Lucia Hubinská: Slovensko si nedáme, musí predsa slúžiť Západu

Čo na tom, že v Británii sa jeden z kedysi najlepších vzdelávacích systémov rozkladá pod tlakom neoliberalizácie a postupne pripomína pyramídovú schému? Alebo že státisíce ľudí si tam nemôžu dovoliť vykurovať svoje domovy, pretože ceny energií ich tlačia na pokraj existenčného kolapsu? Mohla by som pokračovať- rozumiete mi. Napriek týmto realitám máme mať ale stále pocit, že Slovensko je len akýsi vzdialený ostrov, izolovaný od „civilizácie“, celkom nezávislý od systému pre ktorý pracuje a za všetko zlé v našej krajine môže jedine Fico.

Tento naratív má svojich horlivých obhajcov – opozíciu, ktorá skôr pripomína piatu kolónu lojálnu Washingtonu a Bruselu než politickú silu hájacu záujmy vlastného národa. Ich úlohou je udržiavať Slovensko v súlade s plánmi západných mocností, a každú odchýlku od tohto smerovania okamžite označiť za „zlo“. Ale nie za také, ktoré by mohlo ublížiť ľuďom – to je nepodstatné. Ide o „zlo“, ktoré by mohlo ohroziť samotný systém. A keď im niekto vytkne, že zastupujú zahraničné záujmy viac než slovenské, vytiahnu zo skríň slovenské vlajky, postavia sa na námestia, spievajú hymnu (nepýtajte sa ktorú) a pustia si aj Karla Kryla. “Slovensko si nedáme!…musí predsa slúžiť Západu.” Buď ticho, Michal, mikrofóny sú zapnuté!

Francúzsky filozof Guy Debord poukázal na to, že moderná (ne)demokracia potrebuje nepriateľa, aby si zachovala svoju legitimitu. Tento nepriateľ sa mení podľa potrieb systému – včera to bol komunizmus, potom terorizmus, dnes sú to autoritárske režimy alebo jednotlivci ako Putin, Fico, či Trump. Korporátne médiá a Západné politické elity ich vykresľujú ako démonov, ktorí chcú povaliť našu “civilizáciu” ako ju poznáme. Účel je však len odviesť pozornosť od reálnych problémov. Všetko sa totiž musí zdať lepšie a prijateľnejšie v porovnaní s “monštrami”, ktoré tento systém nielenže vytvoril, ale ich hlavne potrebuje. Často sa preto či zamýšľam skutočne chcú poraziť týchto „nepriateľov” a ak by sa im ich raz aj podarilo zbaviť akoby potom zakryli svoju neschopnosť ponúknuť alternatívu? Bez nepriateľov by zostala už len prázdnota.

Nepriateľ však nie je potrebný len na legitimizáciu moci – je nevyhnutný pre samotné prežitie systému, ktorý sa živí nekonečnými konfliktmi. Myšlienka „nekonečnej vojny“ sa stala základným princípom západného hegemóna. Spomeňme si napríklad na „vojnu proti teroru“ po 11. septembri 2001. Je príkladom toho, ako systém dokáže využívať hrozby, aby ospravedlnil eróziu občianskych slobôd, sledovanie občanov, militarizáciu spoločnosti a presmerovanie obrovských zdrojov do vojensko-priemyselného komplexu. Patriot Act v USA, ktorý sa zaviedol krátko po 9/11 znamenal masové sledovacie programy či dronové útoky – a to všetko pod zámienkou ochrany demokracie. V skutočnosti však tieto kroky len posilnili moc elít a oslabili samotnú demokraciu.

Táto logika nekonečnej vojny nie je iba reakciou na krízu – je to samotný základ systému. Ako tvrdil americký politický theoretik a filozof Sheldon Wolin, kríza nie je odchýlkou, ale štrukturálnou súčasťou. Systém sa bez nej nedokáže udržať. Vojny, reálne aj metaforické, sú nevyhnutné, aby mohli elity odvrátiť pozornosť od skutočných problémov: od rastúcej nerovnosti, kolapsu verejných inštitúcií, degradácie životného prostredia či dehumanizácie práce. Bez nepriateľa by bola realita až príliš jasná – moderné demokracie sa nerozvíjajú, ale postupne implodujú pod vlastnou váhou.

A práve tu sa prejavuje skutočná tragédia našich upadajúcich spoločností. Tento systém nepotrebuje zmenu – potrebuje krízu. Potrebuje nepriateľa, aby mohol pokračovať v nerovnostiach, v zotročovaní a ničení ľudského potenciálu. A tí, ktorí tento systém hája, či už na Slovensku alebo inde, sa nehanbia zapredať svoje hodnoty, aby mohli recitovať prázdne heslá o „slobode“ a „demokracii“. Tieto slová už dávno stratili svoj skutočný význam a stali sa iba prázdnymi frázami, ktorými sa ospravedlňujú neoliberálne reformy, militarizácia a represia. Ich rétorika v skutočnosti nepodporuje slobodu ani demokraciu, ale naopak, systematicky ich podkopáva.

Jazyk našej opozície je rovnako prázdny, zmanipulovaný, a používaný ako nástroj propagandy. Ako napísal Wolin v knihe Democracy Incorporated, moderné demokracie už dávno nefungujú na princípoch ľudového zastúpenia. Zmenili sa na „inverzné totality“, kde občania už nie sú aktívnymi účastníkmi demokratického procesu, ale iba pasívnymi konzumentmi politického divadla. A čo ponúka opozícia? Presne to. Ľudia na námestiach recitujú staré mantry, cítia sa dôležito, morálne nadradene, akoby tvorili dejiny. Ale to nie je demokracia , sloboda ani pokrok – to je len ďalší dôkaz toho, že sami nemajú plán. No aspoň sa môžu cítiť lepšie než tí ostatní – tak „západne“.

Systém, ktorý glorifikujú však ponúka iba ilúziu možnosti a voľby, pričom vylučuje akúkoľvek možnosť skutočnej zmeny. Účelom nie je poskytnúť občanom slobodu, ale zabezpečiť, aby si systém udržal svoje hegemónne postavenie a naša opozícia, ktorá sa tak rada pasuje do roly morálne nadradených strážcov demokracie, nie je nič iné ako nástroj na upevňovanie tohto status quo. Síce sa tvária ako „obrancovia Slovenska“, no Slovensko nie je pre nich nič viac, len prostriedok na legitimizáciu systému, ktorému slúžia.

Toto je západný model, na ktorý sa tak slepo upíname, pretože sme nútení nevidieť alternatívy. Model, ktorý neponúka budúcnosť – len ilúziu pokroku. Model, ktorý neponúka demokraciu, len nekonečnú vojnu. Slovensko si zaslúži viac než byť len ďalším článkom v tomto reťazci nekonečných konfliktov. Zaslúži si slobodu, ktorá nie je ilúziou, ale skutočnou cestou k spravodlivosti a dôstojnosti.
Prečítajte si tiež:

• S dnešnou spoločnosťou je to asi tak, ako s jedným štvorčekom toaletného papiera, ktorý zostal na rolke
• Lucia Hubinská: Západ si idealizujeme, chýba nám sebavedomie