Padajú reči o vyhrážaní sa, o hádzaní sa na zem, o pomste a zrade – zápletka takmer ako z Dostojevského románu. Bohužiaľ sa však týka našej parlamentnej reality…

Rudolfovi Huliakovi ušla v rozhovore s Ankou Žitnou nenápadná, ale o to viac významná poznámka: Uviedol, že v poslaneckom klube SNS sa stretli dvaja predsedovia strán. On, a Andrej Danko. A než sa pustíme do dnešného analytického dobrodružstva ďalej, pokúsme sa vychádzať z predpokladu, že práve tu narazila kosa na kameň.

Stretli sa totiž dve silné, dominantné, zásadové, neústupčivé individuality na mieste, kde je – z hľadiska dlhodobej trvanlivosti dobrých a korektných vzťahov – priestor len pre jednu.

A teraz k tomu, prečo som zvolil pre článok titulok, aký som zvolil:

Spomínate si na dávnejšiu udalosť, keď sa prezidenti Putin a Lukašenko (aj so synom) spoločne vybrali na jachtu? Len čo sa z výletu vrátili, boli vzájomné vzťahy očividne ešte viac utužené, a čo viac, predtým prisľúbená pôžička – nejakých päťsto miliónov dolárov – pre Bielorusko uvoľnená…

Presný popis toho, čo sa na jachte dialo, vrátane detailného obsahu rozhovorov sa nikdy nedozvieme (v každom prípade sme videli pár romantických ilustračných záberov na štátnikov pobavene sledujúcich spoza zábradlia ryby šantiace vo vlnách…), ale o to teraz nejde. Ide o to, aby silní chlapi ostali v očiach svojich ľudí (národa či strany, alebo aj obce, ktorú riadia) silní – a to nielen ako dvaja politickí partneri, ale aj každý zvlášť.

V našom kultúrno-civilizačnom okruhu, ktorý má bližšie k slovanstvu, než k západu (aj keď mnohí odmietajú prijať), je pevné postavenie lídra stále významnou ceninou. Nemôžete ustúpiť – ukážete tým slabosť. Ja to – povedané jazykom poľovníkov – ako boj dvoch samcov, jeleňov v čase ruje.

Spor medzi Dankom a Huliakom graduje. Pomsta na seba nenechala dlho čakať, prvé výpovede sú na stole

Čo teraz s našou národniarskou dvojicou?

Obaja protagonisti sporu sú si vedomí, že jeden bez druhého by dnes v parlamente vôbec nesedeli. Lenže to je patová situácia, nie páka na vyjednávanie. Ako z toho vyjsť so cťou tak, aby nikomu nebolo priveľa ubraté na úkor toho druhého? Lebo nejakým spôsobom sa tento stav bude musieť uzavrieť…

Tu by mal nastúpiť v úlohe udobrovača jediný, kto môže rozťať gordický uzol, teda Robert Fico. Či už na Putinovej jachte (odľahčene povedané), alebo na inom dôvernom mieste, v osobnom rozhovore, chlapsky, medzi šiestimi očami.

Uznajte, zašlo to už priďaleko: Danko nevzal Huliaka na koaličnú radu (doteraz ho mal vždy po boku), a údajne začal proti jeho nominantom malú križiacku výpravu. V inštitúciách patriacich pod ministerstvo životného prostredia mali dostať výpovede už dvaja jeho ľudia…

Je za tým azda Tomáš Taraba, ktorému tento rezort patrí, a ktorý takto dáva z diaľky (po operácii je PN) najavo, na koho strane stojí?

Huliak sa logicky domnieva, že ide o pomstu. Andrej Danko sa zas domnieva, že Huliak ho zradil. A takto sa mocú v špirále, a búrka sa nie a nie utíšiť. A to sme možno len na začiatku rozvíjajúcej sa drámy!

Preto sa nedá Huliakovi čudovať, že teraz požaduje osobné stretnutie s Robertom Ficom – to je práve to, o čom som písal v súvislosti s udobrovaním na metaforickej jachte. Budú sa však musieť stretnúť všetci traja, a vyrovnať vzájomné mocenské „hodnoty v tabuľke“ takým spôsobom, aby to navonok pôsobilo ako férové riešenie pre obe strany – aby obaja vyšli zo sporu ako chlapi, ktorí si vedia veci otvorene povedať a vyjasniť.

V prospech svojich voličov a Slovenskej republiky.

A bude sa to musieť udiať rýchlo, pretože liberálne médiá využívajú tento vnútroklubový spor na ďalšie hecovanie. S titulkami a výrokmi ako „Huliak zradil“, „spáchal neveru“, Dankovi sa vymyká z rúk vlastný klub“, „Ficov zlepenec sa začína droliť“…

To sa všetko veľmi hodí opozičným silám – netreba zabúdať, že Demokrati, hoci s percentuálnym výtlakom polotučného mlieka, iniciujú zber podpisov za predčasné ukončenie tohto volebného obdobia…

Patrí budúcnosť Slovenska do rúk Ivana Korčoka?

A do toho sa hlási Korčok s ambíciou predsa len vstúpiť do straníckej politiky.

Toto chýba národným a konzervatívnym prúdom? Aby sa opozícia spojila do silného politického telesa, a ohrozila stabilitu aktuálnej vlády?

Úrad vlády pritom vydal stanovisko, že „predsedovia koaličných strán garantovali vládnu väčšinu a spôsobilosť prijímať vo vláde a v Národnej rade dôležité rozhodnutia.“ To by nám malo postačiť, avšak spôsob komunikácie konkrétnych politikov smerom von už tak jednoznačne a upokojujúco nepôsobí…

A ešte ťaživé slová na záver: Podpredseda Národnej koalície Pavol Ľupták sa vyjadril, že pokiaľ vyhadzovanie ich nominantov neskončí, prestane platiť prísľub o zachovaní poslaneckého klubu SNS. Potrebujete mať totiž aspoň osem členov, aby ste podľa platnej legislatívy mohli mať klub – avšak bez Huliaka, Ľuptáka a Ševčíka by ich mala SNS už len sedem.

Takto, „spoločnými silami“, sa triešti národný front.

S povzdychom musíme konštatovať, priatelia, že taká Putinova jachta, to vám nie je žiadna blbosť…

PS: Odkaz všetkým klávesnicovým kovbojom, ktorí šíria uniknuté zábery STVR s Huliakovým pádom v diskusnej relácii, a robia si z nich posmech. Toto je ten slávny charakter „slušných“ ľudí? Vysmiať druhého za nešťastie, ktoré si ani len sám nespôsobil? Dobre mu tak? Veď mal šťastie, ak si neodnesie trvalé následky!

A ešte jeden drobný postreh – liberáli sú často, aspoň z mojej osobnej skúsenosti, neveriaci. Kresťanstvu sa dokonca smelo vysmievajú. Odrazu sú z nich však kovaní hinduisti? Veď píšu o tom, ako je „karma zdarma“, tak ja už tomu nerozumiem…