Keller: Dochádza v súčasnosti k stretu civilizácií?

Praha 19. februára 2019 (HSP/Foto: Jan Keller)

Český europoslanec a sociológ Jan Keller vystúpil 9. apríla 2018 v Prahe na konferencii “10 rokov od smrti Samuela Huntingtona: naozaj žijeme v ére stretu civilizácií?”. Vo svojom príspevku poukázal na realitu, “ktorú si mnohí liberáli nechcú priznať”, že k tomu stretu civilizácií pravdepodobne dochádza

Stret civilizácií predstavujú podľa Kellera minimálne tri rysy:

1. Proti sebe nestoja ako celok kompletne dva civilizačné okruhy. Nie všetci moslimovia sú islamistami, nie všetci Európania chcú hájiť európsku civilizáciu.

2. Proti sebe nestoja dve náboženstvá. Európa nábožensky odzbrojila a namiesto náboženstva postavila celkom iracionálnu dogmu – multikulturalizmus.

3. Stret civilizácií sa primárne neodohráva v ozbrojenej rovine. Aj keď sú atentáty veľmi drastické, podrobenie jednej civilizácie druhou má prebehnúť podľa inej logiky.

Prvý rys

Podľa výskumnej správy francúzskeho Inštitútu Montaigne zo septembra 2016 je moslimská populácia vo Francúzsku rozdelená tak, že necelá polovica ešte stále stavia francúzske zákony nad tie islamské a nevyčleňuje sa, zhruba štvrtina je síce silno nábožensky založená, ale toleruje aj ostatné náboženstvá a neveriacich, a až zvyšná tretina kladie zákony islamu nad tie francúzske a vytvára paralelnú spoločnosť.

Tá tretia sa čoraz viac radikalizuje a väčšinou ide o mladú generáciu už narodenú vo Francúzsku, takže v tomto zmysle proti sebe ešte nestoja dva kompaktné civilizačné okruhy.

Podľa Kellera sú cieľmi islamistov najprv dôsledná reislamizácia moslimských krajín, v ktorých došlo k rozvráteniu svetských diktatúr v Iraku, v Líbyi a v Sýrii. Potom zjednotenie moslimského sveta vrátane stratených území (Španielsko, Sicília, Balkán, Izrael a pod.) a nakoniec celosvetové podriadenie nemoslimských spoločností.

Druhý rys

Koncepcia stretu civilizácií predpokladá, že do konfliktu sa dostávajú odlišné náboženstvá, čo badať v prípade vzrastu islamu. Podľa Kellera sa tu ukazuje chyba sociologických a politologických teórií modernizácie, že v rámci “odkúzlenia sveta” všade po vzore Európy prevládne proces zosvetštenia.

Kým islamský svet spája svoju identitu s náboženstvom, európske myslenie potlačuje svoje kresťanské korene a vyvíja dogmu multikulturalizmu, ktorý sa štylizuje do roly pozitívneho projektu otvorenosti smerom navonok, ale podľa Kellera ide o “čisto negatívnu doktrínu, ktorá útočí zvnútra na európsku civilizáciu”.

Súčasný neomarxizmus “považuje každú autoritu za prejav mocenskej svojvôle, každú etickú či právnu normu za nástroj neprípustnej kontroly, každú tradíciu a korene za prejav útlaku, každú formu súvisu so spoločnosťou považuje za zradu revolúcie a naivne predpokladá, že až po dokonalom rozložení spoločnosti zostane len čistá sloboda”.

Kľúčové pojmy multikulturalistov sú “iný”, “odlišný”, “cudzí” a nerešpektovanie inakosti je podľa nich “známkou zla, fašizmu, rasizmu”, zdôrazňuje Keller, ktorý porovnáva, že “diktatúra proletariátu tradičných marxistov mala vyústiť do beztriednej spoločnosti, kým neomarxistická diktatúra v prospech menšín má vyústiť do spoločnosti úplnej slobody všetkých”.

“Za týmto účelom treba budovať antidiskriminačnú byrokraciu, zlomiť panstvo väčšiny nad menšinou, prinútiť väčšinu, aby sama požadovala koniec svojho privilegovaného postavenia. Nestačí, aby väčšina tolerovala inakosť, musí ju milovať,” dodáva Keller.

Tretí rys

Stret civilizácií sa môže podľa Kellera prejaviť aj pokojne, s využitím demokratických mechanizmov, v troch krokoch: stratégia “od slabšieho k silnejšiemu”, stratégia “stupňovania dielčích požiadaviek” a stratégia “pokojného ovládnutia”.

K prvému kroku vraví Keller toto: “Pragmatickí islamisti chcú odzbrojiť Európu tým, že sa štylizujú do roly obetí. Čím viac ústupkov získavajú, tým viac sa vydávajú za prenasledovaných.” Do zmesi moslimskej viery, sociálnej exklúzie, chudoby a boja proti rasizmu skryjú aj svoje priority.

Tými dielčími požiadavkami sú: právo konať modlitby na univerzitách, na pracoviskách a na verejných priestranstvách, právo kázať islam na verejných školách, oddeľovať mužské a ženské priestory v školách, na športoviskách, v bazénoch, uznať polygamiu a pod. Týmto pomaly prichádza stratégia pokojného ovládnutia, ktorej základom je vytváranie paralelnej spoločnosti.

“Pri určitej koncentrácii v krajine začínajú moslimovia budovať paralelnú spoločnosť v oblasti vzdelávania, sociálnej starostlivosti a udržiavaní poriadku. Vyžadujú pritom spolufinancovanie od štátu, voči ktorému nie sú lojálni,” pokračuje Keller a dodáva, že “štát plní požiadavky v obave, aby nestúpla ilegálna činnosť a nevznikli nepokoje, toleruje polygamiu, rezignuje na kontrolu vodičských preukazov aj na kontrolu obsahu kázania v mešitách”.

Podľa Kellera, príčinou radikalizácie nie je sociálna otázka, čoho dôkazom je väčšina z 2000 mladých Francúzov, ktorí šli bojovať za IS a pochádzali z pomerne dobre situovaných vrstiev a mali nadpriemerné vzdelanie. “Zlepšenie ich sociálnej situácie a ich integrácia do spoločnosti ich radikalizáciu nezastaví,” poznamenáva nakoniec.