Dnes je to práve 31 rokov od chvíle, keď slovenský parlament v historickej budove Slovenskej národnej rady veľkou väčšinou 113 zo 147 prítomných poslancov (24 bolo proti a 10 sa ich zdržalo) prijal Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Prijatie Deklarácie spustilo reťaz udalostí, ktorých vyvrcholením bol rozpad Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a vznik samostatnej Slovenskej republiky o necelého pol roka neskôr.

Prešlo 31 rokov. Už onedlho tých, ktorí federáciu nikdy nezažili, bude viac ako tých, ktorí sa narodili ešte v Československu (s pomlčkou či bez pomlčky). A tých, ktorí sa na realitu tých čias skutočne pamätajú, je dnes už menšina. Slovenskú štátnosť už každý vníma ako samozrejmosť. Tých, ktorí sa s ňou nezmierili, rapídne ubudlo, mnohí z nich pochopili jej nevyhnutnosť a prestali sa obávať toho, čo kedysi považovali za hrozby: že samostatné Slovensko nebude životaschopné, že tu bude „čierna diera“, čosi ako Albánsko (to niekdajšie, lebo dnes už ani Albánsko nie je, čo bývalo).

Napriek tomu, že mnohí ešte nepredýchali staré krivdy, vzťahy s bratmi Čechmi sú lepšie ako kedykoľvek predtým. A hoci Česi sú v niektorých veciach o krok pred nami – tak ako to bolo aj pred rozdelením – rozdiely nie sú ani zďaleka také dramatické, ako nás vtedy strašili.

Čo by bolo, keby…?

Píše sa rok 2023 a situácia je vážna, a to tak na Slovensku, ako aj v ďalších postsocialistických krajinách, dnešných dŕžavách ríše Západu. Cudzinci rozkradli ekonomiky týchto krajín, sú skrz—naskrz prelezené kvislingami a agentmi Ríše, platia v nich pravidlá nadiktované Ríšou, ktoré neumožňujú zotročeným národom sa pozviechať, tieto krajiny nemajú už ani poriadne armády (s výnimkou Poľska zúrivo zbrojaceho do americkej vojny s Ruskom).

Na Slovensku je to potom s eróziou zvrchovanosti a štátnosti ešte o stupeň horšie ako u susedov. Na našom nebi hliadkujú cudzie lietadlá, po našom území pochodujú cudzí vojaci, naša štátnosť je spochybňovaná stále silným vnútorným protislovenským frontom. V ňom sa spájajú menšiny, vrátane čechoslovakistov a maďarských iredentistov, bratislavská kaviareň, agenti nadnárodného riadenia a rožkom opití hlupáci, čo spolu vytvára naozaj silnú protiváhu vlastencom podporujúcim autentickú zvrchovanosť a silnú slovenskú štátnosť.

Bol by to argument pre tvrdenie, že sme vtedy mali radšej zostať s Čechmi? Nuž, pravdou je, že byť menším štátom má určité nevýhody, o tom predsa nikdy neboli spory. Päťmiliónový štát, päťmiliónový trh, päťmiliónový jazykový priestor je v určitých ohľadoch menší, než je „kritická“ optimálna veľkosť. Je to však dôvod rezignovať na naplnenie práva národa na sebaurčenie? Jednoznačne nie!

Tu je tak trochu logická pasca, z ktorej sa dodnes ešte mnohí, inak rozumní ľudia, nestihli vymotať. Poďme ku koreňu veci. Sú susedné krajiny a ďalšie štáty, vrátane veľmocí naši nezištní priatelia, ktorí nám chcú len dobre? Alebo myslia iba na seba a keby mohli, tak by nás prevalcovali a pohltili? Ak platí prvá možnosť, potom sa predsa netreba báť vlastnej štátnosti, všetky problémy sa dajú riešiť v obojstranne výhodnej spolupráci so susedmi. A ak platí druhá možnosť, tak potom o to skôr treba myslieť na národnú sebazáchovu a chrániť si vlastné štátne záujmy vo vlastnom štátnom útvare, bárs by bol akýkoľvek slabý, lebo opačná alternatíva je ešte horšia, je ňou osud byť bezmocným a okrádaným príveskom väčšieho suseda. Vidíme teda, že skutočná odpoveď na túto otázku znie: v oboch prípadoch je správne a zmysluplné mať vlastný štát, a to čím zvrchovanejší, tým lepšie.

Vidíme, že dnes aj väčšie štáty ako vtedajšie Česko-Slovensko sú v podobnej situácii ako Slovensko dnes, keď dokonca aj bývalé veľmoci ako Nemecko či Francúzsko sú iba vazalskými dŕžavami Spojených štátov, keď o naozaj dôležitých veciach nesmú nielen že rozhodovať, ale sa tam o nich nesmie ani len hovoriť.

Historický pohľad napriek všetkému vyvoláva optimizmus

Mraky nad našou štátnosťou nielen že sa v roku 1992 už navždy nerozplynuli, ale akoby sa v súčasnosti tak trochu aj zbiehali. Niet pochýb o tom, že ak by po septembrových voľbách nastúpila ďalšia vlastizradná kvislingovská a kompradorská vláda, tak okliešťovanie zvrchovanosti a štátnosti Slovenska by pokračovalo.

Možno sa globalistom dokonca podarí v EÚ schváliť zrušenie práva veta členských krajín, čo by v praxi znamenalo vznik eurofederácie a začiatok procesu rozpadu EÚ, čo by v silnejúcom Poľsku a večne o Veľkom Uhorsku snívajúcom Maďarsku nepochybne oživilo úvahy o spoločnej hranici.

Napriek všetkému však Slovensko, pokiaľ ide o jeho historickú perspektívu z pohľadu stáročí, stále nemusí klesať na duchu. Stále máme svoj štát, už 31 rokov, a s každým ďalším rokom sa jeho história, svojbytnosť a priestor na vlastnú cestu prehlbuje.

Dokonca ani dočasné pohltenie bruselskou eurofederáciou by nemuselo byť tragédiou, pretože by to bola iba krátkodobá historická epizóda, ktorá by rovnako postihla aj iné krajiny.

Mladí ľudia, ktorí vyrástli v národnom štáte Slovákov, ho napriek masívnej europropagande väčšinou vnímajú ako čosi samozrejmé a čosi, čoho by nebolo dobré sa vzdať.

A napriek tomu, že masmédiá na Slovensku nie sú v rukách vlastencov, za tých 31 rokov nebolo, a zdá sa, že ani nikdy nebude v ich silách Slovákov presvedčiť, aby zabudli na to, že sú Slováci, a že pre naplnenie ich identity, tak ako pre naplnenie identity každého iného národa, je ideálnym riešením vlastný štát.

Text Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky

Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky

Schválené Slovenskou národnou radou uznesením zo 17. júla 1992 číslo 26

My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo.

V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.

Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.

Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.

Bratislava 17. júl 1992