Nie je to prvý krát v tomto volebnom období, že sa dôležité zmeny s dopadom na životy občanov dejú prílepkami (pozmeňovacími návrhmi) k úplne iným zákonom, čo výrazne skracuje diskusiu s dotknutými subjektami, či verejnosťou.

Nebolo to inak ani v tomto prípade. O pozmeňovacom návrhu, ktorý zrušil zákaz dovozu rádioaktívneho odpadu (RAO) na Slovensko zo zahraničia sa hlasovalo v rámci balíka 26 pozmeňovacích návrhov 26. 11. 2024 o 17:30 hod. V ten istý deň dopoludnia prijal spoločnú správu výborov aj Výbor NR SR pre verejnú správu a regionálny rozvoj, gestorský výbor pre tento návrh zákona. Hlasovaním prijal rovnako v jednom balíku všetky pozmeňujúce návrhy. K pozmeňovacím návrhom neprebehla vo výbore žiadna diskusia ani 21.11, keď ich mal na rokovacom stole prvý krát.  Pozmeňovacími návrhmi, ktorými sa zrušil zákaz dovozu RAO na Slovensko sa zmenil zákon o životnom prostredí 17/1992 a zákon o radiačnej ochrane 87/2018.

Cieľom návrhu zákona o kritickej infraštruktúre, ktorý parlament schvaľoval, ktorý uvádza dôvodová správa je „zvýšenie celkovej odolnosti kritických subjektov poskytujúcich základné služby, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou zachovania životne dôležitých funkcií štátu a spoločnosti. Hlavnými dôvodmi predkladaného materiálu sú povinná transpozícia smernice (EÚ) 2022/2557. Cieľom smernice (EÚ) 2022/2557 vzhľadom na čoraz prepojenejšiu závislosť fungovania medzi vnútorným a zahraničným trhom je harmonizácia minimálnych požiadaviek kladených na kritické subjekty všetkých členských štátov. Zároveň je cieľom smernice (EÚ) 2022/2557 zabezpečiť rýchlu a efektívnu výmenu informácií medzi členskými štátmi a znížiť administratívne zaťaženie kritických subjektov prostredníctvom jednotných kontaktných miest.

V dôvodovej správe vládneho zákona o kritickej infraštruktúre sa na konci uvádza, že návrh zákona nemá vplyvy na životné prostredie.

A teraz sa zamyslime. Vláda predkladá návrh zákona, ktorým zabezpečuje transpozíciu európskej smernice do nášho právneho systému, aby si splnila povinnosť, ktorá SR vyplýva z nášho členstva v Európskej únii. Cieľom smernice EÚ je harmonizácia minimálnych požiadaviek na subjekty, ktoré predstavujú kritickú infraštruktúru EÚ, efektívna výmena informácií medzi členskými štátmi a odbúravanie byrokracie zlučovaním kontaktných miest pre subjekty kritickej infraštruktúry.

Ani Smernica ani Návrh zákona a teda ani dôvodová správa k predkladanému zákonu nehovorí nič o životnom prostredí ani o zmenách v zákone o radiačnej ochrane, ani o rádioaktívnom odpade, o jeho dovoze, či spracovaní na území Slovenskej republiky. Preto je pochopiteľné, že ak niekto vyhodnocoval vplyv vládou navrhovanej zákonnej normy na životné prostredie, tak mohol pokojne konštatovať, že žiaden nemá.

Situácia sa ale diametrálne mení, ak sa pozmeňovacím návrhom mení zákon o životnom prostredí ako aj zákon o radiačnej ochrane a to tak, že sa návrhom ruší zákaz dovozu RAO na Slovensko a zdôvodňuje sa to tým, aby tento mohla štátna spoločnosť  JAVYS a.s. ďalej spracovávať. V takomto prípade by to posudzovanie vplyvov na životné prostredie s vysokou pravdepodobnosťou dopadlo inak. Takouto fintou celé posudzovanie navrhovateľ a za nim skrytý lobista JAVYSu obišiel.

Spoločnosť JAVYS spracovávala RAO na Slovensku 20 rokov. A vďaka zákazu z roku 2021 už môže spracovávať (spaľovať) len náš domáci RAO. Čoho je pochopiteľne oveľa menej. Takže dopad na životné prostredie pri jeho zvoze, spracovaní a následnom bezpečnom uložení ako aj riziko kontaminácie prostredia musia byť menšie.

To, že o dopad na životné prostredie ide vyplýva aj z dôvodovej správy  k poslaneckému návrhu , ktorým  predošlý parlament tento zákaz vydal.

Cieľom poslaneckého návrhu v tom čase bolo „prispieť k zníženiu zaťaženia životného prostredia, zníženia rizika závažného poškodenia životného prostredia a ochrany zdravia obyvateľstva prostredníctvom eliminovania negatívnych vplyvov vyplývajúcich zo spracovania rádioaktívneho odpadu a vyhoretého jadrového paliva, ktoré nepochádzajú z prevádzkových alebo iných činností realizovaných na území Slovenskej republiky.”

Márne by ste hľadali v odôvodnení pozmeňujúceho návrhu so zásadným dopadom na životné prostredie, čo i len zmienku o tom, že zrušenie zákazu nebude mať dopad na životné prostredie. Zato v ňom nechýba vyčíslená finančná strata, ktorá zavedením zákazu štátnemu podniku vznikla pri napĺňaní jeho komerčného programu:

A nechýba argument, že predošlý parlament „zaviedol explicitný zákaz dovozu rádioaktívnych odpadov zo zahraničia na účely spracovania v SR, napriek tomu, že ide o bežnú podnikateľskú aktivitu, ktorá za dodržania prísnych bezpečnostných opatrení nie je žiadnym medzinárodným alebo európskym právnym aktom explicitne zakázaná”.

V dôvodovej správe k poslaneckému návrhu, ktorý dovoz RAO zakázal sa ďalej uvádza:

„Explicitné zakotvenie zákazu dovozu rádioaktívneho odpadu a vyhoretého jadrového paliva s pôvodom mimo územia Slovenskej republiky je významným príspevkom k udržateľnej a dlhodobej ochrane životného prostredia a zdravia obyvateľstva na území Slovenskej republiky. Predmetné posilnenie ochrany životného prostredia v zákone č. 17/1992 Zb. upravuje právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva. Zároveň je predmetný návrh konkrétnym vyjadrením snahy vnímať ochranu životného prostredia ako dlhodobú prioritu, ktorá berie ohľad na práva budúcich generácií.“

Na Slovensko sa bude môcť opäť dovážať rádioaktívny odpad zo zahraničia

Už v roku 2018 upozorňovalo OĽaNO, že zákonom o radiačnej ochrane z dielne vtedajšieho ministra zdravotníctva Tomáša Druckera (Smer) sa Slovensko pripravuje na to, aby sa stalo spaľovňou RAO, nakoľko v ňom ministerstvo vyňalo odsek, „ktorým by sme mohli chrániť našich pracovníkov a eliminovať riziko zamorenia našej krajiny pri dovoze a spracovaní rádioaktívneho odpadu z iných krajín,“ . V tom čase 14 krajín v EÚ produkovalo rádioaktívny odpad, len 4 mali vlastné spaľovne a len Švédsko bolo ochotné spaľovať cudzie RAO.

Biznis so spaľovaním RAO na Slovensku je založený na tom, že v Európe dochádza k postupnému odstavovaniu jadrových elektrárni, čim pribúda množstvo RAO a teda dopyt po jeho spálení. Z výročných správ JAVYS vyplýva, že kým v roku 2019 sa spálilo na Slovensku menej ako 107 ton RAO v roku 2021 to už bolo 153 ton, v roku 2022 sme spálili 267 ton a v roku 2023 to bolo až 305 ton:

Množstvo rástlo, aj napriek zákazu dovozu. Čo je možné pripísať výnimke, ktorú poslanci pri schvaľovaní do zákona v roku 2021 vložili, že obmedzenie sa nevzťahuje na zmluvy na dovoz RAO uzatvorené pred účinnosťou zákona. Tie momentálne dobiehajú, preto tá panika v súčasnom parlamente a snaha komerčný záujem podniku ochrániť. Čo tam po dôvodoch, ktoré viedli predošlý parlament k zákazu dovozu RAO.

Z uvedeného je vidieť, že množstvo spaľovaného RAO na Slovensku rapídne rastie, čo samozrejme zvyšuje riziko kontaminácie pri nakladaní s ním, riziko zamorenia a zvyšuje sa záťaž na životné prostredie, riziko ohrozenia zdravia obyvateľov Slovenska.

Pri narastajúcom množstve dovezeného RAO hrozí aj riziko, že sa tento odpad spáli v spaľovni komunálneho odpadu, k čomu došlo v roku 2023 vo Francúzsku, keď sa takýto odpad spálil v spaľovni komunálneho odpadu v Nice, ktorú vlastní spoločnosť Veolia ako uviedli vo svojom článku na portáli Investigate Europe reportéri Eurydice Bersi a   Nico Schmidt.

V článku poukazujú aj na skutočnosť, že Europol  upozorňuje na nárast šedej ekonomiky spojenej s dovozom nelegálneho odpadu od roku 2018, odkedy Čina prestala byť skládkou planéty, nakoľko zakázala dovoz problematického odpadu.

Poslanci nekonzultovali s Ministerstvom životného prostredia zrušenie zákazu dovozu rádioaktívneho odpadu

Rádioaktívny odpad vzniká najmä pri výrobe elektrickej energie v jadrových elektrárňach alebo pri používaní rádioaktívnych materiálov na lekárske, výskumné, priemyselné a poľnohospodárske účely, ktoré nesúvisia s energetikou.  Všetky krajiny EÚ produkujú rádioaktívny odpad a 17 z nich na svojom území nakladá aj s vyhoreným palivom.

Voličov súčasnej koalície by malo okrem iného zaujímať, či pre nimi volených zástupcov už dlhodobá ochrana životného prostredia, zdravia obyvateľstva a kultúrneho dedičstva na území Slovenska pre generácie, čo prídu po nás, taká dôležitá nie je. A že či túto vyprodukovanú stratu dokáže momentálny komerčný zisk štátnej firmy, ktorý aj tak prejeme, vykompenzovať.

Ďalej si treba klásť otázku, či by sa nemal zmeniť rokovací poriadok tak, aby sa do budúcna zabránilo vkladať do schvaľovaných návrhov zákona „prílepky“, ktoré s navrhovanou, vládou predkladanou normou nijako nesúvisia a teda ani nikto nemusí posudzovať dopady, či vplyvy „prílepku“ na život, prostredie, spoločnosť, rozpočet. A zákonodarca obíde celý legislatívny proces.

Tak ako sa to stalo pri tomto „prílepku“, ktorý sa dostal do návrhu zákona pozmeňovacím návrhom v rámci druhého čítania k vládnemu návrhu zákona. „Prílepkom“ sa zmenili úplne iné zákony a zmena nemusela tým pádom prejsť celým legislatívnym procesom ani posudzovaním dopadov, či vplyvov.

Navyše sa o tomto pozmeňovacom návrhu nehlasovalo ani v gestorskom výbore ani v pléne NR SR samostatne, ale sa schválil v balíku pozmeňovacích návrhov, ktoré súviseli s navrhovaným zákonom o kritickej infraštruktúre, ktorý mal len transponovať Smernicu EÚ.