Ako Matoviča dobehla jeho vlastná karma

Na celej kauze je pikantná predovšetkým skutočnosť, že túto Pandorinu skrinku otvorili práve koaliční poslanci v čase, kedy boli v opozícii. Niet pochýb, že kauza „rigorózka“ vtedajšieho predsedu parlamentu Andreja Danka spôsobila prudký pokles jeho preferencií a v konečnom dôsledku viedla k tomu, že sa vzdal zamýšľanej kandidatúry na post prezidenta. Zdá sa, že kauza bude gradovať odvolávaním premiéra v parlamente, ako to avizoval predseda preferenčne najsilnejšej opozičnej strany Peter Pellegrini. Poďme však k podstate kauzy. Je jasné, že odvolávanie v parlamente nebude úspešné, takže primárny cieľ, odvolanie premiéra a pád vlády, sa nepodarí presadiť. Ide tu teda o niečo iné.

Koalícia sama seba definovala ako garnitúru, ktorá nastolí novú politickú kultúru, nové štandardy v politike, bude transparentná, imúnna voči korupcii a každé pochybenie vládnych predstaviteľov bude riešiť dôsledne, ich odchodom z funkcie. Realita ukázala, že všetky tieto prísľuby sú len predvolebné bonmoty a k srdcu si zobrali skôr výrok nebohého Pavla Pašku: „Vyhraj voľby, môžeš všetko.“ Príkry rozpor medzi deklarovanou novou politickou kultúrou a skutočnou politickou realitou, robí zo skvadry okolo Matoviča skupinu neskutočných pokrytcov. Veľmi pochybná a krajne arogantná bola už reakcia Matoviča na odhalenie jeho plagiátu.

Na Facebooku na to reagoval nasledovne: „Dostal som otázku z Denníka N, že čo hovorím na to, že som v mojej diplomovke necitoval citácie iných autorov. Úprimne, netuším, či som pred 22 rokmi vo svojej diplomovke niečo necitoval a koľko toho bolo. Ak to tak je, ukradol som niečo, čo mi nepatrilo, som de facto v tejto veci zlodej, čo je smutné a určite nie na chválu, posledné dva ročníky som doslova flákal a verejne som to x-krát priznal.“ Samozrejme, akákoľvek sebareflexia v jeho vyjadreniach chýba. Síce ďalej vyslovil, že možno abdikuje, ale až potom, keď splní celý svoj politický program. Ironicky povedané, súčasťou jeho programu bola aj transparentnosť a boj proti kradnutiu a plagiátorstvo je krádež duševného vlastníctva. Mohol by teda začať sebou, to však, ako vieme, určite nenastane.

Koalícia, ktorá sa dosiaľ stavala do pozície morálnej prevahy oproti svojim predchodcom, sa dostáva do pasce, ktorú si však sama pripravila. Po týchto kauzách sa jej morálna prevaha nad predchádzajúcou garnitúrou stáva doslova karikatúrou. Iste s ťažkým srdcom na túto kauzu reagovala aj prezidentka Čaputová, keď k tejto kauze povedala nasledujúce slová: „Ide doposiaľ o najväčšiu hodnotovú križovatku, na ktorej vláda stojí. Som sklamaná a smutná, že očakávania verejnosti, vrátane mojich vlastných, na vysoké štandardy uplatňovania politickej moci a vyvodzovanie politickej zodpovednosti, s ktorými bol spájaný nástup vlády Igora Matoviča, zostávajú zatiaľ nenaplnené.“

No a do tretice sa k tejto kauze vyjadril aj tvrdý kritik plagiátorských praktík, predovšetkým predsedu parlamentu Borisa Kollára, jeho podpredseda Juraj Šeliga. Ten kauzu Matovičovej diplomovky označil za „strašnú hanbu“. „Viem, že nechcem návrat Fica, Pellegriniho, nedajbože, nástup fašistov, ale toto je strašná hanba. Prepáčte. Po ostatných troch týždňoch, prepáčte. V tejto chvíli viem iba to, že to musím nejako spracovať. Toto je tá politická kultúra, ktorú sme chceli? Takto vyzerá prebratie zodpovednosti? Tak to sme teda ďaleko nedošli.“

Jeho vyjadrenie má však zásadnú slabinu. Po silných slovách nenasledujú očakávané skutky, čo robí z autorov takýchto vyjadrení ešte väčších pokrytcov. Takýto postoj by sa totiž dal brať vážne v jedinom prípade. Ak by strana Za ľudí trvala na výmene na poste premiéra s tým, že by akceptovali nomináciu strany OĽaNO, alebo by nasledoval odchod z koalície. V opačnom prípade sa ich slová či vyhlásenia radikálne rozchádzajú s činmi. Zdá sa však, že na takýto ťažký morálny relativizmus si voliči koalície musia zvykať. Otázne je, koľkí takéto pokrytectvo budú dlhodobo tolerovať či akceptovať, a koľkí sa, naopak, pozrú po inej politickej ponuke.

Roman Michelko