Prezidentka Čaputová nie je na Slovensku sama, ktorá je v marení demokracie uznávaná profesionálka

Bratislava 8. júla 2021 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Analytickú prognózu, že referendum bude zmarené, sme zverejnili už predčasom. Včera sa prognóza stala realitou. Bohužiaľ. Otázka znie: “Čo ďalej?” Výstižnejšia je však otázka: Kam kráčaš Slovensko?

Predčasom, ma ktorýsi z chytrejších komentátorov Hlavných správ upozorňoval, že mám v texte chybu: globalizmus vraj nie je režim. Podložil to faktom, že globalizmus je dôsledok vývoja spoločnosti a preto nemôže byť režimom. Nesúhlasím s ním a dôvod prečo, je vskutku netradičný. Tradičná názorovosť totiž začína byť nedostačujúcou na vysvetlenie toho, čo sa dnes naozaj deje. Napíšem príklad z minulosti – Vznik feudalizmu bol tiež iba následkom vývoja ľudskej spoločnosti, napriek tomu sa stal jedným z najhorších režimov v dejinách ľudstva.

Môžete samozrejme namietať tradičnými poučkami o tom, že režimy sú iba vládne a spoločenské zriadenia, ktoré majú konkrétnu podobu v politickej forme vládnutia a keď bolo niečo v čase feudalizmu režimoidné, tak to boli kráľovstvá, či iné, na vlastníctve pôdy založené mocenské zoskupenia. Problém je, že je to iba polopravda, lebo feudalizmus bol do ľudskej komunity, cez lénny systém len zavedený. A bol implementovaný hlavne preto, aby stredoveké mocenské zoskupenia, ktoré pôdu v majorite vlastnili alebo si na ňu nárokovali, mohli nástrojmi feudalizmu vládnuť. Vývoj spoločností predsa neprebieha tak, že ľudstvo sa spoločensky uznesie na nejakom spoločenskom vývoji, ktorý je neskôr iba zneužitý. Je to presne naopak – Vývoj sa dá predsa účelovo riadiť a ľudstvu zámerne podsúnúť. A keď sa spoločensky uchytí, tak sa iba dosadia do spoločnosti nástroje, ako dôsledky toho “prirodzeného vývoja” riadiť. A presne to isté sa stalo aj s globalizmom. Svetová klika naprieč časovou krivkou vyskladala mozajku globalizmu a to, čo dnes zažívate, sú iba nástroje, akými sa bude globalizmus v budúcnosti riadiť.

Keby som analyticky poňal problém zmareného referenda tak, ako to robí väčšina slovenských analytikov, blúdiac pritom po análoch Slovenska, ako po Minóovom labyrinte, nimrajúcich sa až po uši, v spoločensko-politickom bahne, tak  by som hodil zodpovednosť za dnešný stav Slovenska – tradične na predchádzajúce a súčasnú vládu. Na druhej strane, je pravdou, že bolo by rozhodne z čoho takúto zodpovednosť vyskladať. Nebolo by to však objektívne, lebo, bola by to len polopravda. Zodpovednosť totiž nenesú len skorumpovaní politici z čias Mečiara, neskôr Durindu, Radičovej, Fica, Matoviča a súčasného premiéra Hegera – niektoré vlády viac, niektoré menej. Tí boli, možno okrem Mečiara, iba podriadenými mocenskými zoskupeniami. V tejto hre je hráčov podstatne viac. Ono totiž, Slováci si nikdy pánmi na svojom území neboli – rovnako, ako poddání vo feudalizme nikdy nevlastnili pôdu, na ktorej pracovali. Bolo to iba zdanie, ktoré niekto zámerne vytvoril. Už Prvá Slovenská republika bola iba výtvorom, ktorý mal poslúžiť rozdelovačno-panovačným stratégiám Hitlera – a poslúžila, o tom niet žiadnych pochýb.  Dokonca až tak, že tí jednoduchší z nás sa Hitlerovým výtvorom a dejinami Prvej Slovenskej republiky nechávajú rozdeľovať dodnes. A Slovenská republika, ktorá vznikla v roku 1993, je bohužiaľ o tom istom. Opakujem “bohužiaľ,” lebo z duše by som si prial, aby to bolo inak. Alebo si dnes, aj po zmarenom referende niekto z vás hádam ešte myslí, že Slovensko bolo niekedy zvrchovaným štátom? Ak áno, kedy presne to bolo? Za čias Dzurindu, Radičovej, Fica, Pellegriniho, Matoviča, či teraz, za vlády Hegera? Nie, nebolo nikdy priatelia a každý politik, ktorý sa na Slovensku chcel správať “ako doma” a rozkazovať si na vlastnej pôde, skončil ako Mečiar alebo Fico – skompromitovaný a spoločensky sa potápajúci, ktorého po spoločenských manipuláciách vladárov z pozadia svetovejšieho diania, znenávidela polovička vlastnej republiky. Mečiara po privatizácii, ktorá sa nie dostatočne priaznivo vyvinula pre západné spoločnosti a neskôr po smrti Remiáša a únose prezidentovho syna. Fica ste znenávideli po nepremyslenej mocibažnosti, ale hlavne po nezvládnutom prístupe k eurouníjnej oligarchií a následne po vražde Kuciaka a Kušnírovej. Za spoločenskú vinu, je to teda správne klásť nielen politikom a ich politickej zodpovednosti, ale hlavne režimovosti, ktorú niekto do slovenskej spoločnosti, celých 28 rokov jej samostatnosti systematicky prepašovával a implementoval zo Západu. Ten režim sa volá Globalizácia.

Iste, na Slovensku sa stali obeťami aj iní, menší “zemepáni”, ale tieto typy nešťastníkov vychádzali obvykle z vojen vedených domácou šľachtou medzi sebou a na globaliácii sa podpísali skôr nevedomky, ako zámerne.

Viete, ono je niekedy až smiešne pozorovať, ako niekto, kto drží tie povestné mocenské opraty na Slovensku nechce, aby vlády, najskôr Igora Matoviča a dnes jeho nástupcu Eduarda Hegera boli nahradené.

Slovenská ekonomika sa vďaka vláde rúti do záhuby neriadeným spôsobom a nikomu to nevadí – dôležitejšie bolo zmariť referendum, aby táto vláda nespadla. Iste, ekonomické škody si odskáču a zaplatia ľudia, ktorí sú rukojemníkmi, tejto mocenskej drámy na Slovensku, čiže o škody nikomu nejde. Mimochodom, principiálne to isté sa deje aj v pandémii – tam o životy Slovákov, tiež nikomu nejde.

Alebo inak – pozrite sa dnes napríklad na takého politika Petra Pčolinského. Ja, keď ho sledujem, tak mám pocit, že ten človek je dnes prekvapený z postojov mnohých ľud, o ktorých si predtým myslel niečo úplne iné – až také veci sa jeho rodine, v živote prihodili. Alebo inak – o čom presne bola pripravovaná, po Vladimírovi Pčolinskom, aj kriminalizácia gen. prokurátora Maroša Žilinku, ak nie o ďalšej časti zastrašovania? Zastrašovania v seriáli na pokračovanie samozrejme. Tak si tú otázku: “Kto na Slovensku vládne naozaj?” už konečne verejne pripustime a začnime s ňou pracovať, ako s faktom. A to nie je odkaz len voličom, ale hlavne politikom, ako je Pčolinský. Ono totiž, po zmarenom referende je viac ako pravdepodobné, že ľudia, ako napr. Vladimír Pčolinský sa tak ľahko z basy nedostanú. Aspoň nie tak ľahko, ako si to ich okolie predstavuje. Ono totiž, aj ľudia v base – ako mnoho iných faktorov zo súčasného diania, sú len ďalšou poistkou, akéhosi plynulejšieho prechodu globalizácie.

Trošku zabrdnem aj do slovenskej opozície, lebo tá, z tohto bahna v slovenskom Minóovom labyrinte, v ktorom sú všetci namočení až po uši, rozhodne čistá nevychádza. Prečo včera Fico aj s Pellegrínim zaujali k zmarenému referendu taký zmierlivý tón? A prečo súbežne s rozsudkom ÚS SR o neústavnosti referendovej otázky, vyšla na svetlo božie aj nová časť slovenského zastrašovacieho mediálneho seriálu s názvom: “František Imrecze vypovedal o Pellegrínim, že chcel úplatok vo výške 150.000 EUR?”

Už ten spravodajský spôsob riadenia Slovenskej republiky začína byť naozaj ako obohratá mexická telenovela. Hlavne, keď som uvidel fotku, v čakárni súdu, rozvaleného Petra Tótha, v riflových kraťaskoch a v tričenku s nápisom Infovojna, akoby išiel na stretko s kamošmi  z mokrej štvrte. A do verejnosti tú fotku pustila novinárka Tódová. Aká náhodička. Alebo iná fraška:  keď sa niekto v noci rozhodne zasypať hraničné prechody medzi Slovenskou a Českou republikou a ráno, súbežne s tým sa Slovensko dozvie aj kauzu o zmarenom referende, tak už asi ani šimpanzia samica Judy z bratislavskej ZOO nepochybuje o tom, že ide len o ďalšiu zinscenovanú pohraničnú kauzu, ktorá mala za úlohu zmiasť časť obecenstva a zmariť očakávané nepokoje – ktorých sa mecenáši obávali, kvôli zmarenému referendu. Boli to totiž dve podstatné kauzy, ktoré národ zamestnali, čím však anulovali spoločenské napätie. Ak si totiž ľudia, ako Matovič, či Mikulec nemôžu byť niečím istí, tak tým, ako zareaguje Fico a Pellegríni.  Hlavne keď sa o pár hodín z úst českého ministra Hamáčka dozviete, že slovenská strana ho ubezpečila, že za 24 hodín po tom, ako hraničné prechody zahatala, sa ich rozhodla spriechodniť.

Pellegrini protesty ani len nespomenul. Takticky to uhral a poradil ľuďom, aby sami dali najavo nespokojnosť. Fico dokonca tieto dve témy, pohraničie a zmarené referendum na tlačovke spojil – až taká bola pre neho, zmarené referendum “podstatná” kauza. Inými slovami priatelia, tých 600.000 ľudí, čo ste sa tešili, že pôjdete, spolu s opozičnými politikmi do ulíc, keď zmarí pani prezidentka vaše referendum, tak asi urobíte lepšie, keď si kúpite zájazd do Chorvátska – bohužiaľ. Nerád beriem na seba bremeno oznamovateľa sklamaní, ale žiadne protesty sa pravdepodobne konať nebudú. Aspoň nie také, ktoré by niečo zmenili.

Ocenenie škriekajúceho papagája zo slovenskej spravodajskej džungle však vyhráva opäť Matovič. Jeho včerajšie napadnutie prezidentky Čaputovej, čím na čas zamestná a opäť v priebehu dnešného dňa názorovo rozdelí Slovensko, je na pochvalu do indexu manipulatívneho politika. Inými slovami: o zmarenom referende nebude o týždeň už hovoriť na Slovensku nikto.

Kdeže akési, opozíciou organizované, a preto masívne protesty priatelia – zabudnite. Je leto, Fico sa určite chystá na dovolenku. Pellegríni detto. Nikto z politikov žiadne protesty nechce. A keď myslím nikto, tak mám na mysli aj vládu, aj opozíciu. Protesty budú opäť hroziť až vtedy, keď ten barter s obvineniami na Pellegríniho a zabásnutými Ficovými ľuďmi, ktorým sa dnes baví opozícia s vládou bude treba trošku podporiť – hrozbou protestov. A keď pôjde “všetko po masle”, tak sa možno za pár dní dočkáme aj toho, že bude prepustený niekto ďalší zo súčasných, politických väzňov opozície.

Včera som čítal článok od pani Belousovovej, ktorá hneď v nadpise uviedla, že “časy ľubovoľných pokusov s týmto národom sa skončili”. Ja si o nadpise myslím opak – že tie časy najväčších pokusov sa práve začali. Zmarené referendum o tak závažnej otázke, ktoré prejde v spoločnosti “akoby sa ani nechumelilo”, je v skutku silná káva. Mňa rozhodne prebrala.

Tony Belohorec