Luther: Vždy som obsadzoval hercov, s ktorými sme si ľudsky rozumeli

„Dennodenne sa mi premietajú momenty môjho osobného života a práce, ako sú previazané a ako tie fiktívne dramatické postavy ovplyvňovali môj život, keď som ich prežíval ako režisér, či už prostredníctvom scenára, alebo keď ich predo mnou herci zhmotňovali,“ uviedol filmár s tým, že aj herci prinášali do jeho života spätnú väzbu, ukazovali mu, do akej miery sa s nimi vedel zblížiť.

„Vždy som obsadzoval hercov, o ktorých som vedel, že si s nimi budem ľudsky rozumieť, že nakrúcanie bude nielen prácou, ale životom, že je to súčasť môjho normálneho osobného bytia,“ povedal Luther. Prízvukuje, že sa vždy snažil naplniť svoj život pozitívnymi vzťahmi. „Znamenajú úspech pri nakrúcaní, úspech z toho, že sa na mňa obrátia diváci a povedia – áno, toto ma hlboko oslovilo, toto ma rozplakalo alebo ma naplnilo nadšením a oduševnením. Môj život je dennodenne plný hercov, situácií, postáv, divákov či potlesku.“

Z množstva hercov, ktorých má režisér podľa vlastných slov hlboko zakorenených vo svojom vnútri, spomenul zvlášť českých umelcov – Petra Čepka, Rudolfa Hrušinského či Karla Högera, ktorý bol jeho pedagógom. „Dokonca prekvapím a spomeniem Otakara Vávru, ktorý mi veľmi pomohol, môjho profesora na strednej škole, vďaka ktorému som zmaturoval, inak by som nebol zmaturoval, lebo som mal veľmi zložitú mladosť a detstvo,“ prezradil Luther a zo slovenských umelcov menoval Ingrid Timkovú a ďalších, s ktorými „zažil veľmi hlboký ľudský vzťah“. „Boli to ľudia, s pomocou ktorých som vždy ustal všetky tie ťažké situácie.“ Svoj podiel na úspešnej kariére filmára má podľa jeho slov aj manželka a rodina, bratia a rodičia. „Bez nich by som nedosiahol to, čo som dosiahol. Boli to ťažké situácie, vzťahy komplikované aj turbulentné, ale pre mňa veľmi hodnotné. Dnes v mojom veku môžem povedať, že som vďačný za to, že som prežil taký život, ako som prežil.“

Miloslav Luther je režisérom 12 celovečerných hraných filmov a vyše päťdesiatky dokumentárnych a televíznych diel. Väčšinu svojej tvorby venoval človeku s ľudskými slabosťami – „antihrdinovi v pazúroch moci“. Potvrdzujú to napríklad filmy Chodník cez Dunaj, Anjel milosrdenstva či Útek do Budína. „Vždy som sa snažil, aby moje filmy a seriály prebúdzali aj cit, aby nezostarli tak rýchlo ako ja, a keď ma niektoré prežijú, nebudem sa hnevať,“ povedal čerstvý osemdesiatnik v apríli pri preberaní ceny Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre.