Hráč na klávesových nástrojoch a skladateľ Michal Dvořák je jedným zo štvorice slávnej zostavy najúspešnejšej českej rockovej kapely Lucie. V roku 1990 vydali album Lucie, na ktorom boli hity Troubit na trumpety by se nám líbilo a Šrouby do hlavy. Rok nato vydali druhý In The Sky a v roku 1994 tretí Černý kočky mokrý žáby. Úspešná dráha skupiny Lucie, keď štyrikrát po sebe získali českého Zlatého slávika v rokoch 1999 až 2002, skončila vydaním albumu Lucie v opeře v roku 2003.

Po desiatich rokoch sa Lucie vracia na koncertné pódiá. Michal Dvořák, David Koller, Robert Kodym a P.B.Ch. (Petr Chovanec) to potvrdili na tlačovej konferencii 27. mája v Prahe. Známe sú už aj termíny budúcoročných koncertov. Päticu vystúpení začnú v Košiciach (26. 5. 2014, Steel Aréna), pokračujú v Bratislave (29. 5., Slovnaft Aréna), tri české koncerty začínajú v Ostrave (1. 6., ČEZ Aréna), pokračujú v Brne (4. 6., Kajot Aréna) a turné ukončia 10. júna 2014 v pražskej O2 Aréne. Vstupenky na všetky koncerty sú už v predaji, pritom pražský koncert je už vypredaný. Správa o návrate úspešnej kapely potešila fanúšikov na oboch brehoch rieky Moravy.

Pri pracovnej návšteve Bratislavy si Michal Dvořák našiel čas aj na exkluzívny rozhovor pre TASR. Hlavnou témou bola hudba, skupina Lucie, jej návrat, i úspešný sólový projekt Vivaldianno. O sebe rozpráva menej, o hudbe radšej a hlavne viac.

-Ste rodákom z Prahy, v ktorej štvrti ste vyrástli?-

Narodil som sa v Podolí, vyrástol som na viacerých miestach. Prvé roky v Starom meste, vedľa židovskej synagógy v ulici Široká, kde sa preháňali podľa knihy pána Foglara Rychlé šípy aj Jan Tleskač na svojom lietajúcom bicykli. Potom som bol tri roky v Alžíri so starým otcom a starou mamou, vrátil som sa na Nové mesto, potom to bola Palmovka. Čo sa týka pobývania, som taký neposedný tvor. Dokonca som stihol v rámci pauzy skupiny Lucie aj cestu okolo sveta.

-Dostali ste do kolísky hudobné nadanie?-

Uch, ťažko povedať, možno otázka pre niekoho iného, ale zatiaľ sa dosť snažím v tejto oblasti, takže asi nejaký talent som do kolísky dostal.

-Boli ste tým milým chlapčekom, ktorý spieval či recitoval nedeľným návštevám?-

No, musel som hrať na klavíri, to je pravda. Ale bol som vzdorovitý chlapec, tak som sa vždy niekam zašil, aby som hrať nemusel. Pripadalo mi to hlúpe. Dokonca si pamätám, že babička ma nútila veľkou varechou na bielizeň, aby som cvičil na klavíri. Nebol som ten snaživý Michal, ktorý prišiel zo školy, sadol ku klavíru, cvičil, a potom sa išiel učiť. Chcel som hrať s chlapcami hokej pred bytovkou, kopať futbal. Boli to krušné začiatky a nebyť babičky, tak by som dnes nemal s muzikou veľa spoločného. Takže ťažko vydrené začiatky.

-Koľko rokov ste mali, keď ste začínali pri klavíri?-

Mal som šesť a pol a bolo to zhodou okolností v Alžíri. Práve tam som začal. Dokonca tam bol Čech, učiteľ ľudovej školy umenia, ktorý pobýval v Alžíri. Učil som sa podľa francúzskej klavírnej školy.

-Ktorú pesničku ste vedeli zahrať ako prvú, alebo medzi prvými?-

Na začiatku som hral veľa klasiku, etudy Schumanna, Vivaldiho, Mozarta. Z populárnej hudby to bol asi ragtime, ústredná melódia z filmu Podraz, ktorú som si zamiloval.

Keď som bol starší, hrával som jazzové etudy. K bigbítu typu Johna Lorda, k hammondom a synťákom som sa dostal až oveľa neskôr, keď som zažil prvú skupinu a objavoval tajomstvá tohto druhu hudby. To som mal šestnásť – sedemnásť.

-Akým ste boli žiakom?-

Učenie nebol problém, problém som mal s disciplínou. Bol som neposedné dieťa, myslím, že profesori boli zo mňa nervózni a ani sa im nečudujem, keď sa na to spätne pozerám.

-Hudobná výchova bol váš obľúbený predmet?-

Na počudovanie, veľmi nie, bohužiaľ nás vždy učil nejaký “pako”. Tým, ako som mal skvelých učiteľov na klavír, tak tí ľudia, ktorí učili na školách hudobnú výchovu, to robili popri inom predmete a často to bolo trápenie, čo ma nebavilo. Buď nám púšťali nezáživnú hudbu z platne, alebo nás učili nejakým nezmyslom. Mal som smolu na učiteľov. Takže v škole zlé, ale v Ľudovej škole umenia veľmi dobrí učitelia.

-Vaša prvá kapela?-

Volá sa Vzestup, potom sa premenovala na Pant. Už vtedy som mal šťastie na ľudí. Myslím, že to je v každom obore, že to vaše prostredie vás ovplyvňuje, posúva alebo brzdí. V prvej skupine som sa zišiel s Milošom Kabylom, čo bol úžasný kameraman a fotograf, ktorý nakrútil film Indiánske léto so Sašom Gedeonom, žiaľ už nie je medzi nami. Potom to bol Martin Mařan, ktorý hral na basu, ten je súčasným riaditeľom Intergramu (Intergram je nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, ako je na Slovensku Slovgram, pozn. TASR), veľmi šikovný a chytrý chlap. Na bubne hral akademický maliar Enriko Štolfa, ktorý bol z artistickej rodiny. Ja som bol štvrtý.

-Základ úspešnej kapely sa potom vraj zrodil na chalupe vašej babičky.-

Áno, vďaka Milošovi Kabylovi, ktorý učil hrať na gitare Roberta Kodyma, som spoznal Roberta, cez Michala Šenbauera, ktorý hral v skupine České srdce, som poznal Davida Kollera. V tej dobe sa zostavy skupín v Prahe menili každých štrnásť dní a my sme sa tak povediac zvýšili. Robert s P.B.Ch. hrali s Michalom Penkom, ktorý im ušiel ku skupine Orm. Skupina Pant sa rozišla a ja som ostal sám, David Koller odišiel od skupiny ZOO. Ešte s pár priateľmi, Tomášom Washingerom a Petrom Francom sme sa zišli na chalupe mojej babičky a založili skupinu Lucie, ktorá sa potom vyformovala do štvorice Kodym, Koller, P.B.Ch. a ja.

-Pamätáte si na prvý honorár?-

Ale áno, 120 korún, David Koller ako kapelník mal 240 korún.

-V roku 1990 ste vydali debutový album Lucie. Aký to bol pocit, mať v ruke prvé elpéčko?-

Úžasný. Pred ním sme už mali singel. V tej dobe bolo zložité čokoľvek vydať, pretože komunistická cenzúra bola silná. Každá skupina, ktorá nehrala dychovku alebo cimbálovku, bola potenciálnym nebezpečím pre štát. Hneď po revolúcii, aj vďaka kamarátom, sme vydali prvú platňu. Prvá nám vyšla u vtedy začínajúcej súkromnej firmy Tommü Records. Keď som začínal s hraním po pivniciach, zdalo sa mi ako malý zázrak, mať raz vlastnú LP platňu. Stalo sa.

-V roku 2003 sa Lucie rozišla, bolo to nutné, bol dôvodom pretlak osobností v jednej skupine?-

Aj pretlak osobností. Ale je to aj plus, že sme boli každý ináč zameraný, že to dávalo to korenie skupine, ktorá mohla – obrazne povedané – variť z viacerých ingrediencií. Dodnes tvrdím, že to je najväčšie plus, že sa v skupine zišli osobnosti a po druhé – ľudia s iným smerom uvažovania a názormi. Nielen filozofickými, ale aj hudobnými. Je to veľmi ťažké a zložité pracovať v takom prostredí. Ale keď to vyjde, tak je to fakt skvelé. Tvrdím, že akonáhle je kapela za nástrojmi a chalani hrajú, tak ja som najšťastnejší človek na svete, pretože to funguje dodnes. Keď sme teraz znova hrali, mal som pocit, že ubehli tri mesiace, čo sme spolu neboli, a nie desať rokov.

-A váš dodatok k rozchodu kapely?-

Už po vydaní druhej platne sme viacerí tak rôzne z kapely odchádzali. Ja som chcel ísť, potom P.B.Ch., ten aj skutočne odišiel, Robert Kodym odchádzal. Pritom paralelne vznikali rôzne projekty ako Wanastowi Vjecy, Kollerband, ja som urobil hudbu k deviatim celovečerným filmom, produkoval som platne. Aj to, že sme popri skupine ešte boli schopní robiť ďalšie projekty potvrdilo, že ľudia majú potenciál. Úspechy typu predkapela Rolling Stones, koncert pre 130.000 ľudí na Strahove, vypredané turné na všetkých miestach, kde sme prišli. Keď je niekomu 25 – 30 rokov, tak to s každým zamáva. Tie naše egá narástli do takých rozmerov, že bolo ťažké, aby sa vošli do skúšobne, nie to, aby tam vošli ešte nejaké nástroje. Úspech poznamená každého, niekoho viac, niekoho menej.

-Dievčatá boli častou témou piesní Lucie. Krútilo sa ich okolo kapely veľa?-

Skoro vo všetkých pesničkách (smiech). Okolo Lucie ich bolo veľa, ale priamo do kapely sa ich veľa nedostalo. Aby som pravdu povedal – vo chvíli, keď vám na dvere búchajú desiatky jačiacich dievčat, tak to nie je ani zábava, ani sexy. Ale opakujem, do kapely sa ich dostalo veľmi málo, rozhodne menej, ako sa hovorí.

-Po rozchode kapely ste pracovali na viacerých frontoch, ale jeden projekt bol mimoriadny – Vivaldianno 2008. Bol inšpiráciou známy taliansky skladateľ, alebo to bol iný dôvod?-

Ten názov projektu aj albumu skrýva vlastne všetko. Je to pokus urobiť klasickú hudbu inak. Inak ako ju robí Vanessa Mae alebo iní interpreti pred nami. Spracovanie klasickej a súčasnej hudby nie je nič nové, ale my sme sa to snažili urobiť trošku inak. Mal som skvelý tím – Radima Hladíka, Jaroslava Svěceného, Jiřího Janocha ako gitaristu. Chcel som to pôvodne robiť viac art-rockovo, aby to bolo v trojici gitara, basa, bubon. Ale tým, že som pri príprave prvej platne absolvoval cestu okolo sveta s projektom Pandurango, tak sa mi tam primiešalo veľa etnických prvkov hudby z celého sveta. Zistil som naviac, že to skvele funguje. Je možné skĺbiť klasickú hudbu aj s bolívijskou a peruánskou hudbou. Majú nástroje, ktoré sa krásne spájajú. Aj oni majú strunové nástroje, ktoré im pri kolonizácii zanechali Španieli. Dokonca peruánski chlapci s nami cestovali, pretože tu žijú, hrajú. Aj tým dostalo Vivaldianno úplne inú podobu, než som zamýšľal. Ale asi to ľudí baví, taká tá multižánrovosť a multikultúrnosť tohto projektu funguje. Vyzerá to tak, že urobíme aj tretiu platňu. Mám z toho radosť, je to úplne iný žáner, je to oddychovka.

-Projekt Vivaldianno ste hrali v koncertných sálach aj na open air na festivale. Nebolo vystúpenie na festivale Sázavafest trocha úletom?-

Sázavafestu som sa trocha bál. Ale vo chvíli, keď ľudia pod pódiom kričali na huslistu Jardu Svěceného – Jardo hobluj – pritom on sa na mňa s vydesením pozeral, či je to v poriadku, lebo nič podobné v koncertných sieňach nezažil, tak si myslím, že to bolo v poriadku. To iba dosvedčuje to, že hudba nemá hranice, je iba otázkou toho, ako to ľudia majú uchopiť. Myslím, že to škatuľkovanie, že na klasiku si máte obliecť to najlepšie, čo máte doma a sadnúť si do koncertnej sály, je už pomaly preč. Klasická hudba vo svete sa dnes hrá rôzne, aj po parkoch. Pomenovanie vážna hudba pre tento obor je zavádzajúce. Tá hudba predsa nebola vážna, tí autori skladali pre zábavu a veselice na zámku.

-Projekt má druhú časť Vivaldianno 2012, s ktorým ste si pripísali opäť úspech. Neprídete s ním aj na Slovensko?-

Rád by som prišiel aj na Slovensko. Slovenské publikum je citlivé a vnímavé, ale bude chvíľu trvať, kým sa tam dostaneme.

-Na profesionálnej dráhe ste už viac ako tridsať rokov, s čím ste dnes spokojný a čo by ste zmenili na svojej dráhe?-

To už je toľko? Ja to nerátam (smiech). Ale všetko má svoj dôvod, úspechy aj neúspechy. Ak človek urobí niečo zle, má dôvod, aby to urobil lepšie. Nemenil by som asi nič, aj keď by sa dalo veľa meniť, veľa vecí som zbabral, veľa situácií som riešil inak, ako to bolo vhodné. Ale to život prináša, dôležité je to, aby človek nemenil čo bolo, ale aby do budúcna robil veci inak a lepšie.

-Stáli ste na pódiu s desiatkami hudobníkov, s kým by ste si chceli ešte zahrať?-

Mal som veľké šťastie, robil som pre Petra Gabriela, celosvetový spot pre Amnesty International, spolupracoval s Hansom Zimmerom, čo je môj veľký vzor vo filmovej hudbe. Boli to veľké skúsenosti, s nimi by som rád zahral. S Youssou N’Dourom, ktorého som stretol v Senegale. Ale každé stretnutie s dobrým hudobníkom je fajn a posúva človeka dopredu.

-Dá sa hudbou živiť?-

Dá. Otázkou je, aký je človek náročný. Zásadná vec, ako potrebuje uspokojovať svoje životné potreby, potom je otázka, koľko chce tomu venovať. Nesmiete byť lenivý, treba robiť veci, na ktoré máte, pretože nie každý má dar robiť všetko.

-Akú hudbu počúvate?-

Pokiaľ je možné, tak žiadnu (úsmev). Nehovorím, že sa mi hudba nepáči. Počúvam, keď mám čas, toho je ale veľmi málo. Predstava, že sedíte v štúdiu a dvanásť hodín denne počúvate hudbu – čo nie je počúvanie, je to analyzovanie každej noty – a dvanásť hodín sa pekelne sústreďujete, aby ste celé rozanalyzovali a dostali do správnych pomerov, ako to cítite a potrebujete. Predstava, že by som prišiel domov a pustil si akúkoľvek najlepšiu hudbu, tak to mi pripadá ako masochizmus. Ticho je veľmi pekná hudba.

-Aký ste otecko?-

Manželka tvrdí, že sa snažím. V mojom prípade je to veľmi jednoduché, máme dvoch úžasných chlapčekov, príma rodinu, takže ja si chodím domov dobíjať energiu. Keď ma nahnevajú v štúdiu, pri rokovaniach, alebo na úradoch, päť minút po príchode domov je všetko v pohode.

-Jedna špeciálna úloha pre vás – napíšte do encyklopédie hudby charakteristiku k menu Michal Dvořák.-

Úch, tak ťažkú úlohu som ešte nedostal (smiech). Od toho sú povolanejší. A nepíše sa to až vtedy, keď umriete?-

-Nie, nie, skúste.-

Snažím sa žiť renesančný život, pretože si myslím, že všetky veci sa navzájom v živote doplňujú a v umení dvojnásobne. Všetko je potrebné robiť naplno. Nedúfať v okamžitý výsledok, pretože často sú výsledkom dlhodobej činnosti.

Ale k sebe by som napísal určite cestovateľ, určite dobrodruh, športovec, amatérsky sochár a milovník života.

-V jubilejnom 20. ročníku cien Anděl českej akadémie populárnej hudby 23. februára 2011 získala Lucie ocenenie ako skupina a interpret dvadsaťročia a album Černý kočky, mokrý žáby je albumom dvadsaťročia. Ocenenie ste si prišli prevziať všetci štyria.-

Uch, to letí, to sme sa videli prvýkrát po ôsmich rokoch. Bolo to fajn, zaklopem, však to bol aj prvý krok k návratu. Dúfam, že nám to vydrží ešte 25 rokov.

-Návrat na koncertné pódiá ste potvrdili na oficiálnej tlačovej konferencii 27. mája. Táto správa určite potešila fanúšikov na oboch brehoch rieky Moravy.-

Musím povedať, že tá správa potešila aj mňa, už som v to veľmi nedúfal. Prípravy na to, aby sme to oznámili, trvali skoro dva roky. A musím povedať, že sme už do tejto chvíle odohrali tri koncerty. “Lucie je už velká a dospělá holka”, musím povedať, že asi v najlepších rokoch. Ako to pozorujem, energie má stále dosť a je to pekná dračica.

-Ostávate pri doterajších hitoch, alebo pribudnú aj nové pesničky?-

S novými pesničkami zatiaľ nerátame, pretože v našom prípade platňa vznikala minimálne dva roky, na platňu sme pripravili vždy asi štyridsať demo snímkov, z ktorých sme potom vyberali. Každá vec potrebuje svoj čas, aj platňa, keďže sa človek za ňu nemá hanbiť. My ten čas ale teraz nemáme. Chceme sa sústrediť na to, aby sme reinkarnovali skupinu, jej najlepšie pesničky v tom najlepšom možnom prevedení. To znamená, máme rok na to, dať dohromady turné, ktoré tu ešte nebolo. Technológie zvukové, svetelné aj pyrotechnické sú o míľové kroky ďalej a my by sme radi posunuli veci dopredu. Aby to bolo poriadne a dôstojné.

-Známe sú dátumy aj miesta piatich koncertov v budúcom roku. Aké sú odozvy na tento váš minimálne “hudobný krok roka”?-

Zatiaľ to vyzerá dobre, pretože koncert v Prahe je už vypredaný, uvažujeme, že pridáme ďalší. Každopádne, reakcie sú pozitívne. Chceme sa dôstojne zhostiť týchto piatich koncertov.

-Máte za sebou generálku v podobe koncertov pre nadačné podujatia. Ako dopadla?-

Áno, urobili sme tri koncerty, hrali sme pre Nadáciu Petra Kellnera, druhý pre Nadáciu Terezy Maxovej v pražskom SaSaZe. Bolo to veľmi príjemné, Tereza prišla z Monaka a zatancovala si s nami na pieseň Pohyby, v rovnomennom klipe totiž účinkovala. Tretí koncert sme hrali pre Nadáciu ČEZ v Karlových Varoch v rámci Medzinárodného filmového festivalu. Vyskúšali sme si koncert v klube aj open air, takže sme ľahko rozpálení a teraz to chceme preniesť na poriadne veľké pódium.”

-Máte želanie do najbližších dní?-

Prajem si, aby moje deti, ktoré sú zlaté, mohli vyrastať v niečom lepšom, než sa deje teraz. Je zázrak, že sa dá ešte niečo rozkradnúť, keď už je všetko rozkradnuté. Je to aj ľudská nevšímavosť, pretože sú to veci, ktoré sa dejú denne okolo nás, ktoré môže každý z nás viac či menej ovplyvňovať. Žiaľ, to nikto nerobí. Potrebovali by sme opäť nakopnúť, aby sme sa prebudili, pretože atmosféra, ktorá tu bola v 90. rokoch v Čechách aj na Slovensku, bola úžasná. Akurát sme si to nedokázali dlho udržať a pustili sme v naivite a nadšeniu zo slobody ku kormidlu takých, ktorí tam nepatrili.

 -Máte svoje porekadlo, príslovie, životnú múdrosť, ktorou sa riadite?-

Mám dve, ktoré si občas pripomeniem. Mama vždy hovorila, že všetko sa raz vráti. Akákoľvek vynaložená energia sa vráti, pozitívna pozitívne, negatívna negatívne. A to je vec, ktorá skutočne funguje, to som zistil. Veľmi sa mi páči aj porekadlo – buď chytrý, hlúpych je dosť. Aj to je pravda.