Poďme sa však na celú záležitosť pozrieť trochu inak, odborne, ale zároveň pre čitateľa zrozumiteľne, bez emócií a objektívne.

Po zmene vlády v marci 2020 došlo k masovým výmenám na všetkých významných postoch v štátnej správe, ale aj na pozíciách nižších, ktoré boli dlhodobo obsadené profesionálmi, avšak bez správneho straníckeho trička. Dobre si pamätáme napríklad šialené nominácie Joža Pročka na prednostov okresných úradov v Banskobystrickom kraji. Odvolával a vymieňal sa každý, čo v minulosti mal čokoľvek spoločné s bývalými vládnymi garnitúrami. Miesto sľúbeného odpolitizovania štátnej správy nastal presný opak, zamorovanie štátnej správy ľuďmi s tým správnym názorom, aj keď bez dostatočnej odbornej spôsobilosti. Neustále sa z osôb bez správneho politického krytia vytvárali nepriatelia, poukazovalo sa na nich a bola zabezpečená ich postupná profesijná degradácia.

Niektoré posty a pozície sa dali vymeniť jednoducho, odvolaním z funkcie a vymenovaním nového funkcionára. Na uvoľnenie iných bolo treba použiť vyšetrovateľov z NAKA, a oni sa už postarali účelovou kriminalizáciou o to, aby sa lukratívne miesto uvoľnilo. Na niektoré pozície, aby sa tam dostali tí správni nominanti však bolo treba zmeniť aj zákon, aby sa ten prispôsobil schopnostiam, teda skôr neschopnostiam Igorom Matovičom požehnaných kandidátov.

Pozície v bezpečnostných zložkách, ktoré realizujú proces trestných konaní boli pre Matoviča kľúčové. V polícii sa podarilo funkcionárov vymeniť pomerne rýchlo, horšie to už bolo s obsadením postov Generálneho a Špeciálneho prokurátora. Matovič mal jasný cieľ, použiť Daniela Lipšica, svojho bývalého straníckeho kolegu na jeden z týchto postov, najlepšie na pozíciu Generálneho prokurátora. Na toto však bolo potrebné zmeniť zákon, a na pozíciu Generálneho prokurátora aj presvedčiť prezidentku aby takéhoto človeka do funkcie aj vymenovala. Potom, čo sa Zuzana Čaputová k osobe Lipšica vyjadrila, že s ním má problém, sa musel Matovič uspokojiť s tým, že Lipšica spraví „len“ šéfom špeciálnej prokuratúry, podriadeného Generálnemu prokurátorovi, čo sa neskôr ukázalo ako veľký problém a chyba, na ktorú pravdepodobne doplatia ešte mnohí.

Účelovým prijatím novely zákona o prokuratúre, vtedajší „odborníci“ Matovičovej vlády umožnili aj nekariérnym prokurátorom, bez akejkoľvek prokurátorskej praxe stať sa hlavou špeciálnej prokuratúry. Zmenou zákona vydláždili cestu na tento post kariérnemu politikovi a obhajcovi Danielovi Lipšicovi, bývalému poslancovi KDH, NOVA a OĽaNO, odsúdenému za usmrtenie človeka na priechode pre chodcov, toho času ešte v podmienečnom výkone trestu. Avšak nebola by to vláda Igora Matoviča, keby aj tu niečo nepokazila. V zákone síce zadefinovali možnosť uchádzať sa o post šéfa špeciálnej prokuratúry aj „civilovi“ avšak ako jednu z podmienok nastavili nutnosť disponovať bezpečnostnou previerkou najvyššieho stupňa Prísne tajné. Takýto kandidát však chybou zákona požiadať Národný bezpečnostný úrad SR (NBÚ) o vykonanie previerky nemohol.

Pokiaľ Lipšic na samotnej novele zákona neparticipoval, musel byť touto skutočnosťou veľmi nemilo prekvapený a musel tento problém začať riešiť. Ocitol sa v časovej tiesni, nakoľko zo zákona vykonanie bezpečnostnej previerky trvá šesť kalendárnych mesiacov, a toľko času naozaj nemal. Z praxe je známe, že ani šesť mesačná lehota sa u bežných žiadateľov nie vždy dodrží a predlžuje sa, ale o tom možno niekedy nabudúce.

Takže pred Lipšicom zrazu stáli dve úlohy, bez vyriešenia ktorých by bola cesta na jeho vysnívanú funkciu zahataná, a úsilie vynaložené vládnou mocou na zmenu zákona by vyšlo nazmar.

Prvou úlohou bolo nájsť subjekt, ktorý nejakým obskúrnym spôsobom požiada NBÚ o vykonanie jeho bezpečnostnej previerky. Druhou úlohou bolo zabezpečiť na NBÚ bleskové vydanie bezpečnostnej previerky, ktorej dĺžku realizácie by mohli negatívne ovplyvniť aj preverovania jeho početných medializovaných ale zrejme aj skrytých bezpečnostných rizík spojených s jeho profesionálnym ale aj súkromným životom. Tejto skutočnosti si ako právnik musel byť dobre vedomý.

Poďme si trochu osviežiť niektoré kauzy Daniela Lipšica, ktoré by mali NBÚ pri preverovaní jeho osoby určite zaujímať.

Jednalo sa napríklad o kauzu z roku 2010 keď ako minister vnútra kúpil izraelský odpočúvací systém za dvanásť miliónov eur, ktorý sa nepodarilo sfunkčniť a ležal v telocvični. Nákupom za ministerstvo vnútra boli poverení Milan Krajniak, vtedajší Lipšicov poradca pre rómsku problematiku a Marcel Klimek, vtedajší vedúci služobného úradu ministerstva vnútra, neskôr boli obaja obvinení z porušovania povinností pri správe cudzieho majetku. Prvotne rezort určil ako subjekt, ktorý mal pre štát izraelský systém nakúpiť firmu ATEMSEC napojenú cez Jána Mojžiša na KDH a neskôr spoločnosť ORGA TRADE taktiež personálne prepojenú na Milana Krajniaka. ORGA TRADE mala údajne zinkasovať províziu 1,735 milióna eur, aj keď odpočúvací systém sa sprevádzkovať nepodarilo.

Podozrenia vyplývajúce z nahrávky bývalého šéfa Finančnej správy Imreczeho zverejnenej v roku 2021. Tu Imrecze okrem iných informácií k páchaniu korupčnej trestnej činnosti predstaviteľmi vtedajšej vládnej moci uvádza aj zaujímavé poznatky k osobe Daniela Lipšica. Na nahrávke Imrecze hovorí o manažovaní úplatkov súvisiacich s Lipšicovým nákupom softvérového produktu spoločnosti BAE Systems realizovanom v rokoch 2010 a 2011. Ministerstvo vnútra pod vedením ministra Daniela Lipšica softvér nakúpilo cez slovenskú spoločnosť LYNX za dva a pol milióna eur, avšak faktúra bola vystavená týždeň pred samotným podpísaním zmluvy. Predmetnú vec akoby každý očakával v súčasnosti nevyšetruje NAKA, ale samotný podriadený Daniela Lipšica prokurátor špeciálnej prokuratúry.

Podozrivý je aj priebeh vyšetrovania vraždy advokáta Ernesta VAĽKA z roku 2010, keď bol ministrom vnútra Lipšic. Lipšic bol medzi prvými na mieste činu vraždy jeho priateľa, kde z procesného hľadiska nemal čo robiť. Samotnú ohliadku miesta činu dodnes sprevádzajú doposiaľ nevysvetlené nejasnosti, keď napríklad zbraň zavraždeného sa našla až následne o niekoľko dní na doobhliadke miesta činu. Podľa slov bývalého šéfa policajných vyšetrovateľov Jaroslava Ivora je neštandardné, keď dôvodom na doobhliadku miesta činu je nekvalitná prvotná obhliadka. Otázna je aj skutočnosť, že polícia na miesto činu neprivolala prokurátora, asi by tam bol zbytočný, keď na mieste bol sám pán minister. Prvotná obhliadka pod jeho patronáciou dopadla naozaj fiaskom a mohla ovplyvniť priebeh celého vyšetrovania. Službukonajúci prokurátor sa o vražde oficiálne dozvedel až tri hodiny potom, ako prvú informáciu uvoľnili médiá.

Ako vedúci úradu ministerstva spravodlivosti odsúhlasil v roku 2001 vykonanie justičnej skúšky sám sebe, aj keď podľa odborníkov nebola zachovaná požadovaná dĺžka právnickej odbornej praxe, ktorú mu aj napriek tomu započítal vtedajší minister spravodlivosti Čarnogurský, jeho stranícky kolega z KDH. Taktiež sa objavili aj pochybnosti o zákonnosti získania jeho akademického titulu PhD.

Ďalšou Lipšicovou kauzou bolo, keď dal v rokoch 2005 až 2006 ako minister vnútra vyhotoviť českej agentúre TAKT personalizovaný prieskum verejnej mienky za 3,5 milióna korún. V prieskume boli okrem iného otázky k osobe Lipšic, či sa páči občanom, resp. či si o ňom občania myslia, že je správny chlap a podobné infantility. Lipšic bol novým vedením rezortu vyzvaný na uhradenie finančných prostriedkov, samozrejme s negatívnym výsledkom. Konanie Lipšica odsúdila aj ALIANCIA FAIR-PLAY s konštatovaním, že otázky smerované k imidžu politika nie sú vo verejnom záujme a nesmú byť hradené z verejných zdrojov.

V roku 2017 zarezonovala slovenskou spoločnosťou kauza „ČISTÝ DEŇ“. V tejto kauze sa jednalo o podozrenie, že manželia Tománkovci z resocializačného zariadenia ČISTÝ DEŇ rôznym spôsobom ovplyvňovali dve chovankyne, ktorým mali dokonca poskytovať aj omamné látky. Podľa medializovaných správ a rozhovoru s jedným z dievčat uverejnenom v mediálnom priestore, však vyvstali podozrenia, že dievčatá podávali trestné oznámenia na zariadenie proti svojej vôli, na nátlak ich obhajcu Lipšica, ktorý im dopredu povedal, čo majú na výsluchu na Generálnej prokuratúre uviesť, na čo majú položiť akcent. Jedno z dievčat napokon priznalo, že v predmetnom trestnom oznámení klamali. Od ďalšej osoby im za uvedené malo byť sľúbené finančné plnenie päť tisíc eur. Okrem iného tu vzniklo aj podozrenie, že Lipšic právne zastupoval jednu neplnoletú drogovo závislú osobu, ktorá bola v tom čase v pátraní polície, a to bez súhlasu rodičov, čo je v rozpore so zákonom. Ďalej Lipšic získal lekársku správu Petra  Tománeka, ktorú následne verejne, v rozpore so zákonom zneužil v médiách, kde Tománeka označil za vážne chorého a nespôsobilého viezť zariadenie ČISTÝ DEŇ.

Spomenúť samozrejme treba aj údajnú veľmi pikantnú až vulgárnu komunikáciu z roku 2012 s Alenou Zsuzsovou, ktorá je podozrivá z plánovania vrážd novinára Kuciaka, prokurátorov a objednania vraždy primátora obce Hurbanovo. Lipšic túto zverejnenú komunikáciu samozrejme poprel s odôvodnením, že bola účelovo vytvorená neznámou osobou, ktorá sa nabúrala do jeho osobného komunikačného konta za účelom jeho diskreditácie. Zsuzsová naopak autenticitu komunikácie potvrdila.

Taktiež Daniel Lipšic priznal stretnutia s „pánom X“, Petrom Koščom, v súčasnosti obvineným z organizovanej korupčnej trestnej činnosti. Košč uvádza, že predmetom ich stretnutí v roku 2016 boli dohovory ako pomôcť vtedajšiemu špeciálnemu prokurátorovi Kováčikovi, aby boli utlmené mediálne tlaky na jeho osobu. Lipšic pomoc prisľúbil, avšak ako protihodnotu údajne žiadal aby bol odňatý vyšetrovací spis v ktorom bol spolu s Grendelom obvinený vyšetrovateľom, ktorí ho riešili, ďalej žiadal aby Kováčik odstavil prokurátorku Trstenskú a taktiež sa na stretnutiach riešilo aj prerozdelenie spisov na špeciálnej prokuratúre, ktoré sa mali týkať Mariana Kočnera. Analýzou sa mala preukázať skutočnosť, že v „Denníku N“ a „Aktuality.sk“ následne skutočne aj došlo k utlmeniu spravodajských aktivít voči Dušanovi Kováčikovi.

Počas výkonu funkcie špeciálneho prokurátora bol ženatý Lipšic v roku 2023 novinármi v Prahe pristihnutý na januárovej romantickej prechádzke v spoločnosti svojej podriadenej, stážistky na špeciálnej prokuratúre, ktorú podľa svedkov navštevoval aj v Humennom, kde kmeňovo pôsobila.

Toto bol len výňatok z uverejnených káuz Daniela Lipšica, dalo by sa ešte veľa popísať o prípade PRIVATBANKY, kde ako minister vnútra mal spolu s Grendelom vyzradiť bankové tajomstvo, v tejto veci boli obaja políciou obvinení. Lipšic zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, ohrozenia bankového tajomstva a ohovárania.

V kauze „LIPŠICOVO STÁDO“ Lipšic ako minister vnútra spolu s Gáborom Grendelom komunikovali s vybranou vzorkou novinárov ktorým údajne uvoľňovali informácie z vyšetrovacích spisov.

Čerešničkou na torte bola však udalosť zo septembra 2016, kedy z príčiny nedodržania najvyššej dovolenej rýchlosti a nepozornosti usmrtil na priechode pre chodcov 72 ročného chodca. Znalecký posudok preukázal, že pokiaľ by Lipšic dodržal maximálnu povolenú rýchlosť, zrážke by dokázal zabrániť včasným dobrzdením. Okresný súd Bratislava III trestným rozkazom uznal Lipšica za vinného z prečinu usmrtenia a odsúdil ho na trojročný trest s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu päť rokov a uložil mu tiež probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Súd tiež Lipšicovi uložil zákaz viesť motorové vozidlá na šesť rokov. Za obdobné skutky Lipšic, ako minister spravodlivosti žiadal vždy nepodmienečný trest odňatia slobody a podal desiatky mimoriadnych dovolaní. Lipšic sa cez svoju právnu zástupkyňu sťažoval na priebeh konania vyšetrovania a trest označil za poškodzujúci jeho osobu.

Toto sú len prípady všeobecne známe, ku ktorým sa dostala verejnosť prostredníctvom médií, aká časť ľadovca sa však skrýva ešte pod povrchom, ostáva zatiaľ zahalené rúškom tajomstva, avšak je len otázkou času, kedy začnú na verejnosť prenikať informácie z obdobia, kedy Daniel LIPŠIC šéfoval špeciálnej prokuratúre, ktorá je v súčasnej dobe obviňovaná z manipulovania trestných konaní a z porušovania základných ľudských práv.

Vráťme sa však k bezpečnostne previerke Daniela Lipšica. U každej preverovanej osoby má NBÚ povinnosť skúmať všetky potencionálne bezpečnostné riziká tak, aby sa odstránili pochybnosti. NBÚ musí vykonať ku každému z týchto rizík bezpečnostný pohovor, a v prípade pretrvávajúcich rozporov aj psychofyziologické vyšetrenie pravdovravnosti, ľudovo povedané detektor lži. Inak sa osoba nemôže pokladať za bezpečnostne spoľahlivú a nemôže jej byť udelená bezpečnostná previerka. V tomto prípade, musí byť bezpečnostný spis Daniela Lipšica pekne hrubý, keď vezmeme do úvahy len podozrenia z protiprávneho a neetického konania ktoré boli medializované, a z ktorých časť som sa pokúsil aj pre ilustráciu uviesť.

Práve pre takéto prípady zákon ustanovuje šesť mesačnú lehotu na vykonanie previerky, aby sa dali objektívne vylúčiť, respektíve potvrdiť zistené bezpečnostné riziká. Okrem toho NBÚ skúma aj majetkové pomery žiadateľa, jeho účty v bankách, vykonáva previerky v mieste pobytu a analyzuje informácie od Policajného zboru a spravodajských služieb. Len osobný dotazník uchádzača má 64 strán, je plný informácií osobného charakteru, ktoré musí NBÚ analyzovať, vyhodnocovať a objektivizovať. Preto, keď sa majú vykonávať previerky poctivo, je samozrejme na ich realizáciu potrebný aj dostatočný časový priestor, a každé urýchlenie tohto procesu je na úkor kvality, teda na úkor bezpečnosti Slovenskej republiky.

O vykonanie samotnej bezpečnostnej previerky svojho zamestnanca môže NBÚ požiadať štátny orgán, napríklad ministerstvo. Tu na prekvapenie všetkých, vtedajší minister práce, rodiny a sociálnych vecí Milan Krajniak, dlhoročný priateľ, politický súputník a súčasný sused Daniela Lipšica požiadal 1.10.2020 NBÚ o vykonanie bezpečnostnej previerky pre Daniela Lipšica na najvyšší stupeň Prísne tajné. Krajniak to účelovo zdôvodňoval tým že, Lipšic sa stal jeho poradcom pre právnu oblasť, poradcom bez akejkoľvek zmluvy ale poradcom s potrebou mať bezpečnostnú previerku najvyššieho štvrtého stupňa. Pritom, ak by Lipšic ako právnik a obhajca zastupoval ministerstvo pred iným štátnym orgánom tak by žiadnu bezpečnostnú previerku nepotreboval, nakoľko by mal výnimku zo zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ak pán minister Krajniak však „akože“ potreboval pána Lipšica nato, aby v rámci ministerstva vytváral utajované skutočnosti, pripomienkoval, prípadne s nimi inak manipuloval, potom mal žiadať v zmysle platných postupov maximálne tretí stupeň previerky, nakoľko podľa zverejneného zoznamu utajovaných skutočností ministerstvo disponuje maximálne materiálmi utajovanými na stupeň Tajné. Silne sa dá pochybovať, že predmetné ministerstvo za posedných 10 rokov sa vôbec stretlo s utajovanou skutočnosťou stupňa Prísne tajné, a je otázne či vôbec toto ministerstvo je technicky vybavené na manipuláciu s predmetným stupňom utajenia.

Už na prvý pohľad je viac ako zrejmé, že konanie Milana Krajniaka smerovalo k tomu, aby Lipšicovi proste dopomohol získať bezpečnostnú previerku, aby on mohol následne kandidovať na post šéfa špeciálnej prokuratúry. Ak to tak aj v skutočnosti bolo, čo by nemal byť problém kompetentným inštitúciám preukázať, môže Krajniak za uvedené niesť aj trestnoprávne následky.

Už len samotný spôsob uchádzania sa o bezpečnostnú previerku je v tomto prípade diskvalifikačný na jej udelenie.

8. decembra 2020 bolo snaženie Krajniaka a Lipšica úspešne dovŕšené a NBÚ udelil iba po deviatich týždňoch preverovania Lipšicovi bezpečnostnú previerku. O týždeň nato Lipšic oznámil svoju kandidatúru na post šéfa úradu špeciálnej prokuratúry, ktorým bol aj následne parlamentom zvolený.

Ak by takýmto postupom získal bezpečnostnú previerku ktokoľvek iný, je to odsúdeniahodné, opovrhnutiahodné a povedzme si v právnom štáte asi aj nemožné. Ale ak sa takto do funkcie dostane osoba, ktorá z titulu tejto funkcie má byť garantom spravodlivosti a rovnosti pred zákonom, tak to je minimálne na zamyslenie, že takéto konanie dokáže spoločnosť akceptovať a dokonca aj obhajovať. Ak ešte k tomu celému pripočítame aj všetky, už vyššie uvedené kauzy Daniela Lipšica, jeho dlhoročné vystupovanie v politickom ringu, kde mal jednoznačne zadefinovaných nepriateľov a konflikt záujmov prameniaci z výkonu funkcie obhajcu a prokurátora, tak ani prinajmenšom nemôžeme hovoriť o jeho spôsobilosti, nezaujatosti a objektivite.

Vyššie uvedený spôsob získania bezpečnostnej previerky vytklo Lipšicovi aj občianske združenie VIA IURIS, ktoré konštatovalo, že okolnosti získania previerky advokátom Danielom Lipšicom za daných okolností vzbudzujú pochybnosti o záujme kandidáta konať za každých okolností transparentne. VIA IURIS je presvedčená, že sa od špeciálneho prokurátora vyžaduje nezávislosť od politických predstaviteľov, nestrannosť, obhajoba verejného záujmu pred vlastnými záujmami a nepochybne aj prísne dodržiavanie právnych predpisov a postupov predpísaných zákonmi. V záujme zvyšovania dôveryhodnosti v štátne inštitúcie by podľa VIA IURIS bolo vhodnejšie zo strany dotknutého kandidáta verejne a dostatočne včas poukázať na protirečivé a diskriminačné nastavenie podmienok kandidatúry na špeciálneho prokurátora a umožniť transparentné riešenie tohto problému v záujme získania požadovanej previerky.

Taktiež nezisková mimovládna organizácia TRANSPARENCY INTERNATIONAL Slovensko neodporúčala voľbu Daniela Lipšica za špeciálneho prokurátora. Štvorročný odstup od politickej činnosti považovali za dostatočný, ale podľa organizácie mal stále silné väzby na stranu OĽaNO. Mohol by tak „ohroziť vnímanie nestrannosti prokuratúry nad únosnú mieru“. Organizácia si všimla aj dočasný konflikt záujmov keď Lipšic pri viacerých dôležitých kauzách prešiel zo strany obhajcu na stranu prokurátora.

Na post šéfa špeciálnej prokuratúry v zmysle zákona o prokuratúre navrhol ustanoviť Daniela Lipšica dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Eduard Burda. V súčasnosti dekan Burda patrí k najväčším kritikom Daniela Lipšica a činnosti špeciálnej prokuratúry. Dokonca sa na margo prokurátorov špeciálnej prokuratúry vyjadril, že bude potrebné preskúmať, či v rámci špeciálnej prokuratúry nevznikla organizovaná skupina, ktorá mala manipulovať konkrétne trestné konania. Dekan Burda odborne napáda prácu prokuratúry s takzvanými kajúcnikmi, naopak Daniel Lipšic sa ho pokúša odborne degradovať tvrdeniami, že Burda nepozná prax, že nikdy nevidel vyšetrovací spis a nepozná ani základnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k inštitútu spolupracujúcich obvinených. Za všetko však hovoria slová dekana Burdu: “Ja som bol ten, čo ho navrhol za špeciálneho prokurátora. Jednoducho keď som videl tú ďalšiu činnosť, tak som cítil a stále cítim dosť značné výčitky svedomia.”

Spôsob vykonávania funkcie špeciálneho prokurátora Danielom Lipšicom malo za následok zamorenie úradu špeciálnej prokuratúry oparom podozrení z nezákonného konania ktoré opakovane potvrdzovali aj rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorých bolo takmer tridsať, kde asi desiatka z nich mala potvrdzovať priamu účasť špeciálnej prokuratúry na porušovaní ľudských práv a slobôd.

Ak by Matovičova vláda nezlyhala hneď na začiatku, nezapla prvý pomyselný gombík na košeli zle, a ustanovili by za šéfa špeciálnej prokuratúry profesionála, kariérneho prokurátora so skúsenosťami, bez štipky podozrení, možno by sme dnes nemuseli riešiť pochovávanie tejto v súčasnosti spoločensky diskvalifikovanej inštitúcie, na čele ktorej doposiaľ „stojí“ hrdina s mečom v ruke odtínajúci hlavy, po ktorých za tryskania všadeprítomnej krvi povýšenecky šliape.

Tak sa stal zo spasiteľa špeciálnej prokuratúry napokon jej hrobár, presne ako to predpovedal v roku 2021 Štefan Harabin.