Hoci spoluautor návrhu Andrej Danko povedal, že táto novela zákona nie je namierená proti niekomu, ale je za niečo, Matovič tvrdí, že návrh je jednoznačne namierený proti jeho hnutiu OĽANO. Tým vlastne priznal, že je pravda, čo sa vraví o jeho hnutí, že je to „rodinná“ strana štyroch ľudí s uzavretou kandidátkou, pričom návrh zákona spomína práve minimálne počty členov strany a jej otvorenosť k prijímaniu nových členov.

Matovič však hovorí: „Ak si Danko myslí, že takto nás z parlamentu vystrnadí, tak sa veľmi mýli. Ak povedia, že strana má mať 10 tisíc členov, tak budeme mať 10 tisíc členov.“

Matovič tiež okomentoval požiadavku otvorenosti z hľadiska prijímania nových členov. „Chcel by som Dankovi odkázať, ak má odvahu, nech do toho zákona napíše, že politická strana musí prijať každého jedného záujemcu o členstvo, ktorý sa prihlási. V tom prípade mu zväčšíme počet členov v jeho strane zo dňa na deň o niekoľko desiatok tisíc a zvolíme si tam konečne normálneho predsedu, ktorý bude vedieť po slovensky,“ dodal Igor Matovič svojím rodným dialektom pričom pravdepodobne narážal na maďarskú vetvu v Dankovom rodokmeni.

Na otázku, koľko má jeho hnutie vlastne členov, Matovič odpovedal: „Máme trinásť členov a myslím si, že naše hnutie sa správa najviac demokraticky zo všetkých. Bohužiaľ, taká strana SNS funguje tak, že predseda si vyberie delegátov, ktorým povie, aby prišli na snem, oni na snem prídu, odhlasujú jeho a on má zabezpečenú absolútnu moc na štyri roky. A toto je akože demokracia á la SNS.“

„Naproti tomu v našom prípade si ľudia vyberú zo 150 ľudí na kandidátke poslancov a tí potom štyri roky rozhodujú,“ popísal ako to funguje v jeho hnutí. A za to už on naozaj nemôže, že tí, ktorí sa z nejakého dôvodu rozhodnú voliť jeho stranu, spomedzi 150 neznámych ľudí vždy zakrúžkujú akurát jeho, hoci sa z vrodenej skromnosti skryje vždy až na samotný koniec kandidátky…

Hnutie OĽANO malo trinásť členov už v roku 2016, teda ich počet sa odvtedy nezvýšil. Na otázku, čo to bolo vlani za kampaň na internete, kde hnutie hľadalo nových členov či sympatizantov a prečo za posledný rok a pol neprijalo žiadneho nového člena, resp. koľkých odmietlo prijať, Matovič povedal: „Túto kampaň viedli kolegovia, keď ja som trošku nebol prítomný, počas vlaňajšieho leta. Chceli si vytvoriť akýsi zásobník ľudí, ktorí v prípade, že Danko vyrukuje s takýmto návrhom zákona, budú ochotní nám podať pomocnú ruku. Teda išlo o to, aby sme si zmapovali tých ľudí, sme s nimi v kontakte a sme pripravení. Týchto ľudí máme naštartovaných, pripravených a kedykoľvek dáme dokopy pár tisíc členov. Prihlásilo sa nám niekoľkotisíc ľudí, ktorí si mohli vybrať stupeň spolupráce: či je iba sympatizant, či bude niečo aktívne pomáhať v teréne alebo či by chcel byť aj členom.“

Tu vznikla logická otázka, prečo ich teda hnutie nechcelo mať priamo v strane, keď tam chceli vstúpiť? Matovič na priamu otázku neodpovedal a začal púšťať hmlu: „Zisťovali sme, čo vlastne chcú a čakali sme hlavne na to, aké pravidlá vygeneruje Dankova mozgová bunka. Vygenerovala tie pravidlá a podľa toho my nastavíme naše pravidlá a podľa toho budeme prijímať nových členov. Keby sme ich prijali vtedy napríklad tisíc, tak Danko by prišiel a povedal: tritisíc. A keby sme prijali tritisíc, Danko by prišiel a povedal by: desaťtisíc. Takže radšej sme v pokoji nechali pracovať jeho mozgovú bunku, mozgová bunka vyprodukovala, máme výstup, vieme na čo treba reagovať a na to budeme reagovať.“

Až na opakovanú, ešte priamejšie položenú otázku, či teda nikto okrem tých trinástich neprejavil záujem vstúpiť do strany, alebo ich odmietali, odpovedal: „My sme mali naše interné kritérium, že ak sa niekto má stať členom, tak musí aspoň štyri roky si to pre hnutie odmakať. Čiže mali sme trochu vyššie nastavenú latku ako Danko, kde stačilo vyplniť prihlášku a urobiť si fajku. U nás to bolo o tom, že uchádzač si to musí štyri roky nezištne odmakať. Za tie roky bolo trinásť takých, ktorí si to odmakali.“

Takže tu sa začína konečne črtať odpoveď na otázku, ako to je s tou najväčšou demokraciou v hnutí OĽANO: majiteľ strany a jeho rodina ovláda trinásťčlenné politbyro, ktoré rozhoduje o všetkom. Členom politbyra sa môže človek stať len po dôkladnom niekoľkoročnom preverení vodcom. A ostatní, tisíce sympatizantov a pomáhačov členstvo ani vôbec nemajú – členov strana nepotrebuje, ba naopak, kým to nevyžaduje zákon, tak sa vyhýba ich prijímaniu. Lebo veď ešte by mohli chcieť nejaké práva, podiel na rozhodovaní a nedajbože, jedného dňa by mohli uchopiť moc a zvoliť si, povedané slovami Igora Matoviča, „konečne normálneho predsedu, ktorý bude vedieť po slovensky“. Prosto, demokracia á la Matovič.

Návrh zákona tiež myslí na Kotlebovcov a prichádza z úpravou, aby človek, ktorý pôsobil v politickej strane, ktorá bola zrušená, nemohol nejaký čas pôsobiť v politike. Po prijatí tejto novely pravdepodobne vznikne tlak na zrušenie Kotlebovej ĽSNS a jeho následné vyšachovanie z politiky.

Ivan Lehotský