Žiadny z lídrov si nie je istý výsledkom volieb, rozhodne sa až po druhom kole, ktoré je naplánované na 7. júla. Vo voľbách súperia : Národné združenie (RN) Marine le Pennovej, ktoré je označované ako “krajne pravicové hnutie“, centristická aliancia Obroda (Renaissance) prezidenta Emmanuela Macrona a koalícia Nový ľudový front (New Popular Front), ktorá zahŕňa stredoľavé, zelené a prísne-ľavicové sily.

Ako funguje politika ?

Francúzsky systém je zložitý a nezodpovedá celonárodnej podpore strany. Zákonodarcovia sa volia podľa volebných obvodov. Kandidát potrebuje vo voľbách získať viac ako 50 %, v opačnom prípade postupujú do druhého kola dvaja najlepší uchádzači spolu s každým, kto získal podporu viac ako 12,5 % voličov.

V niektorých prípadoch sa do druhého kola dostanú traja alebo štyria kandidáti, hoci niektorí môžu odstúpiť, aby zvýšili šance v prospech iného uchádzača. Táto taktika sa v minulosti často používala na zablokovanie krajne pravicových kandidátov.

Očakáva sa, že lídri kľúčových strán predstavia svoju stratégiu medzi dvoma volebnými kolami. Výsledok druhého kola je preto veľmi neistý a závisí od politického manévrovania a od toho, ako budú reagovať voliči.

Vo všetkých prieskumoch verejnej mienky vedie pravicové Národné združenie(RN) a má ambície získať absolútnu väčšinu alebo aspoň 289 z 577 kresiel.

Národné zhromaždenie, dolná komora parlamentu, je silnejšou z dvoch komôr francúzskeho parlamentu. Má rozhodujúce slovo pri tvorbe zákonov v porovnaní so Senátom, v ktorom dominujú konzervatívci.

Macron má prezidentský mandát do roku 2027 a povedal, že neodstúpi pred koncom svojho funkčného obdobia.

Čo je to kohabitácia?

Ak získa väčšinu iná politická sila ako jeho centristická aliancia, Macron bude nútený vymenovať premiéra patriaceho k tejto novej politickej väčšine.

V takejto situácii – vo Francúzsku nazývanej „kohabitácia“(spolužitie) – by vláda vykonávala politiku, ktorá sa líši od prezidentovho plánu.

Moderná Francúzska republika zažila tri takéto kohabitácie, poslednú za konzervatívneho prezidenta Jacquesa Chiraca so socialistickým premiérom Lionelom Jospinom v rokoch 1997 až 2002.

Predseda vlády sa zodpovedá parlamentu, vedie vládu a predkladá návrhy zákonov.

„V prípade kohabitácie sú vykonávané politiky v podstate politikou predsedu vlády,“ povedal politický historik Jean Garrigues.

Prezident je počas kohabitácie v domácej politike oslabený, ale stále má určité právomoci v oblasti zahraničnej politiky, európskych záležitostí a obrany, pretože je zodpovedný za rokovania a ratifikáciu medzinárodných zmlúv.

Prezident je tiež vrchným veliteľom ozbrojených síl krajiny a je tým, kto má v rukách jadrové kódexy.

„Je možné, aby prezident zabránil alebo dočasne pozastavil realizáciu určitého počtu projektov predsedu vlády, pretože má právomoc podpísať alebo nepodpísať vládne nariadenia alebo dekréty,“ vysvetľuje Garrigues.

„Predseda vlády má však právomoc predložiť tieto nariadenia a dekréty na hlasovanie Národného zhromaždenia, čím prekoná neochotu prezidenta,“ poznamenal.

Kto vedie obrannú a zahraničnú politiku?

Počas predchádzajúcich kohabitácií sa obranná a zahraničná politika považovala za neformálne „vyhradené pole“ prezidenta, ktorý zvyčajne dokázal nájsť kompromisy s predsedom vlády, aby Francúzsko mohlo v zahraničí vystupovať jednotne.

Dnes sa však názory pravicovej aj ľavicovej koalície v týchto oblastiach radikálne líšia od Macronovho prístupu a počas prípadnej kohabitácie by pravdepodobne boli predmetom napätia.

„Podľa ústavy je síce prezident hlavou armády, ale ozbrojené sily má k dispozícii premiér,“ povedal Garrigues. „Aj v diplomatickej oblasti je perimeter prezidenta značne obmedzený,“ dodal Garrigues.

Predseda Národného združenia (RN) Jordan Bardella povedal, že ak by sa stal premiérom, bol by proti vyslaniu francúzskych vojakov na Ukrajinu – čo Macron nevylúčil. Bardella tiež povedal, že by odmietol francúzske dodávky rakiet dlhého doletu a iných zbraní pre Ukrajinu, s ktorými by bola schopná zasiahnuť ciele v samotnom Rusku.

Ak by ľavicová koalícia vyhrala voľby, mohlo by to narušiť diplomatické úsilie Francúzska na Blízkom východe.

Platforma Nového ľudového frontu ( New popular front) plánuje „okamžite uznať Palestínsky štát“ a „prerušiť podporou“ francúzskej vlády izraelskému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi a jeho vláde.

Macron predtým tvrdil, že uznanie Palestínskeho štátu by sa malo uskutočniť v „správnej chvíli“, pričom naznačil, že vojna medzi Izraelom a Hamasom takýto krok momentálne neumožňuje.

Čo sa stane, ak sa nedosiahne väčšina?

Prezident môže vymenovať premiéra z parlamentnej skupiny s najväčším počtom kresiel v parlamente , Národnom zhromaždení – to bol prípad Macronovej vlastnej centristickej aliancie (Obroda) od roku 2022.

Strana Národné združenie(RN) však už vyhlásila, že takúto možnosť odmietne. Znamenalo by to, že krajne pravicová vláda by mohla byť čoskoro zvrhnutá prostredníctvom hlasovania o nedôvere, ak sa spoja ostatné politické strany.

Macron podľa pravidiel francúzskej Ústavy pred júlom 2025 nemôže opätovne rozpustiť Národné zhromaždenie.

Prezident by sa mohol pokúsiť vytvoriť širokú koalíciu od ľavice po pravicu, čo je však vzhľadom na politické rozdiely možnosť, ktorá znie nepravdepodobne.

Podľa expertov by ďalšou zložitou možnosťou bolo vymenovanie „vlády odborníkov“, ktorá by nebola spojená s politickými stranami, ale ktorú by aj tak musela prijať väčšina v Národnom zhromaždení. Takáto vláda by sa pravdepodobne zaoberala najmä každodennými záležitosťami, a nie realizáciou zásadných reforiem.

Ak by politické rozhovory trvali príliš dlho uprostred letných prázdnin a Olympijských hier (ktoré sú v Paríži od 26. júla do 11. Augusta), Garrigues uviedol, že nie je vylúčené „prechodné obdobie“. Počas neho by Macronova centristická vláda „stále zodpovedala za bežné záležitosti“ až do prijatia ďalších rozhodnutí.

„Nech už bude Národné zhromaždenie vyzerať akokoľvek, zdá sa, že Ústava 5. republiky je dostatočne flexibilná na to, aby prežila tieto zložité okolnosti,“ uviedla v písomnej poznámke Melody Mock-Gruetová, odborníčka na verejné právo vyučujúca na Parížskej univerzite Sciences Po.

„Inštitúcie sú pevnejšie, než sa zdá – aj napriek tomu, že čelia tomuto experimentálnemu cvičeniu.V rovnici však zostáva ďalšia neznáma: schopnosť obyvateľstva prijať túto situáciu,“ napísala Mock-Gruetová.

Prečítajte si tiež :

• Zmráka sa nad Bidenom? Demokrati sú z jeho vystúpenia zdesení
• Na summite rozhodli o obsadení najvyšších pozícií v inštitúciách EÚ
• Postavia sa Bruselu? V Európskom parlamente by sa mohla sformovať aliancia Vyšehradskej štvorky