Paradox dnešnej doby: Od ochrany zdravia k eutanázii

Podľa Jiřího Weigla z Inštitútu Václava Klause je ale Protifajčiarsky zákon príkladom neprípustnej snahy riadiť prostredníctvom zákona spôsob života štátu podriadených občanov. Zámienkou je podľa neho údajná ochrana ich zdravia, ale o to v skutočnosti nejde. „V tom prípade by totiž bolo logické, keby štát výrobu a spotrebu tabakových výrobkov úplne zakázal, ako je tomu u iných nebezpečných drog. U nich je však trendom dneška legalizácie,“ uvádza.

Toto šírenie dobra zo strany štátu prostredníctvom zákonov považuje Weigl za šikanovanie rôznych skupín obyvateľov. Rovnakým ostrakizačným tendenciám by potom mali byť podľa neho vystavení aj konzumenti tučných a sladkých potravín… Dodáva, že štát sa stále viac snaží nútiť občanov k životnému štýlu podľa predstáv pokrokárskej ideológie, a preto sa rozhodol prinútiť neuvedomelých ľudí, aby povinne žili zdravo a dlho.

Vďaka pokroku medicíny sa štátu darí, aby ľudia žili dlhšie, ale s pribúdajúcim vekom ľudí vznikajú ďalšie problémy, ktoré už zákon riešiť nevie – štát totiž pre rastúci počet seniorov nemá prácu a ani peniaze na dôchodky. Za ďalší obrovský problém považuje Weigl starostlivosť o veľký počet osamelých ľudí. „Ale aj na to existuje „pokrokové riešenie“ z rovnakého ideového súdka, ktoré už niekde štátna moc povolila a ktorým sa celý kruh uzatvára – eutanázia. Možno stojí za to si pripomenúť, že toto všetko boli aj priority Adolfa Hitlera, a ako to všetko dopadlo,“ dodáva na záver.

Tu je potrebné pripomenúť, že eutanázia sa vždy začína presadzovať pomocou takzvanej technológie overtonových okien tým, že chcem pomôcť, urobiť dobre niekomu, kto veľmi trpí a komu niet inej pomoci (viac TU). Pokračuje však tým, že možno dať zabiť aj dieťa, ktoré trpí, ale tu dochádza k malej ale podstatnej zmene. Zatiaľ čo dospelý človek, chorý a znášajúci silné bolesti, o svojej smrti rozhodne takpovediac slobodne (ak je tak vôbec možné nazvať stav, keď ste vystavení okoliu či spoločenskému tlaku, ktorý vám dáva najavo, že ste na príťaž alebo silnej bolesti, pretože viaceré prípady dokumentujú, že ak pacientovi z nejakého dôvodu bolesti ustúpili, eutanáziu už nepripúšťal. Rovnako tomu bolo v prípade, keď bol trpiaci človek obklopený vľúdnym okolím či prijímajúcou rodinou.), o dieťati rozhodujú iné osoby. Sú to v prvom rade rodičia a do rozhodovacieho procesu je zakomponovaný aj lekár, ktorého stanovisko je podstatné, pretože rodičia – laici spravidla nedokážu posúdiť odbornú stránku stavu dieťaťa. A tu vzniká podstatné nebezpečenstvo, lebo ak dnes môžu iní ľudia rozhodnúť o eutanázii dieťaťa, je predpoklad, že v blízkej budúcnosti budú aj v iných prípadoch rozhodovať o eutanázii človeka iní ľudia (pravdepodobne rôzne komisie), ktorí rozhodnú, či človek žije ešte dôstojný život, alebo už jeho život ľudskú dôstojnosť postráda. To znamená, že ľudia v rôznych komisiách rozhodnú o tom, či telesne postihnuté deti a ľudia, starí ľudia, väzni odsúdení na doživotie žijú dôstojný život. Ak dôjdu k záveru, že nie, tak im nariadia eutanáziu a zlikvidujú ich.