Lesk a bieda slovenskej politiky

Aj sa aj medzi nami nájdu ľudia s vyvinutým vlastenectvom a zodpovednosťou voči spoluobčanom a budúcnosti krajiny, značná časť spoločnosti ich odsudzuje ako „Hejslovákov“, nacionalistov alebo extrémistov. Rozhodujúcej časti spoločnosti sú v podstate ľahostajní. Tak ako im je ľahostajné všetko, okrem niektorých športových tímov pokiaľ vyhrávajú. Keď sa im však nedarí, nehľadajú príčiny, ale hneď ich zatracujú. My sa nevieme tešiť z úspechov krajanov, krajiny, nás všetkých, čo má vplyv na všetky sféry spoločenského života vrátane politiky.

Pri všetkom tom podceňovaní však v jednom vynikáme. Väčšina Slovákov si myslí, že môže robiť všetko. Na Slovensku sa asi nestalo, ak áno tak sa vopred ospravedlňujem, žeby niekto neprijal funkciu s odôvodnením, že na jej zastávanie nemá kvalifikáciu a ani schopnosti. Keď ponúknu zametačovi Janovi na ulici v Bratislave ministerskú funkciu, tak okamžite odkladá metlu, ako to humorne v dialógu Gažo kontra Kado popísali v niekdajšej relácii Maratón z Košického štúdia. Jednoducho na Slovensku máme geniálnych odborníkov na všetko. Obuvník a kaderník s falošným diplomom je odborník na školstvo a vedu, bábkoherečka na počítačové siete, skladník z Kauflandu na obranu a mohli by sme hovoriť do aleluja.

To, že niekto príjme funkciu, na ktorú nemá, ešte nie je najhoršie. Najhoršie je, že väčšina takýchto ľudí okamžite získa pocit, že s funkciou získala aj kvalifikáciu na jej vykonávanie. A tú nastávajú problémy. Väčšina ľudí v pozícii si myslí, že zjedla všetku múdrosť, že nepotrebujú odbornú radu, že na všetko stačia sami. Ono, keď sa to deje v obuvníckej dielni alebo keď sa vytvorí symfónia so sólom pre triangel, to až taká škoda nie je. Ale týmto je postihnutá celá spoločnosť a aj politické rozhodnutia sa prijímajú často podľa toho, ako sa nám politická reprezentácia vyspí, nie na základe hĺbkovej znalosti problematiky a odborných stanovísk.

K tomu všetkému sme hlboko rozdelená spoločnosť, ktorá počnúc rokom 1992 nehľadá synergiu, ale priepasť medzi jednotlivými spoločenskými skupinami a vrstvami sa sústavne prehlbuje. Politický boj sa zmenil nie na súboj programov a ideí, ale niekedy doslova na snahu o úplnú elimináciu politického protivníka, či už jeho kriminalizáciou alebo dokonca fyzickou likvidáciou. Nie je dôležité, čo som schopný urobiť pre spoločnosť, ale to ako viem očierniť a potupiť politického protivníka. A žiaľ, ukazuje sa, že Platonovo varovanie spred 2500 rokov, že demokracia môže vygenerovať na vrchol spoločnosti tých najneschopnejších a najbezcharakternejších ľudí má niečo do seba. Ani demokracia nemôže byť bezbrehá, lebo vtedy sa mení na anarchiu a kalným rybníkom pre rôznych dravcov.

Nedostatok popísaný v prvom odseku, teda nedostatok vzťahu k vlastnej krajine nám fabrikuje ľudí, ktorí sa v každom spore, do ktorého sa Slovensko dostane s inou krajinou, automaticky značnú časť, najmä angažovanej spoločnosti presúva na stranu protivníka. Slovensko v 90. rokoch bolo v permanentnom  spore s vládou v Budapešti. Treba povedať, že vo všetkých tých sporoch nám buď medzinárodné súdy alebo vývin dali za pravdu. Treba pripomenúť, že v tom období celý prúd tzv. žurnalistiky hlavného prúdu bol na strane budapeštianskych vlád. Nikdy sa slovenská tlač a treba povedať aj značná časť slovenských politikov nepostavila na obranu slovenského záujmu, lebo Mečiar. Spomínam si na jeden výrok B. Bugára, keď konštatoval, síce sme kauzu prehrali, ale teší nás, že tlač bola na našej strane.

Dnes sme v obdobnej situácii. Tiež sa tu vytvoril univerzálny nepriateľ v podobe R. Fica. Môže robiť hocičo na obranu slovenského záujmu, ktorý v konečnom dôsledku je záujmom každého jednotlivého občana Slovenska, podpory z radov tlače a opozičných politikov sa nedočká. Keď pozrieme na poslednú kauzu so zastavením dodávok ropy na Slovensko, tak dnešná opozícia tlač hlavného prúdu sa idú pretrhať v podpore vysloveného lumpa Zelenského, lebo vraj sme sa už dávno mali odpojiť od ruských dodávok. Vôbec nikoho, ani z radov koalície nenapadne, že neriešime, čo by bolo, keby bolo, ale čelíme energetickej katastrofe teraz a tu! Srdcervúce výkriky poslankyne Juríkovej, poslancov Valáška, Viskupiča a ďalších, že cynicky vystavujeme ukrajinské deti zime a chladu, sú rovnaké ako zábery z morí počas invázie cudzincov do Európy roku 2015, na ktorých boli ukazované obete nešťastí pri preprave na neadekvátnych plavidlách. A čo tie obete následných teroristických útokov si nezaslúžili úctu? Čo naše deti  môžu mrznúť, keď nám akýsi mužík  vo vojenskom ústroji zastavuje dodávky ropy alebo sa vyhráža fyzickou likvidáciou maďarskému premiérovi?

Áno, naša politiká má svoj čudný lesk, čo sa prejavuje najmä veľkou biedou!

Anton Hrnko