Renesančné Európske elity, ktoré nikdy neprestali s kolonizáciou si len očistili ruky a svedomie, kým nechali za seba robiť špinavú prácu USA sa budia do reality americkej zahraničnej politiky, ktorá signalizuje Monroeovu doktrínu 2.0. Čo budú ale teraz európske politické elity, ktoré nie sú skutočnými lídrami, ale len správcami úpadku, ktorí sa kŕčovito držia nefunkčných štruktúr, robiť? Miesto kreatívnych riešení dlhodobo dostávame ako odpoveď na krízy a výzvy len byrokratickú nehybnosť. Miesto dlhodobej stratégie sledujeme krátkozraké politiky, ktoré oslabujú európsku ekonomiku, priemysel a suverenitu. Miesto odvážneho konania v prospech občanov sme svedkami politiky podriadenosti, ktorá robí z Európy len prívesok Washingtonu.

Táto situácia je neudržateľná a ukázalo sa už úplne jasne, že ak má Európa prežiť ako relevantný hráč svetovej politiky, jej vedenie musí prejsť zásadnou generačnou a ideovou obmenou. Potrebujeme lídrov, ktorí majú odvahu myslieť strategicky, vidieť za horizont zajtrajška a vedia sa odtrhnúť od nefunkčných dogiem minulosti. Ale len ľudia schopní nezávislého uvažovania a tvorivého riešenia problémov môžu Európe vrátiť jej skutočný význam a vplyv.

Dovolím si tvrdiť, že súčasná Európa stagnuje nielen ekonomicky a geopoliticky, ale aj intelektuálne a duchovne. Totálne vyčerpanie a schopnosť priniesť nové funkčné riešenia napríklad na problémy klimatickej krízy, energetickej otázky, či neochota zaoberať sa mierovými riešeniami a presadzovať tak ľudské práva a oslobodenie sú zanedbané príležitosti.

Čo Európa urobila pri riešení otázky ľudského a planetárneho prežitia a pre zastavenie deštrukcie nášho prostredia pre život? Komfortne sa oddala lobby veľkých korporátov, ktoré vždy prišli so “zeleným” riešením pre ich konkrétne odvetvie namiesto riešenia pre planétu. Výsledkom bolo nielen neustále míňanie stanovených ekologických cieľov, ktoré samé o sebe boli niekedy diskutabilné, ale dokonca svojimi absurdnými riešeniami zasiala medzi obyvateľstvom semená odporu a spochybnenia významu a dôležitosti samotného boja proti ničeniu Zeme. Podobne tak, ako vyvolala alergické reakcie a nenávisť voči komunite LGBTI prostredníctvom násilného a byrokatického dúhového aktivizmu.

Dúhový biznis II

Sabotáž Nord Streamu zas ukázala, že Európa už ani nebráni svoje vlastné ekonomické záujmy. Tento plynovod bol základným pilierom energetickej bezpečnosti kontinentu, napriek tomu keď bol zničený, reakcia európskych vlád bola žalostná. Žiadne vyšetrovanie, žiadne dôsledky, žiadne otázky – len mlčanie a slepé akceptovanie verzie, ktorú im predložili Spojené štáty. Toto nie je správanie suverénneho kontinentu. Na druhej strane ak chceme niekedy do učebníc poskytnúť vhodnú štúdiu vazalskej politiky, toto je príklad, ktorý tento fenomén ilustruje dokonale.

Čerešnička na torte je však európska vojenská a zahraničná politika. Namiesto toho, aby Európa hľadala diplomatické riešenia konfliktov a snažila sa o stabilitu, sledujeme len bezhlavé nalievanie miliárd do vojny na Ukrajine, ktorá už zdevastovala nielen východný front, ale aj európsku ekonomiku, a ďalej pokračuje v ničení priemyslu a životnej úrovne bežných občanov. Európske štáty platia cenu za politiku, ktorú nevytvorili oni, ale ktorá im bola nadiktovaná zvonka. Ľudia na Ukrajine si zaslúžia našu solidaritu a podporu, prešli si peklom, ale preboha prečo jediné čo Európa vedela urobiť bolo financovať skorumpovaný režim a využiť mimovládky na politické boje, ktoré mali utíšiť akýkoľvek nesúhlas s týmto postupom. Teraz sa čudujeme, že USA si Ukrajinu privlastnila ako svoju korisť?

Nuž, pripomeňme si ale realitu európskych vládnucich elít. Technokratov, byrokratov a privilegovaných ľudí, ktorí zarábajú desiatky a stovky tisíc eur, sumy o ktorým sa väčšine ľuďom ani nesníva. Sú odtrhnutí od reality, a priliš pohodlní na to, aby robili radikálne a nekonvenčné, ale za to potrebné a efektívne rozhodnutia, ktoré si vyžadujú prácu a úsilie. Ale kto z týchto ľudí bude pracovať pre ľudí, pre kontinent, pre planétu na úkor svojho vlastného pohodlia?

Ak sa chceme začať posúvať naozaj vpred, ak chceme vidieť efektívne riešenia, zakotvené v materiálnej realite a odrážajúce skutočné potreby európskeho obyvateľstva, teraz je tá príležitosť na zmenu. Potrebujeme nových lídrov – ľudí, ktorí nie sú len správcami úpadku, ale tvorcami budúcnosti. Politikov, ktorí majú schopnosť vidieť alternatívy, ktorí rozumejú, že Európa nemôže existovať ako závislá periféria, ale musí si znova vybudovať skutočnú ekonomickú, politickú a strategickú autonómiu. To znamená nové partnerstvá, nové obchodné modely a predovšetkým nový spôsob uvažovania.

Slovensko v tomto procese ukazuje prvé kroky správnym smerom. Robert Fico pochopil, že v meniacom sa svete nestačí len preberať rozhodnutia z Bruselu, ale že si Slovensko musí vybudovať vlastnú líniu zahraničnej politiky. Otvorenosť voči dialógu s rôznymi svetovými aktérmi je kľúčom k suverenite – a zároveň príkladom pre ďalšie európske štáty, ktoré sa stále boja vybočiť zo zabehnutých koľají. Za jednu z dôležitých priorít na využitie tohto momentu považujem zbavenie sa vplyvu zahraničných mimovládnych organizácií, ktoré pracujú nie v prospech Slovenska, ale v prospech záujmov ich donorov.

Ak má Európa skutočne obnoviť svoju pozíciu, musí definitívne skoncovať so súčasnou politickou triedou, ktorá ju ťahá ku dnu. Potrebujeme lídrov s dávkou kreativity, stratégiou a schopnosťou konať. Potrebujeme politikov, ktorí sú ochotní pracovať pre budúcnosť, nie len administratívne udržiavať nefunkčný systém.

Zmena už nie je možnosťou – zmena je nevyhnutnosťou. Ak Európa nebude schopná vygenerovať novú generáciu lídrov, ktorí sa neboja strategického a hlavne neortodoxného uvažovania, riskovania a prekonávania stagnácie, čaká ju definitívny úpadok a strata akéhokoľvek globálneho významu.

Prečítajte si tiež

• Sú známe prvé mená sabotérov, ktorí podľa Nemcov vyhodili do vzduchu Nord Stream
• EÚ ako životný priestor stagnácie a úpadku a slovenské východiská
• Vojnové plány jastrabov z EÚ