Zmena je dobrá, ale doláre sú lepšie, napísal raz jeden americký autor romantických románov. Podobne ľahkovážny sentiment často inšpiruje diskusie o budúcej úlohe amerického dolára ako hlavnej svetovej meny. Podľa konsenzuálneho názoru je dolár bezpečný. Myslím si, že tento konsenzus je nesprávny.

Dolár je základom globálneho vedenia USA, a preto je budúcnosť dolára úzko spätá s diskusiou o geopolitickej fragmentácii. Brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva sa počas svojej nedávnej návštevy Číny pýtal: “Čo bude s dolárom? “Kto rozhodol, že dolár bude [svetovou] menou?”

To sú dobré otázky. Možno prekvapivou odpoveďou je, že toto rozhodnutie urobil on sám spolu s bývalými lídrami ostatných krajín skupiny Brics: Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika. Ich modely hospodárskeho rozvoja boli úspešné, ale zároveň kriticky závislé od amerického dolára. Počas obdobia hyperglobalizácie – ktoré datujem od roku 1990 do roku 2020 – sa USA stali globálnym dovozcom poslednej inštancie a nechali zvýšiť svoj obchodný deficit voči zvyšku sveta. Čína a mnohé ďalšie rýchlo sa rozvíjajúce ekonomiky si vytvárali úspory v mene, v ktorej sa im platilo – v americkom dolári. Tieto úspory investovali do amerických dlhopisov a iných aktív. Ochota USA absorbovať svetové prebytky úspor bola motorom globalizácie. Zabezpečila, aby si dolár udržal postavenie vedúcej svetovej meny.

Tento mechanizmus vysvetľuje, čo sa stalo za posledných 20 rokov, ale nepovie nám, čo sa stane v nasledujúcich 20 rokoch. Napriek tomu fanúšikovia dolára predpokladajú, že geopolitické a geoekonomické prostredie zostane v podstate rovnaké.

Ak by päť krajín Brics chcelo ukončiť svoju závislosť od dolára, museli by urobiť viac než len zvoliť si inú menu na obchodovanie. Nie je to voľba z jedálneho lístka, ako navrhol Lula počas toho istého prejavu. On a jeho kolegovia z Brics by museli zmeniť spôsob, akým komunikujú so zvyškom sveta a medzi sebou navzájom.

Čína je kľúčová. V roku 2021 pochádzalo 43 % HDP tejto krajiny z investícií. To je približne dvojnásobok úrovne USA a ďalších západných krajín. Ak by sa Číne podarilo presunúť časť svojho HDP na spotrebu, znížil by sa jej prebytok zahraničného obchodu, keďže spotrebitelia majú tendenciu kupovať viac dovážaného tovaru. Ak by chcela byť menej závislá od amerického dolára, musela by začať práve tu. Ako druhý krok by Čína a ostatné krajiny Brics mohli začať viac obchodovať medzi sebou, stať sa sebestačnejšími vo svojich dodávateľských reťazcoch a vytvoriť si vlastnú finančnú infraštruktúru.

Zmena ekonomických modelov je náročná. Tri roky po brexite sa Spojené kráľovstvo stále snaží odkloniť od modelu, ktorý závisel od úzkej integrácie s EÚ. Nemecko má problém udržať si konkurencieschopnosť bez lacného ruského plynu a pri zhoršených globálnych dodávkach. Vybudovanie priemyselných výrobných liniek a dodávateľských reťazcov trvá desaťročia. V Číne je na regionálnej úrovni strašne veľa politických záujmov, ktoré sa spoliehajú na to, že investičný boom bude pokračovať. Ak by prezident Si Ťin-pching skutočne chcel Čínu vymaniť z amerického dolára, musel by zaviesť politiku, ktorá by sa stretla s odporom regionálnych lídrov. Zároveň by Čína musela začať dlhý proces presunu aspoň časti svojich devízových rezerv držaných v dolároch do iných mien. To všetko by trvalo dlho – možno jedno alebo dve desaťročia.

Dôvodom, prečo si myslím, že Čína, Brazília a ďalšie krajiny sa nakoniec vydajú touto zložitou cestou, je nadmerné používanie hospodárskych sankcií zo strany USA. Keď sa začala vojna na Ukrajine, prvým rozhodnutím, ktoré západná aliancia prijala, bolo zmrazenie ruských rezerv v centrálnych bankách držaných na Západe. Predtým USA pohrozili nemeckým firmám zapojeným do plynovodu Nord Stream tým, že im a ich bankám odrezali celý tok dolárovej hotovosti. Ak dvaja ľudia uskutočňujú transakcie v dolároch prostredníctvom svojich bánk, v určitom momente prechádza transakcia jurisdikciou USA. To je dôvod, prečo USA vôbec môžu uložiť sankcie.

Bola to Obamova administratíva, ktorá začala rozvíjať hospodárske sankcie založené na dolároch ako hlavný politický nástroj. Dolárové sankcie sa odvtedy stali hlavným pilierom americkej diplomacie. Najzákernejšou verziou sú tzv. sekundárne sankcie. Európske spoločnosti boli napríklad nútené dodržiavať sankcie USA voči Iránu, pretože inak by stratili prístup na dolárové trhy. Okrem týchto finančných sankcií začali USA oveľa agresívnejšie využívať cielené obchodné sankcie. Trumpova administratíva zakázala spoločnosť Huawei. Bidenova administratíva zakázala predaj vysoko výkonných polovodičov do Číny. Aj EÚ teraz začína opatrne podriaďovať obchodnú politiku geopolitickým hľadiskám.

Sankcie môžu priniesť krátkodobé politické úspechy, ale sú spojené s dlhodobými nákladmi, ktoré sa často neberú do úvahy. Touto cenou bude menšia úloha dolára ako najväčšej svetovej meny. Sankcie motivujú krajiny k reorganizácii ich ekonomík. Práve teraz to vidíme v Rusku.

Mať vedúcu svetovú menu je “prehnané privilégium” – tento výraz sa často pripisuje Charlesovi de Gaullovi. Ak však výsadu využívate príliš často, prestáva byť vnímaná ako výsada a začína strácať svoju hodnotu. To je mechanizmus, ktorý tu vidím.

Ide o nefiguratívnu verziu príbehu, v ktorom doláre predsa len nie sú lepšie.