Ľudovít Števko: Hektický rok 2016

Bratislava 20. decembra 2016 (HSP/Foto:Pixabay)

O 19. storočí sa hovorilo ako o storočí vynálezov, o 20. storočí ako o storočí úzkosti a 21. storočie je podľa názoru psychológov a psychiatrov storočím depresie, a straty viery vo vyššie hodnoty.

Táto charakteristika platná pre 21. storočie platí aj pre rok 2016. Manipulačné techniky médií a informačný pretlak internetu prerastá naše vedomie, vytvára metapatológiu, čiže odcudzenie a nedostatok prirodzenej medziľudskej komunikácie. Nedá sa veriť nikomu a ničomu. Východisko z deprimujúcej situácie nám ponúkajú médiá a obchodné reťazce. Médiá zábavu, pri ktorej netreba premýšľať a obchodné reťazce konzum ako liek na našu duchovnú krízu. Rakúsky psychiater Victor Frankl, toto existenciálne vákuum, popísal ako symptóm modernej doby. Duchovná kríza a existenciálne vákuum je vhodným prostredím pre mediálne manipulácie. Veľmi to súvisí s témou aký bol rok 2016 v našom živote a najmä v politike, ktorou sme presýtení a poznačení. A ten kto je vlastníkom informačného monopolu nám vnúti nielen hlúpe vzory zábavy, ale aj svoje politické predstavy, koho máme voliť, koho obdivovať, koho udupávať pod čiernu zem.

Prezident

Mediálne najobdivovanejším politikom na Slovensku bol v roku 2016 nepochybne Andrej Kiska s tvárou dobrého anjela rozdávajúceho svoj prezidentský plat ľuďom trpiacim núdzou. Na jeho úžernícke roky, počas ktorých sa stal milionárom sa zabudlo a nespomínali sa ani jeho prezidentské aktivity s veľmi nepríjemnou pachuťou dezorientácie v otázkach zahraničnej politiky. Druhé výročie svojej inaugurácie oslávil Kiska tým, že otvoril brány miestodržiteľského paláca a pripravil program pre zvedavú verejnosť. Lebo sa vraj má čím chváliť. Napríklad prijímaním predstaviteľov sorosovských nadácií naladených protislovensky, ale najmä návštevami a prijímaním kontroverzných zahraničných prezidentov, medzi ktorými sa vynímajú jeho dvaja priatelia – Petro Porošenko, hlava zbanderizovanej Ukrajiny a turecký diktátor Recep Tayyip Erdogan. Keby nešlo o prvého občana a reprezentanta Slovenskej republiky, mohli by sme povedať: Nuž čo, proti gustu žiaden dišputát. Lenže v prípade prezidenta je to iná káva.

Keď už Kisku počas vlaňajšej návštevy Veľkej Británie nielenže neprijala kráľovná Alžbeta II., ale ani predseda vlády David Cameron (čo je pre hlavu štátu zahanbujúce), tak si náš prezident asi naprával sebavedomie návštevami Ukrajiny, Turecka a naposledy aj Berlína kde sa vytasil vetou, že „Slovensko ako demokratickú krajinu poznačili dva hriechy, a to pýcha a pohodlnosť, ba až lenivosť.“ Takého ohovárania vlastného národa v zahraničí sa doteraz nedopustil nejaký odroň, ale prezident Slovenskej republiky, ten prezident, ktorý podľa týždenníka Plus 7 dní pracuje 3 dni v týždni, lebo v piatok odlieta do Popradu a vracia sa do úradu v pondelok.

V činnosti Andreja Kisku vystúpil v roku 2016 do popredia ešte jeden zarážajúci fakt: Hlava štátu je na nože s vládou, parlamentom, Najvyšším súdom aj Ústavou Slovenskej republiky. Ak prezident nerešpektuje národnoštátne záujmy, politiku vlády, rozhodnutia zákonodarného zboru (prípad migrácie a povinných kvót) a Ústavný súd SR (prípad nevymenovania ústavných sudcov) mal by okamžite odstúpiť a založiť si vlastnú protinárodnú politickú stranu. A možno by uspel za pomoci mimovládok, organizácií LGBT a médií hlavného prúdu.

Parlament

Prvé povolebné reakcie na tému víťazstva vo voľbách v marci 2016 boli také, že vlastne nevyhral nikto, že patová situácia povedie v lepšom prípade k predčasným voľbám a v horšom k úradníckej vláde prezidenta Andreja Kisku. Mýlili sa aj tí, čo Roberta Fica videli v opozícii, lebo sa za čas zdalo, že vládu bude zostavovať Richard Sulík, Nasvedčovala tomu sebavedomá tvár lídra SAS, ktorý sa na verejnosti neuvážene a predčasne pasoval za predsedu vlády. Tento falošný dojem dokresľoval víťazný indiánsky tanec Igora Matoviča aj niektoré komentáre v médiách. Napríklad v Hospodárskych novinách istý redaktor nevedel skryť svoje vzrušenie keď napísal, ako ho teší, že si to Fico spolu s Kotlebom „vyžerie v opozícii.“ Predbiehanie reálneho vývoja, v ktorom je želanie otcom myšlienky býva zradné a výsledkom je často frustrácia. Známa veta majora Terazkyho z filmu Černí baroni: „Som z toho voľáky zmätený,“ celkom dobre vystihoval aj povolebný zmätok Richarda Sulíka, ktorému „takmer istý“ premiérsky post s prehľadom vyfúkol staronový predseda vlády Robert Fico. Sulík ako favorit pravice zavčasu nepochopil, že zostaviť pravicovú vládu sa nedá v pätách s excentrikom Igorom Matovičom.

Programy politických strán sú pred voľbami zaujímavé iba pre politológov, pre väčšinu voličov nemajú nijaký význam, tu rozhodujú symboly, pozitívna či negatívna mediálna propaganda a imidž predpestovaný ako skleníková zelenina aspoň rok pred voľbami. Ostrakizovaný človek, pre ktorého sa nenájde v médiách jediné dobré slovo je vo voľbách rovnako hodný povšimnutia ako kladná postava. Ak niekoho sústavne ktosi očierňuje, nenachádza na ňom suchej nitky, vyvoláva vo verejnosti otázku: Nekrivdí sa mu? Bol to aj prípad Mariána Kotlebu. Líder strany Naše Slovensko vyplnil priestor, ktorý je na Slovensku tabu – chce bojovať proti rómskej kriminalite, homosexuálnym manželstvám, je proti EÚ a NATO, hovorí iným slovníkom o migrácii a prvom Slovenskom štáte ako v médiách a to malo u voličov úspech.

V parlamente sa v roku 2016 zišla taká rôznorodá zmeska ľudí ako nikdy predtým. Nasvedčovala tomu už predvolebná kampaň. Pútač poslankyne za SAS Janky Cigánikovej s fotografiou jej nôh so spustenými červenými nohavičkami bol predzvesťou, aké osôbky sa ocitnú v zákonodarnom zbore a aké „kraviny“ budú odtiaľ počúvať naivní voliči. Vulgarizmy Matoviča, excesy Nicholsonovej, Cigánikovej, Petríkovej a iných poslankýň a poslancov sú len dokladom toho, že taký parlament Slovensko ešte nemalo.

Vláda

Nová exekutíva vznikla napriek pesimistickým  predpovediam nečakane rýchlo. Osemnásť dní po parlamentných voľbách sa ujala svojich právomocí v poradí 11. vláda Slovenskej republiky od roku 1989. Koaličnú dohodu podpísali štyri strany. Smer-SD obsadil deväť ministerských postov, SNS tri, Most-Híd dva a Sieť jeden. Frustrovaný líder SAS vzal nohy na plecia, opustil svojich voličov a vrátil sa do Bruselu hneď po tom, ako nabrýzgal Bugárovi a Procházkovi do zradcov. Hneď po programovom vyhlásení novej vlády sa spustila zo strany opozície ostrá protivládna kampaň trvajúca nepretržite až do dnešných dní. Opozícia, teda najmä SAS a OĽaNO-Nova bojovala všetkými verbálnymi aj neverbálnymi prostriedkami, aby potopila, roztrhala, zničila vládu. Objektom opozičnej nevraživosti sa stal od prvej chvíle staronový minister vnútra Robert Kaliňák. V kauze Bašternák, do ktorej sa zaplietol, vystupoval Sulík v úlohe žalobcu, Matovič v úlohe prokurátora, Lipšic v úlohe sudcu a pouličný tribunál mal vysloviť verdikt. Pre opozíciu je mrzuté, že Robert Fico na túto hru nenaskočil a „najlepšieho ministra vnútra“ nevyhodil z kola von. Opozícii predsa nemohol dopriať také lacné víťazstvo.

Ku kauze Bašternák možno zaujať stanovisko slovami príslovia: „Kto do mlyna chodí, ľahko sa zamúči.“ Podnikateľ v exekutíve je vždy riziko. Pre Kaliňáka to platí rovnako ako pre Matoviča, ako v minulosti platilo pre Uhliarika a prepytujem pre kráľa privatizácie Mikloša. Pre Slovensko týchto dní nie je problém Kaliňák, ale problémom je budúcnosť Európskej únie a na našom malom politickom piesočku neschopnosť opozície vytvoriť alternatívu legálne zvolenej vláde. Vykrikovať na ulici, dávať facky a deštruovať parlament je veľmi málo. Najprv treba povedať ako chce vládnuť Sulík s Matovičom a Kollárom Ak to bojovo naladení páni a namosúrené parlamentné dámy nepovedia, potom je škoda času a námahy, pre nich aj pre voličov tejto nepoučiteľnej krajiny.

Ľudovít Števko