Caracas 28. februára 2019 (HSP/Topcor/Foto:TASR/AP-Rodrigo Abd)

Alexander Neukropnyj na portáli Topcor vysvetľuje, prečo Američania stále váhajú s vojenským zásahom vo Venezuele. Dôvod je vraj prozaický

Venezuelská armáda predstavuje podstatne tvrdší oriešok a venezuelskí vojaci stále stoja na strane prezidenta Madura, proti samozvancovi Guaidovi. Američania potrebujú Guaidóa presadiť, pretože chcú získať kontrolu nad venezuelským ropným bohatstvom.

Aké sú teda ďalšie možnosti vývoja vo Venezuele, pri ktorých by mohla zasahovať americká armáda? Takéto scenáre sú podľa odborníkov tri.

Pri prvom scenáre vypukne vo Venezuele krvavá občianska vojna a americkí okupanti do Venezuely vtrhnú v podobe „mierového kontingentu“. K tomuto vývoju však príde len vtedy, ak bude venezuelská armáda oslabená, alebo jej veľká časť zradí Madura a prejde na stranu samozvanca Guaidóa. No dosiaľ má Guaidó k dispozícii len slabo ozbrojené bandy, jeho elitu predstavujú žoldnieri z Kolumbie, tých je málo a nie sú veľmi bojachtiví. Demonštranti sa dosiaľ držia relatívne pri zemi, útoky na venezuelskú políciu a armádu nie sú veľmi nebezpečné. Celkovo môžeme povedať, že crash-test zatiaľ venezuelská armáda zvládla na výbornú, venezuelskí dôstojníci nepodľahli tlaku zo zahraničia. Nepomáha ani to, že Guaidó preventívne utiekol do Kolumbie. Tvrdí však, že sa čoskoro vráti do Venezuely, momentálne sa ale bojí o svoj život.

Pri druhom variante môže vypuknúť vojenský konflikt medzi Venezuelou a Kolumbiou, do tohto konfliktu sa prípadne proti Venezuele môže zapojiť aj Brazília. V takomto prípade by Američania samozrejme svojím demokratickým kolumbijským a brazílskym partnerom mohli poskytnúť aj vojenskú pomoc. Kolumbijčania sa však napriek tomu, že sú pod totálnou kontrolou amerických elít, do konfliktu s Venezuelou príliš nehrnú. Jedno je poskytnúť svoj priestor pre americké aktivity, iné je však vstúpiť do plnohodnotného konfliktu. Kolumbia má podstatne slabšiu armádu ako Venezuela, venezuelská armáda by podnikala v džungli na nepriateľa množstvo útokov, letectvo, tanky a PVO má Venezuela na vyššej úrovni ako Brazília. Prípadná vojna by mohla pre kolumbijských politikov takisto znamenať problém, sú v krajine nepopulárni a stále ešte existuje množstvo ľavicových skupín, ochotných v Kolumbii rozpútať novú občiansku vojnu.

Kolumbijčania by dokázali zohrať dôležitú úlohu pri provokáciách a vzniku konfliktu, no pri poslednej diplomatickej roztržke, kedy na vyhlásenia kolumbijských politikov a ich podpore Guaidovi nasledovalo prerušenie diplomatických vzťahov medzi Venezuelou a Kolumbiou, reagovali disciplinovane. Keď Venezuelčania ohlásili vyhostenie kolumbijských diplomatov, Kolumbia pokorne toto riešenie prijala a disciplinovane svojich diplomatov stiahla. Evidentne kolumbijskí politici konajú len pod hrubým americkým nátlakom, riskovať vlastnú politickú existenciu len preto, aby ulahodili Američanom, však veľmi nechcú.

Pri treťom variante sa predpokladá priamy americký zásah, ku ktorému príde okamžite po tom, ako „zvrátená venezuelská soldateska spustí paľbu do nevinných a neozbrojených demonštrantov podporujúcich Guaidóa“. Tu sa fantázii medze nekladú, takže možno sa čoskoro dozvieme aj o tom, že Maduro voči vlastným občanom použije aj chemické bojové látky.

Pri prvých politických  vyhláseniach Boltona na adresu Venezuely zaznela aj možnosť, že Američania okamžite pri prvých obetiach zasiahnu, ale ako vidieť, na venezuelsko-kolumbijskej hranici sa už aj strieľalo, je aj množstvo ranených a niekoľko mŕtvych. K americkému útoku ale neprichádza, za to Bolton hovorí o „izolácii a ešte väčších sankciách“. O vojenskom útoku Američanov ani slovo, ale Boltonovi na pomoc prišiel aj Pompeo, ktorý oznámil, že „dni Madura sú spočítané a USA uvažujú o všetkých možných variantoch riešenia venezuelského problému“ a nechal sa počuť aj na tému, že pod Guaidovým vedením sa pre Venezuelu objavilo „svetlo na konci tunela“ a „Venezuela vykročila na cestu prosperity a demokracie“.

Je možné, že by sa Američania obávali sily venezuelskej armády? Venezuela je podstatne slabšia ako Američania, podľa vojenských odborníkov by im ale dokázala spôsobiť v prípade vojenského konfliktu nepríjemné straty. V prvom rade ale treba povedať, že ak by Američania pripravovali útok, k venezuelským brehom by určite smerovala aspoň jedna flotila na čele s lietadlovou loďou. Nič také sa ale nedeje. Američania by v prípade vojny v prvom rade utrpeli straty v radoch svojho letectva, prípadné pozemné akcie vo venezuelskej džungli by takisto neboli pre amerických vojakov ničím príjemným, Venezuelčania sú vyzbrojení ruskými pomerne modernými zbraňami a tých sa Američania obávajú. Takisto je všeobecne známe, že venezuelská armáda je predsa len lepšie vyzbrojená ako afgánski pestovači ópia alebo pastieri oviec.

Celkovo americké pozemné sily neprežívajú momentálne práve najšťastnejšie obdobie. Nachádzajú sa v značnej kríze, americkí občania odmietajú z veľkej miery slúžiť v amerických ozbrojených silách. Dnešní americkí vojaci sú z veľkej časti cudzinci, túžiaci po americkom občianstve. Američania sú schopní rozpútať farebnú revolúciu, alebo zo vzduchu a z bezpečia bombardovať pozemné ciele, pokiaľ je však možné, vyhýbajú sa konfliktu, v ktorom riziká presahujú prijateľnú mieru. V konflikte s Venezuelou by určite Američania zvíťazili, nikto z amerických politikov však nepotrebuje množstvo mŕtvych vojakov, ktorí by značne znížili ich popularitu v USA a takisto by prípadná dlhšia vojna Američanov vo Venezuela znamenala väčšiu finančnú záťaž, akú si Američania môžu dovoliť.

Ešte netreba zabúdať na skutočnosť, že ak by sa prípadný konflikt Američanov vo Venezuele preťahoval a americké straty by kvôli ruským zbraniam stúpali, bola by to veľmi dobrá reklama pre ruský zbrojársky priemysel. Stačilo by, keby venezuelské S-300 pred svojím zostrelením zostrelili aspoň niekoľko F-22 alebo F-35, prípadne by ruské rakety X-101 potopili nejakú z amerických bojových lodí a zákazníkov by pre Rusko značne pribudlo. Ak by konflikt prerástol do partizánskej vojny, podobnej vo Vietname, bolo by to kolosálnou geopolitickou porážkou USA. A z toho by sa už Pompeo či Bolton tak ľahko nevykecali.

Práve kvôli tomu Bolton a Pompeo doteraz len rečnia a americká vojenská intervencia nie je na programe dňa. Ak venezuelská armáda nezradí, Američania nezasiahnu. Momentálne Američania informujú o stále nových dezertéroch z venezuelských ozbrojených síl, tu ale ide o psychologickú akciu s cieľom osloviť váhajúcich.  Dosiaľ zradili niekoľkí vyšší dôstojníci, ktorí pôsobili napríklad pri OSN, alebo v pozícii vojenského atašé v USA, z Venezuely sa na stranu Guaidóa pridalo len niekoľko nižších dôstojníkov a poddôstojníkov. Američania však stále informujú o desiatkach venezuelských vojakov a poddôstojníkov, ktorí v pohraničných oblastiach už  dezertovali do Kolumbie. Údajne ide o takmer 400 vojakov, týchto vojakov  však dosiaľ žiaden novinár nevidel a takisto pri demonštrantoch sa opakujú notoricky tie isté tváre.

Pre Američanov by bolo najvhodnejším riešením, keby sa podarilo vytvoriť ozbrojenú skupinu, ktorá by bola ochotná bojovať za Guaidóa priamo na venezuelskom území, takúto skupinu by podobne ako v Sýrii vyzbrojili a takáto skupina by sa stala americkou zástupnou armádou vo Venezuele. Takáto ozbrojená skupina by bola tvorená z veľkej časti kolumbijskými či brazílskymi žoldniermi, súčasťou by samozrejme boli aj dosiaľ nepočetní venezuelskí dezertéri. Nikomu z prípadných „revolucionárov“ sa však nechce umierať v boji s venezuelskými vojakmi a najmä nie za Guaidóa, ktorý sa radšej nachádza zatiaľ vo kolumbijskom exile.

Čas hrá zatiaľ pre Madura, čím dlhšie bude takýto stav trvať, tým horšie pre Američanov. Všetci totiž vidia, že Američania síce dokážu rozpútať farebnú revolúciu, nedarí sa im už však v nej úspešne pokračovať. Sankcie voči Venezuele už Američania uplatňujú takmer 15 rokov, bez väčšieho úspechu. Sankcie voči Iránu a Rusku takisto nefungujú tak, ako by si Američania predstavovali a počet tých, ktorí radostne vnímajú geopolitické neúspechy USA utešene rastie. Američania sú v nepríjemnej pozícii, Venezuela sa môže stať ďalším dôkazom ich slabnutia. Čím viac takýchto neúspechov bude, tým ťažšie bude Američanom presadzovať svoje predstavy.

S istotou však môžeme povedať, že jednopolárny svet už neexistuje, stali sme sa súčasťou multipolárnej reality.