Jedným zo základných pilierov tvrdení o trestnoprávne relevantnom rozkrádaní štátu z rokov 2020 až 2023 je pomerne rozsiahly prípad známy pod označením „Mýtnik“, ktorý zároveň reprezentuje masívne používanie kajúcnikov v trestnom konaní. Ide o zmes viacerých skutkov, viac-menej súvisiacich (ale aj nesúvisiacich tak, ako v prípade bývalého štátneho tajomníka Radka Kuruca), v ktorých bola podaná spoločná obžaloba na šesť osôb a viaceré osoby zjavne pôsobiace v pozícii spolupracujúcich obvinených (ďalej ich budem označovať aj ako „kajúcnikov“) boli vylúčené na samostatné konanie. V skratke ide najmä o obstaranie informačných systémov pre finančnú správu v rokoch 2013 a 2014 (informačný systém ALLADIN, informačný systém kontrolných známok, informačný systém Virtuálna registračná pokladnica a eKasa) vrátane zabezpečenia ich správy a následného servisu v celkovej sume 53.822.133 € bez DPH a to s vylúčením vtedajšieho zákona o verejnom obstarávaní v režime stupňa utajenia „vyhradené“, čo znamená na priamo, bez širšej súťaže. Aktuálne je tento prípad vo fáze čakania na vyhlásenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Ešte pred detailnejším oboznámením sa s týmto prípadom som predpokladal, že by mohol byť vhodný pre sériu „Nespravodlivo obvinení“ a to z dôvodu výpovedí viacerých podľa mojej mienky zdiskreditovaných „univerzálnych“ kajúcnikov, o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som na základe spisu, obžaloby a zápisníc z hlavného pojednávania bol nútený dospieť k záveru, že kľúčové skutky, ktoré sa tu kladú za vinu s najväčšou pravdepodobnosťou ani nie sú trestné činy (a to dokonca ani vo vzťahu k niektorým kajúcnikom, ktorí sa k nim priznali).

Okrem toho ma táto kauza zaujala z pohľadu obvineného podnikateľa Ing. Jozefa Brhela (staršieho), pretože v jeho prípade okrem toho, že skutky, ktoré sa mu kladú za vinu, nie sú trestnými činmi, naviac pristupuje okolnosť, že tieto jeho údajné skutky preukazujú len podľa mňa nevierohodné kajúcnické výpovede.

Zároveň, povedzme si úprimne, Ing. Jozef Brhel ako známy a úspešný podnikateľ je vo všeobecnosti ideálny terč na rôzne osočovania a podozrenia, pretože to majú niektorí ľudia vo vzťahu k bohatým ľuďom radi a vo verejnom priestore to tak môže pôsobiť ľúbivo. A popasovať sa aj s týmto aspektom pri analýze jeho údajnej trestnej činnosti považujem za výzvu.

Samozrejme so súhlasom Ing. Jozefa Brhela a jeho obhajcov som mal možnosť preštudovať si vyšetrovací spis, obžalobu a zápisnice z hlavných pojednávaní a samozrejme mal som možnosť povedať, že o tom písať nechcem. Ale ja o tom písať chcem.

Kauza Mýtnik a Jozef Brhel starší

Samotných viac-menej súvisiacich päť skutkov v tejto obžalobe je vyjadrených v skutkových vetách na ôsmich stranách, pričom prvé tri sa týkajú Ing. Jozefa Brhela, takže z hľadiska prehľadnosti textu tu prvé dve vymedzenia skutkov nebudem citovať. Skrátim, o čo v prvých dvoch bodoch obžaloby ide.

V prvom rade malo ísť o konanie organizovanej skupiny, v ktorej mal ako jeden z organizátorov vystupovať Ing. Jozef Brhel, dokonca formulácia obžaloby sa snažila navodiť dojem, že bol hlavným organizátorom. To, že z popisu skutku v obžalobe vyplýva skôr to, že organizátormi mali byť najmä vtedajší prezident Finančnej správy SR Ing. František Imrecze a Michal Suchoba (aj keď ako organizátori označení neboli), ktorí získali status spolupracujúcich obvinených, len poukazuje na fakt, že ako organizátori (čo vyplýva z popisu skutku, nie z ich označenia) nikdy nemali status spolupracujúcich obvinených získať. Bola to predsa primárne ich trestná činnosť (ak by to teda boli trestné činy).

Prvý skutok kladený Ing. Jozefovi Brhelovi za vinu bol kvalifikovaný ako pokračovací obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona v súbehu so zločinom machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona a údajná zločinecká skupina sa ho mala dopustiť tak (skrátene parafrázujem), že Ing. František Imrecze za finančnú správu uzatvoril so spoločnosťou ALLEXIS s.r.o. prioritne Michala Suchobu zmluvy na dodanie informačných systémov pre finančnú správu (informačný systém ALLADIN, informačný systém kontrolných známok, informačný systém Virtuálna registračná pokladnica a eKasa) vrátane zabezpečenia ich správy a následného servisu v celkovej sume 53.822.133 € bez DPH a to s vylúčením zákona o verejnom obstarávaní, v režime stupňa utajenia „vyhradené“, čo znamená na priamo, bez širšej súťaže. Orgány činné v trestnom konaní predložili znalecký posudok, podľa ktorého mali dané informačné systémy hodnotu len 8.688.287 eur bez DPH a teda rozdiel medzi týmito dvoma sumami vo výške 45.193.846 eur bez DPH vyhodnotili ako škodu, ktorá v súvislosti s týmto obchodom vznikla štátu. Malo tak teda prísť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ktorý spočíva v tom, že sa potrestá: kto inému spôsobí škodu veľkého rozsahu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu alebo vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Rozhodujúce je tu teda spôsobenie škody, inak nemôže ísť o trestný čin.

Naproti uvedenému obhajoba predložila dva znalecké posudky, jeden zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, z ktorých vyplýva, že nadobúdacia suma za tieto informačné systémy odzrkadľuje ich reálnu hodnotu v danom čase. Aj keď suma cez 53 miliónov eur. za nejaký software sa zdá byť závratná, treba si uvedomiť, že v rokoch 2013 a 2014, kedy boli pôvodné zmluvy uzavreté (dodatky k zmluvám sú aj z neskorších rokov), pri nastupujúcej digitalizácii, boli kvalitné počítačové systémy zodpovedajúce dostatočným bezpečnostným štandardom, pomerne vzácnou vecou a tieto konkrétne systémy reálne pomohli výrazne obmedziť daňové úniky. Navyše treba povedať, že zo všetkých znaleckých posudkov, aj z toho, ktorý zabezpečili orgány činné v trestnom konaní z Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a o ktorý opreli tvrdenie o vzniku škody, vyplýva, že pri týchto systémoch nie je možné vykonať komparačnú analýzu o cene, pretože na trhu v danom čase neexistovali produkty, s ktorými by bolo možné skúmané produkty porovnať. Teda pri stanovovaní tejto hodnoty ide o odhad. Samozrejme na základe odborných kritérií. Ako je ale možné, že závery v znaleckých posudkoch sú natoľko diametrálne odlišné?

Znalci boli podrobení výsluchom na hlavnom pojednávaní a zatiaľ čo prokurátorovi sa podarilo poukázať akurát tak na chybu v znaleckom posudku zabezpečenom obhajobou zo Slovenskej technickej univerzity (podieľalo sa na ňom viac ako desať ľudí), podľa ktorej v parciálnej časti mala byť hodnota systémov a ich prevádzky ešte vyššia, čo je v danom prípade na prospech obžalovaných, v prípade jediného znaleckého posudku obžaloby v tejto otázke sa ukázalo, že znalec, ktorý ho spracovával ani na ďalšie pojednávanie nebol schopný doniesť cenníky, ktoré mali mať na Ústave k dispozícii na stanovenie ceny práce odborníka v oblasti Informačných technológií, tzv. man-day, teda prepočet hodín práce a ich finančné vyjadrenie na ľudí, ktorí sa na tomto vývoji zúčastnili, a z ktorých podľa svojich vyjadrení vychádzal. Napokon dodal vyjadrenia od niekoľkých firiem, ktoré sa vývojom v IT zaoberajú, avšak ako sa neskôr ukázalo, tieto cenníky mu boli dodané až po tom, ako dokončil a odovzdal znalecký posudok a po hlavnom pojednávaní, na ktorom sa ho pýtali na spôsob výpočtu man-dayov. To znamená, že pri obhajobe svojej znaleckej činnosti klamal, evidentne nevychádzal zo žiadnych relevantných podkladov a jeho znalecký posudok, na ktorom stála a padala obžaloba za trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, je dôkazne absolútne nehodnotný (za uvedený delikt bol znalec postihnutý v správnom konaní).

Naviac treba povedať, že o približne rok neskôr sa v susednej Českej republike zabezpečoval vývoj a prevádzka systému podobného informačnému systému Virtuálna registračná pokladnica a eKasa (jedna z troch inkriminovaných zmlúv) a zatiaľ, čo vývoj a prevádzka tohto slovenského systému stála 14.655.251,67 € bez DPH, pri českom to bola suma 540 miliónov českých korún (370 miliónov vývoj a 170 miliónov prevádzka), čo je pri kurze 27 korún českých za euro (v danom roku 2015 sa tento kurz stabilne pohyboval od 27 do 28 korún českých za euro) 20 miliónov eur. Nuž v porovnaní s Čechmi sme ešte ušetrili.

To, že znalecký posudok obžaloby bol zásadne relevantne spochybnený, napokon uznal aj samotný prokurátor JUDr. Ondrej Repa, PhD. (napr., že znalecký posudok nezohľadňuje hodnotu a cenu licencii a autorských práv), ktorý ďalej tvrdil, že suma škody prevyšuje 650 000 eur.. Odhliadnuc teraz od toho, že majetková škoda napĺňajúca znaky trestného činu, musí byť presne a jasne vyčíslená a teda tvrdenie, že predstavuje viac ako 650 000 eur. v danom kontexte pôsobí úsmevne, pôvodná údajná škoda 45 miliónov eur. a napokon finálne tvrdená nekonkrétna údajná škoda prevyšujúca 650 tisíc eur. predstavujú z hľadiska závažnosti brutálne rozdielne následky údajných trestných činov.

Takže tá cena bola v poriadku a k žiadnemu spáchaniu trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku nedošlo. A keby aj došlo, pre spáchanie tohto činu sa vyžaduje porušenie osobitnej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, takže tohto činu sa ako páchateľ či spolupáchateľ mohol dopustiť tak akurát František Imrecze, ktorý zastupoval štátny orgán, prípadne ďalšie osoby z Finančnej správy, ktoré sa podieľali na tomto obchode a mali zverenú aspoň čiastočnú zodpovednosť za spravovanie jej majetku. Určite sa tohto trestného činu ani ako páchateľ ani ako spolupáchateľ nemohol dopustiť Ing. Jozef Brhel, pretože aj ak by mal niečo spoločné s týmto obchodom, nemal žiadnu osobitnú povinnosť spravovať alebo opatrovať majetok finančnej správy.

Trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona spočíva v tom, že sa potrestá: kto v súvislosti s verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech koná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom obstarávaní alebo verejnej dražbe alebo dojedná niektorému súťažiteľovi alebo účastníkovi verejnej dražby prednosť alebo výhodnejšie podmienky na úkor iných súťažiteľov alebo účastníkov verejnej dražby a zároveň tým spôsobí škodu veľkého rozsahu.

Obžaloba a celé dokazovanie sa podľa mojej mienky nedostatočne vysporiadalo s otázkou, či vôbec k tomuto trestnému činu mohlo dôjsť, pretože, aby k nemu došlo, muselo by byť jednoznačne právne preukázané, že k nákupu týchto informačných systémov obsahujúcich množstvo citlivých informácii, do ktorých ak by sa nabúrali hackeri, mohli by spôsobiť obrovské škody, po prvé nemohlo prísť v režime stupňa utajenia „vyhradené“ a po druhé, že údajní páchatelia o tom vedeli, alebo aspoň boli uzrozumení s tým, že takúto možnosť nemajú, teda, že tento režim nie je možné použiť. Pritom finančná správa postupovala podľa vtedy platného a účinného zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konkrétne podľa § 1 ods. 2 písm. a), podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje na zákazku, pri ktorej plnení sa musia použiť osobitné bezpečnostné opatrenia alebo pri ktorej je nevyhnutná ochrana základných bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie. A toto pri všetkej úcte, aj keď môžu existovať rôzne odborné názory, za žiadnych okolností nemôže byť trestným činom, pretože tvrdiť, že nik nemôže vyhodnotiť, že systémy obsahujúce tak závažné citlivé informácie, akými disponuje finančná správa a od ktorých je závislé financovanie štátneho rozpočtu, nespadajú pod citlivé informačné systémy, na ktoré sa vzťahujú osobitné bezpečnostné opatrenia, jednoducho nie je možné. Teda úmyselné zavinenie protizákonného konania rezultujúceho do machinácii pri verejnom obstarávaní tu jednoducho nie je, aj keby prevládol názor, že sa toto ustanovenie vtedajšieho zákona o verejnom obstarávaní na danú situáciu nemalo aplikovať.

Zvlášť, keď v Českej republike aj v Maďarsku sa obdobné systémy obstarávali tiež približne takýmto spôsobom.

Skutok v bode dva kladený za vinu Ing. Jozefovi Brhelovi priamo nadväzuje na skutok v bode jedna a je kvalifikovaný ako pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona v znení zákona účinného v čase spáchania skutku (do 31.12.2020) a mal spočívať v tom, že financie získané zo zmlúv o obstaraní informačných systémov uvedené v bode jedna mali byť prevedené na ďalšie spoločnosti väčšinou s obdobnou časťou názvu „Allexis“, v čom mala spočívať ich údajná legalizácia. Tu by som rád upozornil na tri veci. Po prvé, na to, aby mohlo ísť o trestný čin legalizácie príjmov (výnosov) z trestnej činnosti, by najskôr musela byť uznaná vina za aspoň jeden z trestných činov uvedených v bode jedna, čo podľa môjho presvedčenia neprichádza do úvahy. Po druhé, ak by predsa len bolo konštatované, že v bode jedna ktokoľvek spáchal trestný čin v súvislosti s uvedenými finančnými prostriedkami, bolo by potrebné preukázať, že v tomto prípade ide o slabo urobenú legalizačnú schému, v ktorej sa dajú koncoví užívatelia výhod ľahko vysledovať. Lenže v tomto prípade zjavne nešlo o legalizačnú schému, pretože nemala za cieľ finančné prostriedky zamaskovať, ukryť ich pôvod, ale naopak išlo o finančné a obchodné operácie, ktorých cieľom bolo v súlade s medzinárodnými dohovormi optimalizovať daňové povinnosti (len v členských štátoch EÚ) a ktorých koncoví užívatelia boli ľahko vysledovateľní (v takom prípade nejde o trestný čin legalizácie). A boli nimi Michal Suchoba a Jozef Brhel MBA (teda mladší z Brhelovcov). A po tretie, jediná obchodná operácia, ktorá na pohľad spája spoločnosť, ktorej akcionárom je Ing. Jozef Brhel (starší), s danými financiami pôvodne od spoločnosti ALLEXIS s.r.o. vo výške 766 888 eur. sa ukázala ako omyl orgánov činných v trestnom konaní, pretože spoločnosť, ktorej akcionárom je Ing. Jozef Brhel túto sumu síce obdržala od tej istej spoločnosti, do ktorej išli aj financie pôvodne z ALLEXIS s.r.o., ale presne tú istú sumu (v rovnakej výške) získala spoločnosť, ktorá ju potom poslala spoločnosti, kde je akcionárom Ing. Jozef Brhel za obchodnú operáciu od úplne inej spoločnosti, ktorá nemá s týmito vecami nič spoločné.

K týmto dvom skutkom vo vzťahu k Ing. Jozefovi Brhelovi treba uviesť, že on v žiadnej obchodnej operácii v týchto prípadoch nevystupoval, účasť na týchto skutkoch je mu pripisovaná len na základe pomerne nekonkrétnych výpovedí kajúcnikov o akomsi údajnom vplyve Ing. Jozefa Brhela (staršieho) a to konkrétne Ing. Františka Imreczeho, prezidenta Finančnej správy, ktorý dané zmluvy za Finančnú správu podpisoval a spolumajiteľa spoločnosti ALLEXIS, s.r.o. Michala Suchobu. Nepriamo, teda podľa ich výpovedí z počutia (teda vypovedali, že to počuli od primárnych kajúcnikov, ale neboli pri tom) o tom hovorili ďalší kajúcnici, najmä ďalší funkcionár finančnej správy Daniel Čech a Jana Rovčaninová, konateľka spoločnosti ALLEXIS, s.r.o.

Všetko išlo o osoby, ktoré mali výrazný podiel na daných skutkoch a teda je pravdepodobné, že mali dôvod klamať, ak ich orgány činné v trestnom konaní presviedčali, že išlo o trestné činy (aj keď z toho, čo som uviedol vyššie vyplýva, že nešlo). Žiadne ďalšie relevantné priame ani nepriame dôkazy o účasti Ing. Jozefa Brhela na týchto skutkoch nie sú.

Isteže, tých výpovedí kajúcnikov je v tomto prípade viac, ale občas sa stáva, že sa kajúcnici koordinujú, aby svoju vinu hodili na druhého. A môže sa stať (netvrdím, že sa to stalo v tomto prípade, ale vylúčiť to nemôžem) aj to, že ich k tomu dovedú (samozrejme protiprávne) orgány činné v trestnom konaní (mimochodom na hlavnom pojednávaní zo strany obhajoby zazneli požiadavky na bližšie preskúmanie aktivít prokurátora JUDr. Ondreja Repu, PhD. a skupiny tzv. čurillovcov v tomto smere a to aj v kontexte známej kauzy vytvárania tzv. technického spisu a konania výsluchov v dome v bratislavskom Lamači). Podľa môjho názoru však takéto dôkazy len výpoveďami kajúcnikov nie sú spôsobilé spoľahlivo preukázať vinu, pretože sa neverifikujú ďalšími dôkazmi, a to je proti štandardom dokazovania aj z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva.

To isté, ba dokonca v tomto prípade šlo len o jedného kajúcnika, sa týka aj skutku číslo tri, ktorý nebol formulovaný až tak obsiahlo a preto ho uvádzam v plnom znení z obžaloby: „v presne nezistený deň v mesiaci november alebo december v roku 2012, potom ako bol Ing. Martinom Fleischerom (stíhaný v samostatnom trestnom konaní a o vine, ktorého doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté) ako generálnym riaditeľom sekcie ekonomiky Finančného riaditeľstva SR vytvorený plán verejných obstarávaní na rok 2013 na FS, ktorý bol aj následne podpísaný prezidentom finančnej správy Ing. Františkom Imreczem a bol rozdelený na zákazky podľa objemu v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, obv. Ing. Jozef Brhel telefonicky kontaktoval Martina Fleischera s tým, že ho požiadal nech prinesie hotový plán verejných obstarávaní, na základe tejto požiadavky Martin Fleischer prišiel na 10. poschodie hotela DoubleTree by Hilton, Trnavská cesta 27/A, Bratislava, kde sa nachádzali kancelárske priestory, ktoré užívali obv. Ing. Jozef Brhel a Peter Brhel, kde Martin Fleischer doniesol plán verejných obstarávaní v dvoch vyhotoveniach a jedno vyhotovenie odovzdal v zasadačke Petrovi Brhelovi, následne Peter Brhel potom ako označil farebne červenou v prípade oblasti informačných systémov a zelenou ďalšie záujmové oblasti, v ktorých mali záujem, aby verejné obstarávania vyhrali ich spriaznené spoločnosti s výnimkou tých, o ktoré nebol záujem, odovzdal takto upravený zoznam v jednom vyhotovení Martinovi Fleischerovi a v jednom vyhotovení si ho ponechal, následne Martin Fleischer v prípade zostávajúcich položiek, o ktoré nebol záujem, kedy išlo rádovo o položky do 30 tis. eur bez DPH – zákazky s nízkou hodnotou, tieto označil modrou farbou, tieto verejné obstarávania prebehli a od zástupcov víťazných spoločností prevzal v presne nezistené dni v roku 2013 v obálkach, najmä Ing. Pavol Boško (ktorého vec bola vedená v samostatnom trestnom konaní), ale aj Martin Fleischer na benzínovej pumpe na výjazde zo Senca smerom na Bratislavu, v reštaurácii U Štrngáča, Ružinovská 14, Bratislava, v reštaurácii TOWERS v Troch vežiach v Bratislave, na parkovisku pred hotelom GATE ONE v Bratislave, ako aj na ďalších doposiaľ neustálených miestach v Bratislave, úplatok v rôznej výške v rozpätí 8% až 10% z hodnoty zákazky, ktorý predstavoval sumu 3.000 eur – 4.000 eur v bankovkách nominálnej hodnoty 50 eur a po vyzbieraní celkovej sumy 40.000 eur, ktoré po jednotlivých menších obnosoch odovzdal Ing. Pavol Boško Ing. Martinovi Fleischerovi a tento v presne nezistený deň v novembri 2013 osobne v obálke túto sumu 40.000 eur odovzdal v kancelári na 10. poschodí DoubleTree by Hilton obv. Ing. Jozefovi Brhelovi, ktorú menovaný prijal, a v presne nezistený deň v decembri 2013 na vianočných trhoch v Bratislave obv. Ing. Jozef Brhel odovzdal Martinovi Fleischerovi obálku s hotovosťou v sume 5.000 eur, ktorú Martin Fleischer prijal ako odmenu za vykonané kroky“.

V prípade tohto skutku (pôvodne zastavený pre premlčanie, ale Ing. Jozef Brhel trval na jeho prejednaní, nepochybne práve pre jeho absurdnosť), samozrejme kvalifikovaného ako korupčný trestný čin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, je ešte menej pravdepodobné, že sa ho dopustil Ing. Jozef Brhel. V prvom rade vychádza vo vzťahu k Jozefovi Brhelovi iba z výpovede jediného kajúcnika Martina Fleischera, ktorý navyše tvrdí, že všetky peniaze ktoré vybral, 40. 000 eur. (inak podľa výpovede na hlavnom pojednávaní vraj prostredníctvom podriadeného, iného kajúcnika Ing. Pavla Boška, ktorý sa k činu priznal vrátane výšky sumy úplatkov a uzavrel o ňom dohodu o vine a treste, ale na hlavnom pojednávaní v kauze Mýtnik vypovedal, že nevie, o aké sumy šlo, pretože boli v obálke), dal Ing. Jozefovi Brhelovi a ten mu z nich až následne mal dať 5.000 eur. Prečo takto? Prečo neskôr? Prečo nie hneď? A to „snaživému“ vymáhačovi nevadilo, že z toho na prvý pohľad nič nemá? Vo všeobecnosti možno konštatovať, že kajúcnikom sa mimoriadne oplatí tvrdiť, že peniaze, ktoré získali svojou trestnou činnosťou, odovzdali niekomu inému, niekomu „nad nimi“, pretože spolupracujúci obvinený musí vydať peniaze, ktoré získal svojou trestnou činnosťou. Ale keď povie, že ich získal niekto iný, musí ich vydať ten a kajúcnik ich tým pádom neprizná. Osobne si myslím, že aj toto je ten prípad.

Keď o tomto skutku vypovedal František Imrecze ako prezident Finančnej správy, vypovedal, že systém farebného označovania zákaziek si robil Martin Fleischer, nie Peter Brhel ani Ing. Jozef Brhel starší.

Kauza dorovnávania platu

Mimochodom na Ing. Jozefa Brhela je aktuálne obvinený aj v inom trestnom konaní, ktoré je aktuálne v štádiu prípravného konania a v krátkom čase má prísť k preštudovaniu spisu obhajobou, a to za trestný čin podplácania podľa § 333 ods. 1 ods. 2 písm. b), ods. 4 Trestného zákona v súvislosti s údajným „dorovnávaním platu“ už spomínanému kajúcnikovi a prezidentovi Finančnej správy Ing. Františkovi Imreczemu (pretože prišiel zo súkromnej sféry, kde mal vraj vyšší plat), a to po 200. 000 eur. ročne od roku 2014 po rok 2018 celkovo 1. 100. 000 eur.. Pritom z návrhu na obžalobu nie je vôbec jasné, čo malo byť protihodnotou tohto údajného dorovnávania (spomína sa obsadzovanie rôznych pozícii na finančnej správe ľuďmi od Ing. Jozefa Brhela, ale nie v kontexte údajného dorovnávania), čo je podmienkou trestného činu podplácania.

Tento prípad je podľa môjho názoru od začiatku jeden veľký nezmysel, v ktorom neboli preukázané základné skutočnosti. Napríklad čo sa malo s údajnými úplatkami naozaj stať, pretože pôvodná jedna veta o tom, že ich mal jediný priamy svedok (teda ktorý mal byť pri údajnom „dorovnávaní platu“), kajúcnik Imrecze, minúť na spotrebu, naozaj nestačí. A tiež nestačí následné doplnenie (jeho realizácia časovo súvisí s verejnou kritikou nedostatočného dokazovania týchto údajných skutočností) nič nehovoriacich fotografii z dovoleniek, ktoré by kľudne mohli byť aj stiahnuté z internetu a excelovská tabuľka s vyplnením celých súm za jednotlivé dovolenky bez ďalších dokladov (okrem sumy 125. 000 eur. z jednej cestovnej kancelárie, ktoré sú doložené faktúrami, čo je však len zlomok sumy a tiež to nepreukazuje pôvod týchto finančných prostriedkov u Ing. Jozefa Brhela).

Ďalší svedkovia, tiež všetko kajúcnici, vraj o tomto „dorovnávaní platu“ hovorili s Imreczem, ale napríklad kajúcnik Daniel Čech uviedol inú sumu než samotný Imrecze, čo tieto dôkazy ešte viac podkopáva, nehovoriac o tom, že chváliť sa úplatkom a produkovať tak proti sebe dôkazy môže urobiť akurát tak človek mdlého rozumu a ten by asi Finančnú správu viesť nedokázal. Opäť, tieto kajúcnické výpovede sú absolútne nevierohodné a vyvolávajú otázniky, či neboli následne nezákonne koordinované.

Záver

Som presvedčený, že na konci dňa sa kauza Mýtnik rozplynie a zostane po nej len spomienka na monsterproces, ktorý chcel byť niečím, čím v skutočnosti nikdy nemal šancu byť, výkladnou skriňou boja proti najzávažnejšej ekonomickej kriminalite.

Ing. Jozef Brhel strávil v protiústavnej väzbe 299 dní (vrátane dňa 5. 2. 2021).

Autor: prof. JUDr. Eduard Burda, PhD. – autor pôsobí ako profesor na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.