Ako to celé začalo: výzva, milióny a… ticho o záujmoch

V júli 2021 vyhlásilo Ministerstvo školstva výzvu z Plánu obnovy s cieľom podporiť prepájanie slovenských univerzít a výskumných centier, ktoré majú dlhodobo problémy s kvalitou aj uplatniteľnosťou absolventov.

O podporu sa prihlásil aj projekt „Univerzitný klaster Trnava“, ktorý pripravila Trnavská univerzita spolu s Univerzitou sv. Cyrila a Metoda. Celkovo žiadali takmer 2 milióny eur. Viac o samotnom projekte sa dozviete na oficiálnej stránke Univerzitný klaster Trnava – vedie ho konzorcium Trnavskej univerzity, Univerzity sv. Cyrila a Metoda, samospráv a regionálnych partnerov. Z webu Plánu obnovy vyplýva, že v rámci projektu vznikne nová aula a kongresové centrum s kapacitou 244 osôb – na to získalo konzorcium viac ako 2 mil. € z európskych zdrojov.

Problém nastal vo chvíli, keď sa jeden z dvoch nezávislých hodnotiteľov ukázal ako závislý, nakoľko bol zároveň členom správnej rady Trnavskej univerzity. Teda inštitúcie, ktorá sama podávala žiadosť o peniaze. Aj napriek tomu, že bol v jasnom konflikte záujmov, nezdržal sa hodnotenia a projektu udelil 94 bodov zo 100. Jeho kolega dal len 64.

Ako obhájil svoje vysoké hodnotenie? Dvomi vetami. To je všetko.

Komisia si to všimla. Ministerstvo školstva nie

Tento prešľap si už v roku 2022 všimla Európska komisia, keď kontrolovala prvú platbu z Plánu obnovy.

“Hodnotitelia pred hodnotiacim procesom nedeklarovali absenciu konfliktu záujmov. Okrem toho Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky nezaviedlo explicitné usmernenie pre hodnotiteľov, aby sa zabránilo konfliktu záujmov,” uviedla Európska komisia.

Komisia dala Slovensku šancu: buď peniaze dobrovoľne vrátime, alebo nám ich z ďalších platieb jednoducho škrtne.

Čo urobilo Gröhlingovo ministerstvo školstva? Nič.

Nezorganizovalo revíziu, nevymáhalo peniaze späť, neoznačilo nikoho za vinníka. Štát len potichu preplatil sporný projekt zo štátneho rozpočtu a dúfal, že to Brusel „prehltne“. Neprehltol.

„Podľa auditnej správy EK mal rezort školstva vyzvať univerzity na vrátenie 1,2 mil. € – alebo uhradiť túto sumu zo štátneho rozpočtu prostredníctvom NIKA. Kedže k náprave nedošlo, Komisia na jún 2025 potvrdila, že ďalšia platba Slovensku bude znížená presne o 1,2 mil. €.“

Kto je za to zodpovedný? Nikto. Alebo všetci.

Za túto eurofondovú kauzu by mala niesť zodpovednosť celá reťaz ľudí:

– Minister školstva v čase výzvy Branislav Gröhling (SaS), ktorý nielenže nezabezpečil systém na odhaľovanie konfliktov záujmov, ale ani neskôr nezasiahol,

– Úradníci na ministerstve, ktorí neoverovali, kto vlastne projekty hodnotí.

– Príjemcovia podpory, ktorí tvrdia, že o konflikte nevedeli – ale profitovali z neho.

Štát pritom nedokázal vyvodiť zodpovednosť ani teraz. Nikto neprišiel o funkciu, nikto nevrátil ani cent. Zato daňoví poplatníci prídu o 1,2 milióna eur, ktoré mohli ísť na školstvo, zdravotníctvo alebo digitalizáciu.

„Nezávislé“ hodnotenie, slovenský štýl

A čo hovorí Trnavská univerzita na to, že projekt získal podporu vďaka „svojmu“ človeku? Odpoveď je typicky slovenská: „My sme hodnotiteľa nevyberali.“ Ministerstvo školstva zas tvrdí, že v čase výzvy neexistoval jasný systém pre deklarovanie konfliktu záujmov.

Inými slovami: nikto nebol zodpovedný, všetci len vykonávali svoje úlohy. Až na to, že ich výsledkom je poškodenie dôvery v Plán obnovy – projekt, ktorý mal byť symbolom transparentnosti a reforiem.

Slabé miesto systému? Nedbanlivosť a nezáujem, podvod

Ak by sme chceli byť mierni, povedali by sme, že išlo o nedbanlivosť. Ak chceme byť presní – išlo o zlyhanie systému, v ktorom sa nekontroluje konflikt záujmov, a každý sa spolieha, že to „nejako prejde“.

Komisia však dala jasne najavo, že tieto časy sa skončili. Európske peniaze už nedostaneme len preto, že o ne požiadame. Budeme ich musieť aj obhájiť – a predovšetkým ukázať, že ich rozdeľujeme férovo.

Počin hodnotiteľa je možné vnímať aj ako vedomý podvod. Lebo, to, že je v konflikte záujmov, musel vedieť. A snažil sa len využiť slabé miesto v systéme. Na mieste je otázka, aký mohlo mať záujem samotné ministerstvo školstva vec šupnúť pod koberec, hrať mŕtveho chrobáka, keď na problém upozornila komisia a žiadala poukázané prostriedky.

Poučili sme sa?

Ministerstvo školstva dnes tvrdí, že od roku 2023 už zaviedlo prísnejšie pravidlá. Hodnotitelia musia podpísať čestné vyhlásenie o nezáujmovosti, všetky procesy by mali byť prísnejšie.

„Súčasné vedenie ministerstva po nástupe a dôkladnom prešetrení prípadu prijalo konkrétne opatrenia, aby sa podobné zlyhania v budúcnosti neopakovali. V komunikácii s Európskou komisiou, vedenou prostredníctvom NIKA sme poskytli všetky potrebné vysvetlenia,“ hovorí ministerstvo školstva.

No dôvera sa buduje ťažko. Pretože ak raz dovolíte, aby si „náhodou“ hodnotil projekt niekto, kto z neho bude profitovať, a potom si na to dva roky spomeniete len vtedy, keď príde pokuta – tak to nie je náhoda. To je systém.

Drahá lekcia za milión eur

Slovensko dostalo od Bruselu facku. Nie preto, že by sme nemali dobré nápady. Ale preto, že ich nevieme zrealizovať bez toho, aby sme do toho zatiahli kamarátov, známych a ľudí „z našej univerzity“.

Prvá zrážka z Plánu obnovy je možno len začiatok. Ak sa systém nezmení, ďalšie milióny môžu nasledovať. A reputácia, ktorú sme si u Bruselu poškodili, sa bude naprávať dlho.

A všetko preto, že v roku 2021 sa nikomu nechcelo pozrieť, kto vlastne rozhoduje o miliónoch eur. Alebo chcelo, ale išiel v tom s tými, čo si peniaze z Plánu obnovy pridelili.

Prečo na Slovensku nevieme ani takúto očividnú kauzu zosobniť?

„Pokiaľ ide o otázku vymáhania finančných prostriedkov od konečného príjemcu, ministerstvo túto sumu nevymáhalo, keďže pochybenie nastalo na strane štátu, nie na strane prijímateľa. Suma bola vrátená z rozpočtu ministerstva, pretože nebol dôvod postihovať prijímateľa, ktorý v tomto prípade nepochybil,“ odkazuje ministerstvo.

Na Slovensku sa často využíva stratégia, kde zodpovednosť sa premiestni na celý kolektív či „systém“, nie na konkrétnu osobu. Vyzerá to tak, že tí, čo majú postavenie, sa vedia kryť navzájom.

Procesy nie sú systémovo nastavené. Podľa bývalej eurokomisárky Věry Jourovej je slovenský eurofondový aparát komplikovaný a byrokratický až nebotyčne – 80 % rozhodnutia je v rukách štátu, ktorý si s tým často nezadá. “Len moc prosím, aby ste si našli v slovenskej administratíve aspoň pár katov, ktorí naozaj vezmú sekeru a odsekajú pre toto nové obdobie všetky tie veci, ktoré Brusel požaduje,” vyhlásila ešte v roku 2020 podpredsedníčka Európskej komisie Věra Jourová.

Ak by došlo k reálnemu vyvodeniu dôsledkov, hrozilo by to, že sa vrcholy politiky postavia proti opatreniam – klientelizmus sa drží silno. Aj preto sa vymýva „kto za to naozaj zodpovedá“, pretože ide o systém, v ktorom sú ľudské zrady často tolerované.

Na Slovensku chýba jasná pressingová odpoveď verejnosti alebo médií, ako je to vo vyspelých štátoch. Rovnako nemáme zavedené anti-korupčné mechanizmy, čo by presadili ostré razie, protikorupčné komisie alebo nepriestrelné tresty.

Slovensko prichádza o Eurofondy za Fica, maslo na hlave má Gröhling za Hegera

Na kauze je zaujímavé aj to, ako o nej informuje Euroactiv (Dennik N). Ako inak tendenčne. Píše sa rok 2025. Na Slovensku vládne Fico a titulok k informácii o kauze znie: „Slovensko je prvá krajina, ktorá pre konflikt záujmov príde o peniaze z plánu obnovy“. Množstvo čitateľov si číta len titulky. Po prečítaní takéhoto titulku si zanadáva na Fica a v duchu, či nahlas pošle súčasnú vládu do horúcich pekiel.

Sú čitatelia, ktorí dajú okrem titulku aspoň perex. No ani z perexu článku sa čitateľ nedozvie, že maslo na hlave má predošlá garnitúra. A že Ficova vláda si dôsledky kauzy len „zlízala“.

Slovenský systém – keď nikto nie je vinný, ale účet zaplatíme všetci

Prípad Trnavského klastra nie je len administratívnou chybou. Je to symbolický príbeh o tom, ako fungoval slovenský štát za Hegera: hodnotiteľ v konflikte záujmov? Nevadí. Nedostatočný dohľad ministerstva? Nevadí. Zistenie Bruselu a šanca na nápravu? Zas nevadí. Dôležité je, že sa to dá zahrať do autu, hoci za cenu 1,2 milióna eur – ktoré teraz zaplatia daňoví poplatníci.

Je to školský príklad toho, ako sa na Slovensku zodpovednosť dokáže rozpustiť medzi „nikto a všetci“. Minister si umyl ruky, úradníci sa schovali za procedúry, a reakcia prijímateľa (univerzity)?: „oni hodnotiteľa nevyberali“. A keď sa EK postaví na zadné, namiesto nápravy zvolil Gröhling taktiku ticha a dúfania.

Naivná? Nie. Skôr vypočítavá – a systematická. Takto to fungovalo za Hegera. Je naivné predpokladať, že to dnes funguje inak.

Neexistuje tlak verejnosti, nie je tu trestný postih, chýba vyvodzovanie dôsledkov. A tak sa sprenevera dôvery, systémový rozklad a politický alibizmus stávajú normou.

Brusel dal jasne najavo, že európske peniaze nie sú zadarmo. A že konflikt záujmov už nebude vec, ktorú si vieme „odsedieť“ alebo „odmlčať“. Otázka znie: pochopíme to aj my – alebo sa pripravme, že ďalší účet bude ešte vyšší. A opäť ho zaplatíme my všetci.