Nestačí, že na utorok dávajú dokopy veľký protest šimečkovci. Nezávisle od opozičníkov sa zobudila umelecká časť Bratislavy, a chystá vlastný pochod – o deň skôr. V pondelok podvečer sa ľudia z kultúrnej brandže vyberú od novej budovy SND na námestie SNP, kde si spolu zaskandujú. Skoro ako za „starých dobrých čias“, keď ešte na protivládne mítingy chodil istý pán Cintula…

„Iniciatíva“ (netuším, čo to je za právnu formu…) Otvorená kultúra (viac TU) stála aj za prvou výzvou/petíciou na odvolanie ministerky Šimkovičovej. Spája ľudí a združenia údajne „slobodného“ charakteru. Podotknime, že pod slobodou asi rozumejú, že si môžu robiť všetko…

Podporuje ich napríklad aj Staromestská knižnica Bratislava, Nová Cvernovka, Nadácia mesta Bratislavy, Hidepark Nitra, Divadlo P. O. Hviezdoslava (a rad ďalších divadiel), Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, ale aj akademické inštitúcie ako VŠMU a VŠVU…

Ozvalo sa dokonca tzv. Študentstvo Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. To vníma „so znepokojením a rozhorčením aktuálny vývoj v slovenskej kultúre.“

Prosím vás, čo je to „študentstvo?“ Nejaký zásadný orgán, volený študentmi a odobrený akademickou radou, aby sa mohol takto vyjadrovať v ich mene?

Akokoľvek…

Všetko jedna partička, zdá sa. Nehovoriac o známych tvárach z radov hercov, ktorí sa pripojili. Ich výzva znie v skratke takto: „Kultúra je a musí zostať nezávislá od straníckej príslušnosti, preto svoj protest nespájame so zhromaždením organizovaným politickými stranami. Náš hlas je slobodným hlasom slovenskej kultúry, ktorá naprieč žánrami a kultúrnymi odvetviami hovorí NIE praktikám Ministerstva kultúry SR.“

Online priestor tak zahltili cez víkend agitačné videjká hercov ako Táňa Pauhofová, Rebeka Poláková (to ani neviem, kto je), či Richard Stanke, podľa ktorého pretiekol pohár trpezlivosti. Sú vraj jednotní a spájajú sa po celom Slovensku – nuž, to sa ešte uvidí…

A je to tu znovu. Opozícia zvoláva ľudí na protivládny protest. Má to ale háčik, nie každý je vítaný alebo súhlasí

Lenže kto dal týmto ľuďom mandát, aby si prisvojovali právo určovať, ako viesť ministerstvo kultúry?

Ale nie, nič nehovorte, už viem – to je tá „otvorená spoločnosť“, o ktorej štebocú vrabce nad bratislavskou kaviarňou. Nový pilier demokracie, údajne. Podľa Mr. Soroša, miliardára a filantropa, ktorý tento pojem politickej filozofie ukradol svojmu učiteľovi K. R. Popperovi a spopularizoval ho zásahmi do mladých demokracií vo východnej Európy.

Počúvajte, „otvorená spoločnosť“: Slovenská republika NIE JE liberálna demokracia sorošovského typu. Už to pochopte. Tu určuje pravidlá ešte stále ústava. A podľa nej sme parlamentná, zastupiteľská demokracia. Ľud si teda volí zástupcov, ktorí budú riadiť štát, na najbližšie štyri roky. Bodka, konečná, zhasla fajka.

Veď ako by to vyzeralo, keby vláda menila ministrov na základe tlaku rozhorčených, údajne nezávislých voličov opozičných strán? Neporiadok, chaos, bordel – to prináša svojvôľa hlučnej menšiny z ulice.

Viete, oni operujú heslom, že slovenská kultúra patrí nám všetkým. A v tom majú pravdu! Ibaže kto to je, „my všetci“? Oni si myslia, že Slováci sú len tá skupina ľudí, čo chodí na Pohodu, pochody PRIDE, a v profilovke na Facebooku má vlajočku Ukrajiny. Avšak to je len zlomok obyvateľstva. Ak chceme skutočne tvoriť – pod záštitou štátu – umenie pre všetkých, potom to musí byť také umenie, ktoré neuráža, nevyťahuje hady z vreca a zbytočne neprovokuje. Za peniaze daňových poplatníkov majú vznikať diela všeobecne prijateľné daňovými poplatníkmi. To je betónová logika veci, tá nepustí.

Takže na jednej strane áno, umenie je slobodné – avšak ako ktoré, ako ktoré!

Keď som ešte písal brakové romány hororového žánru, ani by mi nenapadlo, aby som na taký druh literatúry pýtal podporu od štátu. Prišlo mi to jednoducho smiešne. Žiadať o grant na dekadentnú knihu peniaze od slovenských občanov? Veď by som sa hanbil.

Priatelia, umelecká tvorba si vždy nájde svoju cestu. K tomu nepotrebuje povolenie od úradov či ministerky. Kto sa niekedy v tejto sfére pohyboval, alebo pozná dejiny umenia, ten vie, že kto nadovšetko túži tvoriť, ten si nájde cestu.

Platforma Otvorená kultúra však tvrdí niečo iné, keď vo svojom vyhlásení uvádza, že „Chcú nám zobrať slobodnú kultúru.“ Nie, nechcú. Nič také totiž ani nie je možné. Chcú len upratať v pojmoch a dojmoch, a uviesť niektoré veci, čo sa vymkli z kĺbov, na pôvodné miesto.

Ale skutočná krajnosť celého protestného podniku je posledná veta vyhlásenia: „Nedáme sa, aj keby sme mali byť v uliciach každý deň!“

Dúfam, že sa ich vášne upokoja, pretože takáto vyhrážka môže mať rozličné neblahé dôsledky…

A na záver odkaz pre tých, ktorí si myslia, ako sú nenahraditeľní a úžasní. Takto sa o SND pre Plusku vyjadril jeden z posledných veľkých hercov starej generácie, Oldo Hlaváček: „Hrdý názov ostal, no keď som tam bol naposledy, myslel som si, že som na predstavení nejakého ochotníckeho divadla. Takéto výkony na javisku našej prvej scény nemajú čo robiť. A to nie je len môj názor. Možno sa medzičasom zlepšili, ale tak ma znechutili, že ma to tam už neláka chodiť.“

Ostáva spolu s pánom hercom vyjadriť presvedčenie, že s novým vedením bude azda Slovenské národné divadlo nielen opäť vyhovujúce vkusu náročného diváka, ale aj opäť skutočne národné…