Zdá sa, že jeden príbeh „kultúrnych partizánov“ sa chýli ku koncu. Urobili všetko, čo mohli, aby sa vzopreli tejto vláde, ale povaliť ministerku s tajomníkom nedokázali. Pritom mali na svojej strane výdatnú pomoc liberálnych médií (a opozície). Tie s vervou prinášali „zaručené“ informácie – niekedy aj v niekoľkých článkoch naraz – o tom, prečo musí rezort kultúry zmeniť vedenie. Prezentovali to ako svoj „kvalifikovaný“ pohľad na vec…

Najväčším esom posledného protestu iniciatívy Otvorená kultúra malo byť meno Paľa Haberu. Nie však preto, že by bol intelektuálom prvej triedy – jednoducho kvôli jeho statusu komerčne úspešného hudobníka či porotcu televíznej Superstar. Pre niektorých to je možno veľká vec, ktorá dáva názorom váhu. Aká je však pravda?

Haberova pódiová kritika vlády bola tuctová, povrchná a ešte aj egocentrická: Hneď z úvodu sa pochválil, že naposledy bol na námestí spievať v roku ´89. Za tým ponechal dramatickú bodku, aby pridal vážnosti tej hlbokej myšlienke – keď sám veľký Habera príde medzi plebs, to už je veľká vec! Vtedy vystúpil proti režimu, teraz to urobil znovu – trikrát hurá! Lebo on sa nechce „vracať do minulosti“, alebo aby mu niekto „zakazoval dlhé vlasy“…

Vtipné? Možno tak na úrovni karikatúr Denníka N.

Pritom Haberova angažovanosť nie je vôbec na mieste: Čo už on má spoločné so štátom dotovanou kultúrno-umeleckou sférou? Okrem toho, že sa v nej pohybujú jeho kamaráti a kolegovia? Veď sám je predsa komerčne úspešný spevák a televízny účinkujúci, on nespadá pod štátny rozpočet, pokiaľ viem. To znamená, že sa ako slobodný umelec na voľnej nohe nezodpovedá občanom, nežije z našich daní, nie je oficiálnym zástupcom Slovenskej republiky. Inými slovami, môže si „v práci“ robiť, čo chce.

Tak komu ide rozprávať o obmedzovaní slobody?

Herec Martin Huba v rámci otvorenia protestu prečítal z papiera, že ministerka Šimkovičová ostáva na svojom poste napriek dvom petíciám s dvestotisíc signatármi. Lenže išlo o legitímne petície s pravdivými osobnými údajmi a vlastnoručnými podpismi? Pokiaľ si spomínam, tak hneď prvá bola len internetová výzva, ktorú si mohol vyplniť hocikto pod fiktívnymi údajmi aj viackrát. Veď medzi menami sa objavila aj Pamela Anderson – k takej pofidérnej akcii sa skutočne hlási seriózny umelec?

Na podporu slovenskej kultúry sa vo štvrtok v Bratislave konal pochod

Hubovi zdatne sekundoval Robo Roth, dnes už u širokej verejnosti viac známy z protestov, než z umeleckej tvorby. Hovoril o neznášanlivosti, homofóbii a nacionalizme vo vedení rezortu. Dobre, nech si myslí, čo chce – máme slobodu názoru i vyjadrovania. Skutočnosť je však taká, že tzv. oficiálna, teda štátom dotovaná oblasť kultúry, kam patria inštitúcie, ktorých zriaďovateľom je štát, smerovala za bývalých vlád dlhodobo k úpadku a dekadencii.

Ako ináč pomenovať experimentálne inscenácie, v rámci ktorých sa nadáva publiku – a to na doskách SND?

Ak je to raz Slovenské národné divadlo, potom sa treba držať kvalít, ktoré má v názve. SND má reprezentatívnu funkciu, to nie je priestor na autorské divadlo v štýle, povedzme, GUnaGU alebo Stoky. Stačí, keď si ľudia porovnajú tie názvy, a rozdiel je jasný na prvý pohľad.

Ale vyskakujúci herci a spol. si hudú vlastnú pesničku. Nepochopili, že v našej vlasti prebieha nevyhnutný kultúrny reset z uleteného stavu späť do normálu. Je to niečo, čo si vyžiadali sami občania, keď zvolili aktuálnu vládu. Niekto namieta chabým argumentom, že zástupcovia SNS mali vo voľbách len tesne nad päťpercentnou hranicou – akoby tým pádom bola ich legitimita znížená!

Nuž, milí kolegovia, keď raz Slovan nabije Barcelonu 1:0, nebude z hľadiska faktov a histórie dôležitý gólový rozdiel, ale výsledok ako taký. Takže mávať percentami je argumentačný prešľap.

Ak si chcú umelci označkovať Šimkovičovú ako homofóbnu nacionalistku, je to len a len ich vlastný uhol pohľadu. Nie je potrebné sa ministerky zastávať, ona totiž nič homofóbne a nacionalistické (v negatívnom zmysle toho výrazu) neurobila. Vadí, že sa pokúša chrániť hodnoty a tradície, na ktorých stojí naša štátnosť? Čítali ste Ústavu? Hneď na začiatku sa píše, že Slovenská republika nepodlieha žiadnym ideológiám – a to vrátane liberalizmu. Slovenské kultúrne ustanovizne majú byť ideologicky nezávislé, preto do ich priestorov nepatrí napríklad ani prezentácia či propagácia LGBTi agendy. Je to legitímne rozhodnutie v plnej kompetencii ministerky, ktorá však nikomu nezakazuje „dlhé vlasy“.

Po ďalšie, hercov či umelcov nevolil nik. Nie sú to oni, kto bude určovať, akú formu prezentácie majú zvoliť štátne kultúrne inštitúcie. Oni sú len zamestnanci – robotníci ako všetci ostatní. Sú platení za vykonávanie svojho remesla, nie za amatérsku politickú filozofiu. Môžu sa slobodne vyjadriť, a tam aj zhasla.

Keď teda v rezorte kultúry prebieha všetko v súlade so zákonom, tak na čo bol ten štvrtkový protest vlastne dobrý?

Povedzme si otvorene: Sorošmédiami štvaný ľud si potrebuje zaujúkať, či je leto, či zima. Tak dostali jeden predvianočný koncert zdarma… Aj s Jobusom a Kocábom, s obligátnou pripomienkou vojny na Ukrajine a kopaním do Ruska. Čo vedia títo ľudia o vládnutí a súčasnej geopolitickej situácii? Odpoveď je skrytá v samotnej otázke…

A viete čo? Poďme si aj my zaspievať, na ich adresu: „Nič nové na svete, dáme si repete!“

Prečítajte si tiež

• Štafetový protest Slovenská kultúrna pochodeň vyjadrí nesúhlas s riadením Ministerstva kultúry SR
• Herci sa vyhrážajú vláde
• A je to tu znovu. Opozícia zvoláva ľudí na protivládny protest. Má to ale háčik, nie každý je vítaný alebo súhlasí