Prehlbovanie spoločenského rozkolu, ako ho zažívame od pandemického obdobia, neprebieha len v dôsledku zneužívania sociálnych sietí na ventilovanie osobných frustrácií. Sociálne siete sú len nástroj. Omnoho závažnejšie je všeobecné presvedčenie, ktoré do nás po novembri ´89 bolo postupne hustené, že do vrcholovej politiky budú v demokracii zvolení tí „najlepší z najlepších“ – čo je samo osebe vágne spojenie, ale navyše aj skresľuje reálny obraz vecí.

Do politiky ide v prvom rade ten, kto na to má špecifické osobnostné predpoklady, teda odhodlanie a vôľu vládnuť a podieľať sa na legislatívnych procesoch. Mal by byť finančne zabezpečený (ideálne na niekoľko generácií dopredu) – v tom prípade totiž budú jeho sklony podliehať korupčnému pokušeniu utlmené a môže sa plne venovať rozvoju štátu a budovaniu svojho osobného odkazu. Iba naivný vrabček si myslí, že od feudálnych čias sa zmenila podstata moci. Stále je to tak, že potrebujete mať kapitál (poprípade postavenie, alebo oboje). Inak vás zožerú levy.

Kto nemá vlastný kapitál, potrebuje mať za sebou kapitál niekoho iného. Kto nemá za sebou domáceho oligarchu, potrebuje zahraničnú „podporu“. Nechcem menovať konkrétnych ľudí – sami si ľahko doplníte, ktoré známe postavy z parlamentu „vyrástli“ na finančnom príleve z vreciek amerických „filantropov“…

Rozhodujúce pre voliča je to, či mu je milšia podpora strán prostredníctvom našincov alebo úplne cudzích ľudí z iného kultúrneho okruhu, a s inou víziou našej budúcnosti.

Po ďalšie, vládne tu podivná predstava, požadujúca od politikov vzorovú morálku. Akoby sme my sami boli čistejší než ľalia. Ako nás to vôbec mohlo napadnúť? Predseda parlamentu alebo vlády nie je ajatoláh, najvyšší duchovný vodca, aby nám išiel vzorom svojím správaním. Reálna politika, to je šedá zóna mimo dobra a zla. Tu si niekto pomýlil žánre!

Politik v našom zriadení, kde je vysoký konkurenčný boj o miesta v parlamente, nemôže byť jemnučký a priori – potrebuje zaujať, „predať sa“, niečím sa odlíšiť od svojich súperov. K tomu patrí aj občasná hlučnosť či expresivita – aj keď to nemusí byť naša osobná šálka kávy. Voliť predsa chodíme na základe straníckych programov, nie podľa sympatií (aj keď…).

Z hľadiska potrieb ľudu však je podstatné, aby vrcholový politik mal v sebe súcit. To je najviac, čo môžeme dnes, v extrémne komplikovanej dobe, od vládcov žiadať: Kúsok empatie, súcit so slabými a zraniteľnými. Pretože politika je tvrdá hra pre tvrdých hráčov, a tam je súcit luxusný artikel. Aj keď navonok, pred kamerami, vedia byť niektorí chrumkaví, až by ste ich zhltli.

Podstatné je aj vzdelanie politika. Optimálna je právnická škola a prax, pretože to je sféra, v ktorej sa bude pohybovať. Na druhej strane ho môžu v odborných otázkach suplovať kvalifikovaní, ale zároveň lojálni radcovia. Presne tak, lojalitu nemožno podceniť. Nechcete predsa sedieť na konári, ktorý pod vami píli vaša vlastná pravá ruka…

Celkovo vzaté sú – podľa môjho skromného názoru – najdôležitejšie prvky, akými by mal dnes charakter politika disponovať: súcit, túžba po mieri, a snaha dosiahnuť takú mieru prosperity pre svoj národ, aká je za daných geopolitických okolností dosiahnuteľná.

Pozrite, tu niektorí opozičníci donekonečna omieľajú, že „vláda nič nerobí preto, aby sa na Slovensku žilo lepšie.“ Čo presne tým majú na mysli? Že nám majú do úst padať pečené holuby? Ja sám som sa tu narodil (1981) a ak Boh dá, tu aj umriem. Ležal som X krát v rôznych nemocniciach, vychodil som nejaké tie školy. Pracoval som v novinách, vo vede či v súkromnom sektore. Spoznal som jednoduchších ľudí, ale aj lekárov, vojakov, a zopár majetných osôb s vplyvom. Voľačo som okúsil, dá sa povedať. A získané poučenie? Popri zabezpečení základného chodu štátu a sociálnych benefitov pre najzraniteľnejšie kategórie obyvateľstva nie je za súčasných okolností možné odštartovať na Slovensku „revolučné“ procesy v oblasti vylepšovania životnej úrovne.

Predstava, že zmena vlády by nám výrazne „zlepšila“ život (nech si pod tým predstaví kto chce čo chce), je naivná.

Môžeme sa baviť o kozmetických legislatívnych úpravách povedzme v oblasti ochrany prírody alebo školstva, avšak jediná skutočná zmena by nastala v ideologickom smere: Z vlasteneckých tradicionalistov, uprednostňujúcich autonómnu slovenskú politiku, by sme prehodili výhybku na program prozápadných progresívcov so záľubou vo všetkom, čo je nové. Pre nich je každá inovácia (vrátane ideologickej) automaticky dobrý pokrok, preto tak ústretovo vítajú napríklad aj niektoré podivné výstrelky v LGBTi sfére, ktoré sa nehodí spomínať v slušnej spoločnosti…

Vari si niekto nemyslí, že by po nástupe progresívcov začali zo zeme vyrastať perníkové chalúpky a každý deň by žiarila na oblohe dúha? Iba ak dúhová zástava.

Stačí si uvedomiť, že nedisponujeme nerastnými surovinami, ktoré by sme mohli predávať do cudziny a výrazne tak obohacovať štátnu pokladnicu. Už sme o tom nie raz písali. Nemáme štátne firmy, ktoré by produkovali zisk. Ako ináč zvýšiť životnú úroveň?

Súčasťou integračných procesov EÚ bola ekonomická transformácia, a dnes sme závislí od bruselských peňazí. Nemôžete ani pípnuť, lebo budete za nevďačného. A sa keď – nedajbože! – pokúsite pre krajinu otvoriť nové možnosti z hľadiska ekonomickej spolupráce s Čínou, Ruskom, Kubou alebo Azerbajdžanom, tak vás liberálne médiá zadupú do čiernej zeme za „kolaboráciu“ s „diktátorskými režimami.“ A Brusel pre každý prípad pohrozí zastavením dotácií. Bububu.

Jediná možná cesta pre Slovensko je preto cesta autonómnej domácej aj zahraničnej politiky, prihliadajúc na naše prirodzené, tradičné hodnoty, vieru a slovanskú identitu. Nie je pritom vôbec isté, že EÚ v dnešnej podobe je priestor, v ktorom môžeme rásť a napredovať „po našom“…

Nuž čo, ako hovorí stará múdrosť: Keď sa jedny dvere zatvoria, znamená to len, že niekde inde sa otvorili druhé…

Prečítajte si tiež

• “Demokratická diktatúra” Západu!
• Úžasný rozvoj demokracie – tieto znaky sme asi prehliadli
• USA ako vzor demokracie