Excelencia, uplynuli presne štyri roky od mohutnej ruskej invázie na Ukrajinu…

Štyri roky vojny takéhoto rozsahu je už príliš veľa. A intenzita tejto vojny neustále rastie. Preskúmal som aj štatistiky: v porovnaní so situáciou spred štyroch rokov sú ruské ozbrojené sily na ukrajinskom území približne štyrikrát početnejšie. Bombové a dronové útoky sa za tieto roky znásobili trikrát až štyrikrát. Správy Organizácie Spojených národov a ďalších organizácií upresňujú, že narastá aj počet obetí medzi civilným obyvateľstvom. Na začiatku vojny sa väčšina civilných obetí – mŕtvych alebo zranených – nachádzala na okupovaných územiach alebo blízko frontovej línie. Dnes narastá počet nevojenského obyvateľstva, ktoré je zabité alebo zranené ďaleko od frontu. OSN uvádza, že 35 % mŕtvych a zranených civilistov je roztrúsených po celom území Ukrajiny.

Takže útoky sa potvrdzujú aj ďaleko od bojovej línie…

Áno. Najväčší počet obetí bol potvrdený pri jednom konkrétnom bombovom útoku minulý rok v Ternopile, teda v meste veľmi ďaleko od frontu. Minulý rok tiež zahynulo mnoho civilistov v hlavnom meste Kyjev. Dvadsať veľvyslanectiev utrpelo viac či menej vážne škody. Samotná apoštolská nunciatura bola minulý rok v júli mierne poškodená. Naopak, z ašerbajdžanského veľvyslanectva nezostalo takmer nič, napriek tomu, že prezident Alijev upozornil ruských predstaviteľov, kde presne sa budova nachádza.

Čo môžu robiť zdravotníci tvárou v tvár takému bombardovaniu?

Pred niekoľkými dňami som hovoril s lekárom, ktorý zasvätil svoj život pomoci zraneným blízko frontu. Povedal mi, že na začiatku vojny sa mu darilo zriaďovať provizórne stanice prvej pomoci vo suterénoch rôznych budov. Teraz už to, ako hovorí, nie je možné, pretože každá budova je cieľom útoku. Keď sa dostane bližšie k frontovej línii, musí sa ukrývať päť alebo šesť metrov pod zemou, aby sa vyhol neustálym dronovým útokom. Okrem toho je nesmierne ťažké evakuovať zranených. Povedal mi, že niekedy musel čakať aj sedem dní, kým sa mu podarilo evakuovať zraneného. Navyše prišiel tuhý mráz; teploty klesli pod –20 °C, čo má ďalekosiahle následky.

Je za týchto okolností uskutočniteľné dodávať humanitárnu pomoc?

Opýtal som sa jedného z predstaviteľov Medzinárodného červeného kríža, či sa im darí aj v súčasnosti dovážať prostriedky humanitárnej pomoci do blízkosti frontovej línie. Povedal mi, že boli bohužiaľ nútení ich výrazne obmedziť, pretože cieľom útokov sa stávajú všetci ľudia bez rozdielu: civilné obyvateľstvo, vojaci, humanitárni pracovníci, lekári, kňazi. Je teda nesmierne komplikované dodávať vodu, jedlo, lieky a ďalšie nevyhnutnosti. Toto je realita.

Čo sa dá vlastne robiť?

Opäť hovorím, že veľmi potrebujeme modlitby. Nezabúdajme však, že Rusko je stálym členom Rady bezpečnosti OSN a nesie zodpovednosť za podporu mieru a spravodlivosti. Spomeňme aj Budapeštianske memorandum podpísané v roku 1994: Rusko, Spojené štáty a Spojené kráľovstvo sľúbili garantovať suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny. A potom tu bola zmluva z roku 2003 medzi Ruskom a Ukrajinou o vzájomnom uznaní štátnych hraníc, o neskorších Minskových dohodách ani nehovoriac. Je teda veľmi ťažké, a to aj pre mňa, domyslieť, ako by bolo možné vymaniť sa z tohto násilia, ktoré, zdá sa, stále rastie a zosilňuje. Práve preto sa spolieham najmä na modlitbu.

Existuje toľko príkladov odporu voči tejto dramatickej situácii…

Áno. Napríklad pred niekoľkými týždňami sa pri generálnej audience stretla so Svätým Otcom skupina žien z medzináboženského združenia, ktoré poskytuje modlitbu a humanitárnu pomoc. Stretol som sa s týmito ženami po ich návrate z Ríma; ich reflexie ma zasiahli. Hovorili: „Sústredíme sa na to, čo sme schopné urobiť. Keď sa objaví zranené dievča, ktoré prišlo o ruku, zháňame pre ňu protézu. Takisto zháňame protézy pre zranených vojakov či deti. A snažíme sa ich odviesť zo země, aby si trochu oddýchli. Keď nič iné, aspoň sa môžu v noci vyspať.“ A pridali ešte jednu myšlienku: „Nemá teraz zmysel obviňovať všetkých Rusov, pretože nevieme, čo by sme urobili my, keby sme žili v rovnakej politickej situácii s celou tou propagandou.“ Nie sú zamerané na odsudzovanie, ale sústredia sa na to, čo môžu robiť pozitívne.

Nachádzate takúto reakciu aj u iných ľudí na všetko to spustošenie?

Stretávam sa s tým aj medzi bežnými ľuďmi. Jeden veľvyslanec mi rozprával, že po jednom z nespočetných nočných bombardovaní Kyjeva zrušil všetky svoje naplánované stretnutia na nasledujúce ráno. Bombové a dronové útoky sa obyčajne odohrávajú v noci, pretože je ťažšie im predísť, útočník teda dúfa, že zasiahne ľahšie a spôsobí väčšie škody. Keď sa však ten veľvyslanec ráno pozrel z okna, videl ulice plné ľudí, ktorí cestovali do práce – či už autom, či pešo. Ako povedal, bolo to pre neho veľkým ponaučením. Ľudia sa nechceli sústrediť len na utrpenie. Naopak, ďakujú Bohu za to, čo sa im dostáva.

Máte pre nás nejakú výzvu?

Chcel by som všetkých povzbudiť, aby stáli pri Ukrajine, predovšetkým duchovne. To znamená modlitbu, humanitárnu pomoc, solidaritu a blízkosť srdca. Pred niekoľkými dňami som čítal list Svätého Otca kňazom madridskej arcidiecézy. Pápež v ňom vyzýva, aby sme sa tvárou v tvár komplikovaným situáciám učili intenzívne čítať okamih, ktorý prežívame, a vo svetle viery rozpoznávali výzvy a možnosti, ktoré pred nami Pán otvára. Je potrebné cvičiť sa v rozlišovaní, hovorí pápež, „tak, aby sme mohli stále jasnejšie chápať, čo Pán už koná, často v tichosti a diskrétne“. Boh koná, aj keď ľudia nevytvárajú mier. A bol to tiež pápež Lev, ktorý na Popolcovú stredu povedal, že „v pope, ktorý sme prijali, môžeme vnímať ťažobu sveta, ktorý horí – celé mestá zničené vojnou“; môžeme vnímať „popol medzinárodného práva a spravodlivosti medzi národmi“, akoby nezostávalo nič zo základov spolunažívania. Popol je však ľudským dielom; od Boha vždy prichádza nádej, pretože ak ľudia nekonajú, preberá iniciatívu on, Boh sám. Tak môžeme, hovorí pápež, „nezatvárať sa v pope, ale opäť vstávať a znovu tvoriť“.

Aké sú vyhliadky dnes, po štyroch rokoch ruskej invázie na Ukrajinu v takomto rozsahu?

Našou úlohou je aj teraz vyhľadávať klíčky nádeje v rokovaniach, ktoré sa odohrávajú medzi Ukrajinou a Ruskom, s pomocou Spojených štátov a ďalších krajín, hoci tieto rokovania sú značne obmedzené kvôli enormným ťažkostiam. Ak sa Pánovi zveríme s väčšou dôverou, budeme schopnejší zazrieť tieto znamenia nádeje duchovnými očami, aj pod nánosom popola ľudskej zloby, nedostatku rešpektu a dôvery. V tomto zmysle trvám na tom, že najväčšou pomocou, ktorú môže Cirkev ponúknuť ukrajinskému ľudu, je predovšetkým duchovná pomoc: pomáhať všetkým, vrátane mňa, otvárať oči, aby sme sa nesústredili len na zlé, čo vidíme a prežívame každý deň, ale zachovali si pohľad plný nádeje. Čím viac nádeje sa odovzdá modlitbou, blízkosťou, radou, prítomnosťou – a to je nesmierne dôležité – tým viac sa sama stane darom. Ide o to, prinášať nádej pestovanú vo vlastnom srdci. Ako hovoria aj vojenskí kapláni: „Našou úlohou je dávať vojakom nádej, pretože na bojisku jej často zostáva veľmi málo. Našou úlohou je rozdávať Božiu nádej, ktorá prekonáva ľudské limity.“ Opakujem teda, môžeme ponúknuť predovšetkým toto dvojité: modlitbu a duchovnú nádej.

Zdroj: VaticanNews, ukrajinská redakcia/Cirkev.cz

Článok pôvodne vyšiel na portáli TK KBS.