Taký postoj bol ale aroganciou medicíny! Hoci v priebehu dlhých rokov vždy existovali viacerí renomovaní lekári a vedci, ktorí „všemohúcnosť“ očkovania presvedčivými argumentami spochybňovali. Ale konzervatívna lekárska veda, na ktorú sa okamžite napojil čoraz bohatší farmaceutický priemysel, ich kategoricky odmietala. Farmácii už veľmi skoro – začiatkom 20. storočia – začali slúžiť aj konzervatívne médiá a všetko kritické o očkovaní bolo odmietané ako „nevedecké“.

Študentom medicíny vtĺkali do hláv ako „posvätnú“ uznávanú lekársku dogmu, že očkovanie je najvýznamnejší objav v histórii lekárstva. V 20.storočí im profesori zdôrazňovali, že šarlach, cholera, reumatická horúčka, týfus a ďalšie, na ktoré vtedy ešte neboli vakcíny, sa tam kde sú dobré sociálne pomery, oveľa menej vyskytujú a aj počet úmrtí v ich dôsledku je podstatne menší, ako tam, kde to tak nie je.

Keď sa našiel odvážny študent, ktorý aj premýšľal a namietol, že potom je oveľa osožnejšie pre ľudstvo zlepšovať životné podmienky, ako vyvíjať len vakcíny, tak bol profesormi rýchlo umlčaný.
Všetky učebné plány lekárskych fakúlt boli preplnené len pozitívnymi informáciami o očkovaní a študenti boli vedení k tomu, aby neskôr ako lekári považovali tých rodičov, ktorí odmietali očkovanie svojich detí, za sociopatov.

Známa londýnska lekárka Jayne Donegan bola počas svojich štúdií samozrejme tiež tým ovplyvnená a spočiatku ako mladá lekárka plne verila tomu, čo ju fakulta naučila. Neskôr sa však u nej na základe vlastných štúdii začali dostavovať pochybnosti, ktoré sa rýchlo premenili na istotu a očkovanie medzičasom už považuje v mnohom len za niečo iluzórne a v tomto smere aj publikuje.

Rok 1994 sa stal pre ňu iniciačným impulzom pre radikálnu zmenu jej postoja k očkovaniu. V tom roku prebiehala vo Veľkej Británii masívna kampaň za očkovanie proti osýpkam a rubeole.

Experti a médiá tvrdili, že Británii hrozí osýpková epidémia. Sedem miliónov školopovinných detí bolo zaočkovaných proti nim. Očkovacia látka mala zloženie podobné „divokému“ osýpkovému vírusu.

Lekárom sa tvrdilo, že jedna dávka bude postačovať na celý život. Donegan vtedy už na základe vlastného poznania vedela, že to je ilúzia a klam. Vedela, že žiadna očkovacia látka nie je dostatočne účinná. A naozaj už čoskoro prišlo vyhlásenie šéfa britského Zdravotného úradu, že asi ani dve dávky očkovacej látky nebudú postačovať na dôkladnú ochranu.

Hneď jej bolo jasné, že sa tu úmyselne zavádza a tvrdia len polopravdy a že očkovanie môže spôsobiť mnohým deťom ťažké následky. Donegan vedela – čo iní lekári nevedeli a či vedieť nechceli – že ak dieťa dostane dvojnásobnú dávku, tak ani potom ho to nemusí ochrániť pred infekciou a preto ho čaká aj tretia dávka, tak že potom jeho citlivý organizmus bude trikrát vystavený všetkým nebezpečným rizikám, ktoré sú vo vakcíne a k tomu ešte aj rizikám infekčnej choroby.

To bol u nej koniec viery na absolútnu moc očkovania.

Uzavriem jej vlastnými slovami:

„To bol začiatok mojej dlhej cesty k novým horizontom. Trávila som veľa hodín v knižniciach a archívoch a spoznala som iné úspešné modely a iné filozofie medicíny a liečenia. Preštudovala som mnoho článkov a publikácií od uznávaných lekárskych expertov, vedcov, ako aj dokumentov zdravotných úradov o očkovaní a o ich následkoch, o čom všetkom nebola ani najmenšia zmienka v klasických lekárskych učebniciach. Napríklad som našla štatistky z roku 1950, keď sa objavila na trhu očkovacia látka proti čiernemu kašľu, z ktorých vyplývalo, že počet úmrtí na čierny kašeľ za ostatných 50 rokov (1900-1950) klesol na jedno percento. Napriek tomu sa začalo vo veľkom s očkovaním. Boli v tom predsa veľké peniaze. Podobne to bolo s osýpkami, keď sa v Británii v roku 1968 začalo s očkovaním. Aj tu už roky predtým úmrtia neustále klesali.

Tak som napokon dospela k poznaniu, že skutočná pravda o očkovaní a o zdraví je to, čo som sa naučila a dozvedela od niekoľkých múdrych vedcov, ktorí boli v opozícii voči tomu, čo ma naučila školská medicína. A vyjadrím to len jednou vetou – výborné zdravie je jedinou úspešnou imunitou a v skutočnosti preto ten, kto ho má, nepotrebuje ochranu zvonku.“

Ja už len dodám, že v našej nervózne dynamickej spoločnosti, plnej neistôt, obáv, strachov a programovania más na patologický a nezdravý konzumizmus, kde holdujeme jedeniu, pitiu, fajčeniu a povrchnej hlučnej zábave, má len málo ľudí – ktorí majú správnu filozofiu života – trvale výborné zdravie, a to tak psychické, ako aj telesné.

Roman Bednár