Obľúbený český režisér otvorene: “Dostávame sa niekam, kde sme boli v 50. rokoch”

Vraj preto, že sme veľkú časť života prežili v totalite, sme priaznivci autoritatívneho riadenia štátu. Nechcem nikoho urážať, ale väčšiu sprostosť som už dávno nepočul. Tak podľa prezidentky sme šli na námestia preto, že formálne normalizačné putá nám už nestačili, a chceli sme niečo na spôsob 50. rokov? A teraz nám je ľúto, že sme tak veľmi slobodní? Práve preto, že mám svoje vlastné skúsenosti s obdobím normalizácie v 70. a 80. rokoch, som sa už viac krát vyjadril, že v osemdesiatych rokoch som vnímal viac osobnej slobody ako dnes. Porovnávať to s 50. rokmi by som si nedovolil, vtedy som nežil. Moja stará mama, v 50. rokoch čerstvá vdova a prvá žena-traktoristka na Slovensku, mi o nich veľa nehovorila.

Zato sa dnes ozývajú iní vzdelaní ľudia, ktorí dnešné pomery prirovnávajú k rokom päťdesiatym. Jedným z nich je jeden z najznámejších českých režisérov Jiří Strach. Budem citovať jeho slová z rozhovoru, ktorý poskytol DVTV: “… Oni si vlastne kladú otázku, či by som vôbec mal vystupovať v médiách, či by novinári mali počuť môj názor a môj hlas. A tu sa presne dostávame niekam, kde sme boli v tých 50. rokoch – ty nehovoríš to, čo si my želáme počuť, nesmieš do médií, nesmieš filmovať a buď rád, že ťa nezavrieme niekam do basy alebo koncentráku.” Strach teda určite strach nemá a podržal si odvahu vyjadrovať sa, ktorá bola tak typická pre deväťdesiate roky. Jeho rozprávka Anděl Páně 2 v roku 2016 bojoval v rebríčku prvej desiatky celovečerných filmov s najnovším Star Wars! Je teda zrejmé, že má čo českej spoločnosti povedať. Ale jeho názory sú nepohodlné.

Inokedy nejde o nepohodlnosť názorov, dôvody na dôkladné vystŕkanie osoby zo spoločnosti sú čisto politické, ako v prípade Lucie Kurilovskej, bývalej rektorky Akadémie Policajného zboru. Po postrelení kadetky Mišky, využil Mikulec situáciu a odvolal ju. Nie preto, že by ako rektorka pochybila, práve naopak, dokázalo sa, že boli porušené aj nariadenia, ktoré ona vydala. Bolo to pre jej politické prepojenie s Hlasom. Aj Kurilovská našla odvahu, a v štúdiu Hospodárskych novín povedala: “Sú tu 50. roky, za názor sa trestá.” Je to vzdelaná žena, má procesy 50. rokov naštudované. Nehovorí, že za názor sa popravuje, len že sa za názor trestá.

Po nadýchnutí k budúcnosti v 90. rokoch, kedy sa zdalo, že u nás bude možná verejná diskusia k akejkoľvek téme, sa zotmelo. A tma je väčšia než bola počas normalizácie. Lebo vtedy boli jasne definované témy, do ktorých sa nesmie vŕtať. Dnes sa človek, ktorý sa chce vyjadriť, musí spoliehať do značnej miery na autocenzúru. Koľko si môžem dovoliť povedať, aby ma nevyhodili z práce, aby mi na dvere nezabúchala NAKA? Aby ma neoznačili za fašistu alebo ruského agenta so všetkými dôsledkami?

Keby dnes moja stará mama zosadla z 50. rokov a z traktora a nevidela by sociálne siete a hybridné autá, proste všetky tie technologické vymoženosti, asi by ani nevnímala, že sa niečo zmenilo. Snáď len to, že vtedy vládcovia otvorene hovorili o diktatúre proletariátu, kým tí dnešní majú plné ústa slobody a demokracie. My sme preto nepohodlní, že si pamätáme normalizáciu a nestratili sme schopnosť porovnávať. Jeden autoritatívny štát sme položili, je načase vysporiadať sa s ďalším.

Prečítajte si tiež:

• Žilinka reaguje na sťažnosti Čaputovej. Naznačil jej pokus zasahovať do živých trestných vecí. Avizoval zásadné rozhodnutie
• Tisíce či desiatky tisíc Čechov v uliciach Prahy? “Na Ukrajine sa nebojuje za české záujmy!”