Plán obnovy mal byť výsledok, nie slogan

Plán obnovy sa občanom predáva ako veľká modernizácia krajiny. Výsledkom mali byť lepšie verejné služby, fungujúce inštitúcie, modernejší štát a zmeny, ktoré človek pocíti v bežnom živote.

Lenže popri samotných projektoch vzniká aj druhý účet. Účet za ich mediálne vysvetľovanie.

A už nejde iba o jednu rámcovú dohodu s jedným mediálnym domom. V CRZ vidíme celý balík rámcových dohôd MIRRI na nákup vysielacieho času. V zozname sú televízni, rozhlasoví aj online hráči. Spolu ide o 6 494 400 eur s DPH.

To je suma, pri ktorej sa už nedá hovoriť o drobnej technickej komunikácii. To je mediálny balík pre veľké médiá, platený z verejných peňazí.

A práve tu sa otvára otázka, ktorá sa týka aj čitateľov Hlavných správ. Ak majú výsledky Plánu obnovy hovoriť samy za seba, načo treba reklamný balík za milióny? A ak ide o verejnú publicitu platenú z verejných peňazí, podľa akého kľúča MIRRI rozhodlo, ktoré médiá sa do balíka dostanú a ktoré zostanú za dverami?

Čo je v zmluvách napísané natvrdo

Rámcové dohody nehovoria, že celý finančný rámec už bol minutý. Nehovoria ani to, že každé euro už odišlo za konkrétny spot.

Hovoria však dosť. Podľa nášho výťahu z CRZ si MIRRI vytvorilo reklamný balík desiatich rámcových dohôd. Všetky sledované zmluvy boli zverejnené 27. apríla 2026. Nejde ani o jednorazovú kampaň. Podľa zmluvy sa rámcová dohoda uzatvára na 24 mesiacov od účinnosti, alebo do vyčerpania maximálneho finančného objemu, podľa toho, čo nastane skôr. Konkrétne kampane sa majú určovať až cez čiastkové zadania a mediaplány.

Najväčšie rámce smerujú k televíziám. Markíza a JOJ majú po 1 785 960 eur s DPH, TA3 má 730 620 eur s DPH a STVR má v televíznej časti 243 540 eur s DPH. Televízie spolu tvoria 70 percent celého balíka.

Ďalšia časť ide do online médií. News and Media Holding, teda vydavateľ titulov ako Trend, Plus 7 dní či Plus Jeden Deň, má 487 080 eur s DPH. Zoznam, pod ktorý patria napríklad Zoznam.sk a Topky.sk, má 324 720 eur s DPH. Ringier, teda okruh webov vrátane Aktuality.sk, má 162 360 eur s DPH.

Rádiová časť má vyčlenenú rovnakú sumu ako online časť, teda 974 160 eur s DPH. V rámcových dohodách sa pri nej objavujú známe značky Rádio Expres, Rádio Vlna a rozhlasová časť Media STVR.

Plnomocenstvo MIRRI pripojené ku zmluvám zároveň ukazuje, že nejde o náhodný zoznam. Minister Samuel Migaľ splnomocnil generálneho tajomníka Jána Gajdoša na podpisovanie rámcových dohôd, dodatkov a súvisiacich písomností pri nákupe vysielacieho času pre povinnú publicitu projektov. Dokument odkazuje na výnimku zo zákona o verejnom obstarávaní a aj na možné riziko konfliktu záujmov pre predchádzajúce pôsobenie ministra v oblasti mediálnych služieb.

Ministerstvo teda nevyberá kancelársky papier. Vyberá mediálny okruh, cez ktorý bude štát hovoriť občanom o svojich projektoch. A keď je v tomto okruhu Markíza, JOJ, TA3, STVR, Aktuality, Zoznam, News and Media Holding a veľké rádiá, ale nie Hlavné správy, otázka výberového kľúča sa nedá obísť.

Prečo z koláča nedostali nič Hlavné správy?

Štát má občana informovať. Ak má človek vedieť, kde podať žiadosť, aký termín nesmie zmeškať alebo ako využiť konkrétnu službu, je to verejná informácia.

Lenže medzi informáciou a reklamou je rozdiel. Informácia človeku pomáha niečo vybaviť. Reklama mu predáva obraz, že štát pracuje, projekty napredujú a peniaze sa míňajú správne.

Pri miliónovom balíku MIRRI preto nestačí povedať, že ide o povinnú publicitu. Ministerstvo musí vedieť vysvetliť, čo presne sa za tieto rámce kupuje, podľa akých kritérií boli médiá vybrané a prečo práve ony.

A tu prichádza otázka, ktorú nemožno obísť. Prečo sa z tohto balíka neušiel ani cent Hlavným správam?

Čitatelia Hlavných správ tiež platia dane. Aj oni budú znášať dôsledky verejného dlhu a konsolidácie. Najprv platia štát. Potom znášajú dôsledky jeho dlhov. A napokon majú cez verejné peniaze financovať reklamu, ktorá im vysvetlí, že štát peniaze míňa dobre, navyše v mediálnom okruhu, ktorý ich často neoslovuje, ale ich dane si vezme.

Ak MIRRI tvrdí, že kupovalo dosah na povinnú publicitu projektov, nech ukáže kritériá. Rozhodovala sledovanosť, návštevnosť, cena za tisíc kontaktov, cieľová skupina, regionálny zásah, formát, alebo politická prijateľnosť média?

Tu sa vracia dvojitý meter. Keď štátna reklama príde do Hlavných správ, časť médií a mimovládok kričí o propagande. Keď MIRRI rozdelí milióny medzi veľkých hráčov hlavného prúdu, zrazu sa tomu hovorí povinná publicita.

Ak platí prvý meter, musí platiť aj druhý. Buď štátna reklama sama osebe nerobí z média propagandu, alebo sa rovnaká otázka musí položiť aj pri Markíze, JOJ, TA3, Aktualitách, Zozname, STVR, News and Media Holdingu a rádiách.

Migaľove MIRRI ukázalo presne ten deficit jasných pravidiel pri štátnej reklame, ktorý vládna koalícia sľubovala nastaviť. Ak verejné peniaze smerujú do médií, nestačí povedať, že ide o publicitu. Ministerstvo musí ukázať pravidlá, podľa ktorých rozhodlo, kto peniaze dostať môže a kto zostane mimo.

Médiá majú kontrolovať moc, nie čakať na jej kampane

Pri takomto objeme peňazí vzniká ďalší problém. Médiá majú kontrolovať moc. Majú sa pýtať na zlyhania, meškania, plytvanie a politickú zodpovednosť.

Lenže ak tá istá moc zároveň posiela do mediálneho trhu miliónové reklamné rámce, verejnosť má právo pýtať sa, čo to robí so vzťahom medzi ministerstvom a médiami, ktoré ho majú kontrolovať.

Pri MIRRI pritom nejde o rezort bez problémov. Je tu Slovensko.sk, kritizované IT projekty, otázky okolo digitalizácie, riziká pri peniazoch z Plánu obnovy, spory o eurofondy aj tlak samospráv. To sú presne témy, pri ktorých médiá nemajú čakať na kampaň ministerstva. Majú sa pýtať, kto mešká, kto rozhodol, kto nesie zodpovednosť a čo z toho má občan.

Netreba tvrdiť, že si MIRRI kúpilo ticho. To by musel dokazovať niekto iný a inými nástrojmi. Stačí položiť otázku, ktorú si má klásť každý daňový poplatník: môže byť médium rovnako tvrdé voči ministerstvu, s ktorým má rámcovú dohodu na reklamné peniaze?

Ak sa verejné peniaze rozdeľujú medzi vybraný mediálny okruh, ministerstvo musí vysvetliť, prečo vybralo práve ten. Inak prirodzene vzniká podozrenie, že si nekupuje len publicitu projektov, ale aj pohodlnejšie mediálne prostredie.

A to je presne opačný smer, než by verejnosť pri Pláne obnovy potrebovala. Občan nepotrebuje viac reklamy. Potrebuje výsledky, ktoré netreba prikrášľovať.

Výsledky sa nemajú propagovať. Výsledky majú byť vidieť

Pri štátnej reklame sa používa mäkký jazyk. Hovorí sa o komunikácii, informovaní, kampaniach, publicite a zvyšovaní povedomia.

Občan však nepotrebuje povedomie o tom, že štát míňa peniaze. Potrebuje vidieť, že z tých peňazí vzniklo niečo užitočné.

MIRRI svojím balíkom ukazuje mentalitu štátu: nestačí projekty robiť, treba si kúpiť priestor, kde sa o nich bude hovoriť.

Ak Plán obnovy skutočne obnovuje krajinu, občan to uvidí bez reklamného spotu. Ak mu to treba vysvetľovať platenou kampaňou, problém nie je v občanovi.

Problém je v tom, že štát si z verejných peňazí platí nielen výkon, ale aj potlesk.

A keď sa z tohto potlesku neušiel ani cent Hlavným správam, otázka už neznie iba to, koľko MIRRI zaplatí médiám. Otázka znie, podľa akého kľúča štát rozhodol, ktoré médiá sú hodné verejných peňazí a ktoré majú zostať za dverami.

Na túto otázku sa Hlavné správy spýtajú MIRRI priamo. Verejné peniaze si vyžadujú verejné kritériá.