Pred výročím vpádu do Československa z Kremľa znie: “Naša vojenská pomoc nie je potrebná”

Praha 21. augusta 2020 (HSP/Sputnik/Foto:TASR-archív)

Pred výročím vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa zástupcovia Kremľa hovoria o tom, že Lukašenko nepotrebuje vojenskú pomoc, ak by táto žiadosť z Minsku prišla

Podpredseda strany Národní socialisté, publicista Přemysl Votava v tom vidí symbolický význam. V rozhovore pre Sputnik spomína na udalosti 21. augusta 1968, ktoré v Prahe zažil. A robí nečakané závery.

Votava: Rok 1968 bol tak trochu nešťastným rokom. V tom čase už niekoľko rokov prebiehala vojna USA proti Vietnamu (1964-1973), vojna so státisícmi padlých, zavraždených, s miliónmi vyhnaných z domovov. Táto vojna mala priamu súvislosť s augustom 1968. Augustová okupácia tak “prikryla” agresiu USA. A západné štáty vtedy privítali vstup armád Varšavskej zmluvy do Československa (odsúdili ho, ale nie príliš vehementne, pozn. red.), Pretože to tak trochu zatienilo tú ich agresiu vo Vietname. V samotnom USA boli v tom istom roku zavraždení Martin L. King, popredný bojovník za občianske práva černochov, a Robert Kennedy, rozhodný odporca vietnamskej vojny. Tiež západná Európa žila v občianskom vare.

Takže všetky tie udalosti v roku 1968 trošičku majú nejaké súvislosti. A ten samotný vstup Varšavskej zmluvy do Československa bol nešťastným aktom. Ja si myslím, že časom si to Varšavská zmluva, vtedy Sovietsky zväz, uvedomil. Preto aj Spojené štáty, ktoré boli veľmi dobre informované o prípravách vstupu Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa, tak oni o tom vedeli a myslím si, že mlčali, povedal by som, že s tým súhlasili. Nič pre Československo neurobili. Bola to len nejaká slovná podpora, ale nič iné sa od USA čakať nedalo, pretože vedeli, že je to určitý rozkol, ktorý nastal vo vnútri Varšavskej zmluvy. A ako som sa na to pozeral vtedy ako mladý chlapec, mal som 25 rokov, mal som 11 dní po svadbe. Bol som v Prahe. Samozrejme som, ako drvivá väčšina občanov, ten vstup odsúdil. Boli sme tým trochu zaskočení, nečakali sme to. Pre nás tí naši predstavitelia, nech to bol Alexander Dubček, nech to bol Ludvík Svoboda, to vtedy boli osobnosti, za ktorými my sme stáli. Mnohé augustové spomienky mi zostali, pripomínam si tú dobu, boli sme naivní, stáli sme sami proti tankom.

Na stránkach rukojmi.cz ste pripomenuli jedného sovietskeho tankistu, ktorý sa podľa vašich slov pri rozhlase rozplakal. Jeho otec oslobodzoval v roku 1945 Brno. Mohli by ste o tom niečo povedať trochu podrobnejšie?

My sme ešte s niekoľkými priateľmi z továrne ČKD, kde som robil, tak sme spontánne išli k Československému rozhlasu na Vinohradskú triedu. Tam stálo niekoľko tankov, bola tam prevrátená električka. Samozrejme dochádzalo tam k nejakým nepredloženým veciam. Niektorí mladí ľudia na tie tanky hádzali vedrá s farbou. Jeden tank na Talianskej ulici dokonca horel po výbuchu. A tí ľudia stáli okolo tankov a rozprávali sa so sovietskymi vojakmi, boli to Sovieti. Väčšina ľudí vtedy vedela po rusky, učili sme sa ruštinu. A oni jednoducho kritizovali ten vstup a tak ďalej. Bol som pri tom, keď tam stál taký mladý chlapec a okolo neho bolo asi 10-15 ľudí. A on sa tam vtedy skutočne rozplakal, pretože zrazu cítil nejakú vinu. On tam vtedy hovoril “veď ja nie som nepriateľ, môj otecko tu oslobodzoval Československo, oslobodzoval Brno”. Tak vtedy sa tam rozplakal. A ja som si na tento kus histórie často spomenul, že tí mladí chalani, čo sem išli, hocikedy ani nevedeli, prečo sem išli. To som v tomto článku pripomenul.

Dnes sa veľa hovorí o prekrúcaní histórie. Myslíte si, že sa tento proces dotkol aj udalostí v roku 1968?

Mňa to napríklad mrzí. Pretože tá snaha prepísať dejiny je smutným aktom, ktorý uráža tie milióny obetí, ktoré padli nielen za našu slobodu, ale aj za slobodu západnej alebo východnej Európy. Takže toto ma uráža. Ak dnes počujem, že 50. roky boli horšie ako nacizmus, tak je to znevažovanie tej histórie. Dokonca by som povedal, že je to vyzdvihovanie nacizmu. Keď niekto povie, že nacizmus bol lepší ako 50. roky u nás, tak s tým jednoducho nemôžem súhlasiť. Keď vidím, že sochy národných hrdinov, vlastencov, sú výrubané, alebo tie názvy ulíc sú odstraňované, či už je to Jan Šverma alebo Julius Fučík, teraz vidíme aj snahu Ludvíka Svobodu, ktorý zaplatil životom členov svojej rodiny za svoju odvahu, že išiel vtedy bojovať za hranice Československa, bol veliteľom toho východného zboru, oslobodzoval značnú časť Československa, vrátane niektorých ďalších štátov. Oslobodzoval Kyjev, Poľsko atď. Takže to prepisovanie histórie je obrovská urážka tých našich vlastencov. Pokiaľ ide o “Pražskú jar”, nikto si to dnes nepamätá, že západný svet naša “Pražská jar” príliš nezaujímala, mal svoje starosti …. Generáli tak dostali zelenú v hre mocných. Svet sa zahanbil, potľapkal nás po chrbte, ale to bolo všetko … Pražská jar trvala len krátko, rodilo sa mnoho nádejí, lepšie sa nám dýchalo, spoznávali sme dosiaľ nepoznané. Napriek tomu to bol čudný rok, svet ešte nezabudol na hrôzy 2. svetovej vojny a už sa vliekli nové.