Stará historiografia učila, že v dávnych časoch sa národy striedali: jeden národ zmizol, aby na jeho miesto prišiel iný. Moderná veda však tieto predstavy do značnej miery popiera a na exaktných číslach ukazuje, že jazyky, zvyky, vládcovia sa menia, ale gény väčšinou ostávajú.

Posledná doba ľadová sa skončila približne pred desaťtisíc rokmi. Zaľadnené časti Severnej Ameriky a Eurázie postupne stratili ľadovú prikrývku a do krajiny prišli ľudia, ktorí sa začali namiesto lovu a zberačstva venovať poľnohospodárstvu: cieľavedomému pestovaniu niektorých druhov obilovín a chovu dobytka. Bola to natoľko veľká zmena, že ju nazývame neolitickou revolúciou: znamenala totiž výrazné zvýšenie množstva dostupných potravín, vďaka čomu mohla ľudská populácia významne narásť z ojedinelých skupiniek lovcov a zberačov na väčšie spoločenstvá. Začali vznikať civilizácie.

Títo ľudia, ktorí prišli z ruských stepí na územie, z ktorého ustúpil ľadovec, sú najpôvodnejšími obyvateľmi strednej Európy. Po nich nasledovalo nespočetné množstvo migračných vĺn ľudí, ktorí hľadali životný priestor a príležitosť na expanziu a prichádzali (a aj budú prichádzať) ako bojovníci, obchodníci, či utečenci-prosebníci. Každý z nich tu nechal nejakú stopu v podobe miestnych názvov, jazykových zvláštností, zvykov a najmä génov.

Kultúra s lineárnou keramikou, lengyelská kultúra, polgárska kultúra, badenská kultúra, unětická kultúra, maďarovská kultúra, otomanská kultúra, mohylové kultúry, kultúry popolnicových polí, lužická kultúra, halštatská kultúra, kuštanovická kultúra, vekerzugská kultúra, Kelti, Dákovia, Rimania, Markomani, Kvádi, Góti, Vizigóti, Ostrogóti, Longobardi, Gepidi, Slovania, Huni, Avari, Frankovia, Maďari, Poliaci, Mongoli, Nemci, Turci, husiti, Prušiaci, Francúzi, Česi, Sovieti, Beneluxovia… títo a mnohí ďalší tu nechali svoj odkaz. Zdalo by sa, že Slovensko v strede Európy, ktoré bolo vždy križovatkou, miestom stretu ríší, kultúr, národov, bude krajinou najväčších „miešancov“. Avšak genetika priniesla zaujímavé poznanie: napodiv, je to presne naopak!

Skúmanie genofondu obyvateľov Slovenska ukázalo, že viac ako 80 percent tunajšej populácie sú potomkovia ľudí, ktorí žili v strednej Európe už pred osemtisíc rokmi, teda v mladšej dobe kamennej. V Európe je to rekord: Slovákom sú v tomto smere najbližší Walesania, kde 70 percent obyvateľov má gény ľudí, ktorí vo Walese žili pred šesťtisíc rokmi.

Čo nám to o Slovákoch hovorí? Napriek našej pohnutej histórii, bohatej na kontakt s cudzincami, napriek tomu, že sa tu vystriedal nespočet historických epoch, vládcov, kultúr, identít, Slováci si zachovali svoj genofond. Napriek tým všetkým, ktorí nás chceli v našej krásnej krajine nahradiť, sme tu stále my, potomkovia našich predkov, ktorí sem prišli medzi prvými potom, ako ustúpil kontinentálny ľadovec.

Hovoria nám s pohŕdaním, že sme zápecníci, krpčiari, „východoeurópska čvarga“ a podobne. Áno, sme konzervatívni; máme zdravo nedôverčivý pohľad na mnohé módne trendy. Okrem iného aj na také, ako je LGBT kultúra, tolerovanie politického islamu, multikulturalizmus, kolonizácia Európy nepôvodnými etnikami, deštrukcia klasickej rodiny, bezbrehý liberalizmus a pod.

Lenže my sme stále tu. Prežili sme, možno v horských dolinách, odľahlých „zaostalých“ regiónoch. Prežili sme, hoci možno porobení, zotročení, marginálni z pohľadu dobovej smotánky. Prežili sme, a najskôr práve vďaka tomu, že sme si uchovali zdravý odstup od rôznych dobových šialenstiev a vedeli sme odlíšiť pozlátku od podstaty. Tou podstatou je skutočnosť, že nič nie je dôležitejšie ako zdravá perspektíva a budúcnosť našich vnukov a pravnukov.

Nie rôzne nálepky, pózy, tituly, pyšné sebaklamy ani slepá dôvera v cudzincov ponúkajúcich rôzne trblietavé návnady, ale toto je skutočná identita a skutočná hodnota nás Slovákov. A dnes, keď v nás pomyslenie na budúcnosť vzbudzuje skôr obavy z nízkej pôrodnosti, neokoloniálneho postavenia nášho štátu, nebezpečenstva masovej invázie agresívnych cudzích etník a ideológií a pod., môže nám uvedomenie si vlastnej hodnoty a osemtisícročnej identity dodať optimizmus a dôveru vo vlastné sily a vlastný zdravý úsudok.

Koľko pánov sa tu už tvárilo, že po nich už nikto múdrejší nepríde, a kde sú dnes? Koľko svetovládnych ríši tu bolo a kam sa podeli? Koľké hordy nebezpečných votrelcov tadeto prešli a kde je im koniec? A koľko ich ešte bude? Ale my, ak budeme verní svojmu dedičstvu, ak budeme mať dostatok zdravého rozumu a budeme mať šťastie, my máme na to, aby sme v našich potomkoch ostali žiť v našej krásnej vlasti aj naďalej…

Ivan Lehotský