jednoduchým spôsobom, ako v minulosti. Zásoby jedla im zvyčajne vozia párkrát do týždňa zásobovači na dodávkach, miestni obyvatelia alebo víkendoví turisti z väčších miest si od nich kupujú chlieb, maslo, mlieko alebo iné potraviny, ktoré sa nedopestujú na mieste,“ opisuje život na ruskom vidieku Pjotr.

„Každému, kto chce cestovať po Rusku, vrelo odporúčam jedno: treba vedieť jazyk. Ak rozprávate po rusky, oveľa ľahšie prelomíte bariéry a ľudia sa vám otvoria, prijmú vás ,za svojho‘,“ hovorí Pjotr. „Ak vidia, že nemáte protiruské zmýšľanie, sú ochotní rozprávať sa aj o súčasnom politickom dianí.

Mal som napríklad zaujímavý rozhovor s človekom, ktorý má rodinu v Gorlovke (ukr. Horlivka, mesto na Donbase, kde už 8 rokov prebiehajú boje – pozn. aut.) a Ukrajinci mu tam pri ostreľovaní zabili mamu. Pochovali ju potom ruskí vojaci. Hovoril, že je to tam ešte divokejšie, než ukazujú mediá, výbuchy sú na každodennom poriadku.“

Pjotr sa pobavene usmial pri ďalšej spomienke: „Ten človek sa ma pýtal, či som tiež dostal povolávací rozkaz. Musel som mu vysvetliť, že som zo Slovenska a u nás ruské povolávacie rozkazy nedostávame.“

Petrohrad

Petrohrad (rusky Sankt Peterburg) je po Moskve druhou metropolou Ruska. Pjotr vyzdvihuje jeho neopakovateľnou atmosféru: „Mesto je plné najrôznejších atrakcií, niektorých aj vyslovene čudesných. Idete po pešej zóne a stretnete mága hypnotizujúceho krištáľovú guľu, najrôznejších muzikantov, bieleho koňa predvádzajúceho zvláštne čísla… Múzeá sú tam vyslovene na každom rohu a pozoruhodné sú aj mnohé iné budovy, z ktorých niektoré sú otvorené pre verejnosť a ukrývajú rôzne tajomstvá a zaujímavosti. Tak napríklad si tam za dobrovoľný poplatok môžete pozrieť priestory bývalého slobodomurárskeho rádu.“

Vzhľadom na svoju polohu iba 800 km od polárneho kruhu je v Petrohrade dĺžka dňa počas roka veľmi premenlivá. V júni a júli sú tu tzv. biele noci, keď sa počas noci úplne nezotmie. Pjotr hovorí, že Petrohradčania si toto obdobie roka naplno vychutnávajú: „Vtedy, ak je dobré počasie, sú ulice každú noc zaplnené ľuďmi, ktorí si biele noci naozaj užívajú a málokto sa ponáhľa domov: keď som sa o tretej v noci rozhodol už ukončiť fotografovanie krás Petrohradu a ísť do postele, bolo v meste ešte stále plno.“

„Petrohrad, alebo predtým Leningrad, býval vždy plný vojakov,“ hovorí Pjotr, „Teraz, v čase ,špeciálnej operácie‘ je to ešte intenzívnejšie: jednotlivci či skupinky sa presúvajú na lode, do kasární, domov, cestujú do iných útvarov… Stretáte ich kdekoľvek: na uliciach, v metre a na rôznych, aj neočakávaných miestach.“

Jednou z unikátnych atrakcií tohto mesta sú jeho zdvíhacie mosty. Cez deň majú na mostoch prednosť autá, električky a chodci, ale každú noc v čase približne od jednej do trištvrte na tri sa niektoré mosty ponad dôležité kanály zdvihnú, aby tadiaľ mohli preplávať väčšie lode, ktoré by sa inak popod mosty nezmestili.

„Pred otvorením mostov sa tam zhromaždia nielen davy turistov na nábrežiach, ale aj množstvo zvedavcov na člnoch, pripravených podplávať pod čerstvo otvorený most. Je to jedinečné magické predstavenie techniky, živlov a architektúry,“ hovorí Pjotr a sťažuje sa, že pre množstvo turistov je problematické si nájsť aj dobré miesto na fotografovanie tohto typicky petrohradského predstavenia.

Atmosféra v Rusku

„V porovnaní s Ruskom vnímam politickú a sociálnu situáciu u nás na Slovensku ako oveľa napätejšiu a pochmúrnejšiu, a to aj napriek tomu, že v niektorých veciach, ako sú spomenuté lacné potraviny, sme na tom omnoho lepšie,“ odpovedá Pjotr na otázku, aká je v Rusku spoločenská atmosféra.

„V Rusku prevláda medzi ľuďmi optimizmus, silný patriotizmus a obrovská podpora Putinovej vláde, vrátane tzv. špeciálnej operácie na Ukrajine. Koniec-koncov, tí ľudia tam posielajú svojich synov a dcéry, a tí tam riskujú svoj život. Málokedy som narazil na ľudí s opačným názorom, hoci aj takí tam existujú. Záleží asi aj na tom, kam človek ide.

Rusko ako ,nekonečne‘ veľká krajina ponúka veľké možnosti. V porovnaní so zošnurovanou a príliš disciplinovanou EÚ, v Rusku človek cíti okolo seba priestor a voľnosť.

Je pravda, že byrokracia tam je ešte prísnejšia a staromódnejšia ako vo väčšine európskych krajín, ale o to je ľahšie ju obchádzať, čo tam ľudia aj robia,“ porovnáva Pjotr pomery v Rusku s tou u nás. Na otázku, kde sa lepšie žije, nemal jasnú odpoveď: „Všade je niečo dobré a niečo menej dobré. Rusko je tiež krajinou, kde sa dá žiť, a to aj pod sankciami, hoci ľuďom strpčujú život. Ale pre národ, ktorý prežil druhú svetovú vojnu a blokádu Leningradu to sú zanedbateľné veci.“

Ivan Lehotský